Existujú dve témy, o ktorých sa hovorí menej, ako si zaslúžia. Rozsah ničivej vojny v Gaze a rastúca nenávisť voči židom, ktorí žijú v Európe. Pozornosť si zaslúžia obidve, ale tomto texte sa budeme venovať iba tej druhej téme.
Židovské komunity v západnej Európe hlásia enormný nárast prípadov protižidovského násilia. Počet antisemitských incidentov v Británii po 7. októnri narástol 13-násobne.
Inštitúcia Community Security Trust hlásila ešte v novembri, teda mesiac po masakre Hamasu voči Izraelu, 1 124 incidentov voči Židom, z toho 55 priamych útokov, vyše 100 vyhrážok, v 75 prípadoch došlo k poškodeniu židovského majetku.
Svoje si Židia zažili aj vo Francúzsku, ktoré koncom roka zaznamenalo vyše tisíc antisemitských útokov za mesiac, členovia tejto komunity mali strach vyjsť na ulicu. Jednoduché to nebolo ani v Španielsku. Židovský hotel v Barcelone prišiel o vlajky, ktoré nahradili palestínskymi. V Nemecku po propalestínskych demonštráciách zostali poškodené židovské obchody, v Berlíne moslimovia dokonca hádzali na židovskú synagógu Molotovove koktaily.
Zdá sa, že nielen Židia (obyvatelia štátu Izrael), ale aj európski židia, ktorí sú občanmi štátov EÚ, budú musieť pre svoj bezpečný život v novej epoche vyhľadávať miesta, ktoré spĺňajú dve kritériá: málo moslimov v okolí, ktorí by voči nim prejavovali vražednú nenávisť, a zároveň nízka miera progresívnej ľavice, ktorá Izrael považuje za imperialistický „koncentračný tábor“ a nenávistné útoky na židov zo strany moslimov minimálne toleruje.
Európa už dnes neposkytuje veľa možností.
V západných mestách, kde sa dnes musia skrývať židovské synagógy, kým moslimské minarety sa opulentne skvejú nad prominentnými ulicami, sa židia boja otvorene prejavovať symboly svojej identity. Na verejnosti ukrývajú svoje jarmulky a posledné mesiace čelia obrovskej miere antisemitských útokov, veľa perspektívy sa pre slušný a bezpečný život neotvára.
Na Silvestra viacero západných spravodajských služieb hlási prípravu nenávistných útokov a násilných demonštrácii voči židom, ktoré môžu prudko vzrásť aj voči tomu, čo sme videli v Londýne v posledných mesiacoch tohto roka.
Budúcnosť sa pritom pre nich nejaví omnoho lepšia. Európsky problém s nekontrolovanou migráciou sa bude už len zhoršovať a týka sa každej krajiny, ktorá prijala masovú migráciu ako súčasť svojej modernej identity.
Môže Európa v budúcnosti prijať islam aj židov?
Londýn má za sebou stotisícové demonštrácie, na ktorých v dojemnej zhode protestuje európska ľavica a moslimskí radikáli, zanechávajúc za sebou Dávidove hviezdy na židovských obchodoch.
Hlásené antisemitské incidenty stúpli od 7. októbra o 1 300 percent. Židovské deti skrývajú školské uniformy. Strach z tejto ohromnej islamskej zradikalizovanej masy nemajú len židia, ale aj politickí lídri.
Ešte väčší problém však nastal v Nemecku, krajine holokaustu, kde sa po skúsenostiach Nemcov so svojimi zradikalizovanými menšinami radikálne mení vnímanie migrácie. Niežeby tu problém s ľuďmi s „migračným pozadím“ nebol aj v minulosti, no po bezprecedentnom útoku Hamasu na Izrael a vojenskej odpovedi voči Gaze sa v Nemecku na demonštráciách stali bežnými vlajky Islamského štátu či výzvy na vytvorenie kalifátu. Protesty boli natoľko radikálne, že ich odsúdila aj Ústredná rada moslimov v Nemecku.
Ten trend je zjavný už dlhšie, a židia (aj izraelskí Židia) naň už upozorňujú už celé roky, no jeho sila a ohromné dôsledky sa naplno prejavili až 7. októbri. Nezvládnutá migrácie a s ňou spojený antisemitizmus je najmä v západnej časti starého kontinentu taký silný, až Európu stavia pred naliehavú dilemu budúcnosti: Chce Európa moslimov alebo židov? A je vôbec bezpečnosť tých druhých možná pri miere migrácie, ktorej plný dosah pre ďalšie desaťročia v Európe dnes nie je možné predvídať?
Zdá sa, že Európa si vybrala. Masová migrácie je jednosmerná cesta, na ktorú nik nepozná recept.
Pozoruhodná je odpoveď európskych politikov, ktorí sa síce vedia svorne ohradiť voči akejkoľvek forme „intersekcionálneho“ útlaku (dúhovému či genderovému), ak však treba chrániť židov, dávajú si extrémny pozor a pri potláčaní vyjadrovania vražedného násilia na uliciach sú značne blahosklonnejší.
Progresívna podpora masívnej migrácie posledných rokov je tiež významným faktorom, ktorý povedie k tomu, že Európa už čoskoro nebude schopná postaviť sa v medzinárodnej politike za svoje hodnoty. Francúzsky politik Jean-Luc Mélanchon vo Francúzsku je radikálne protiizraelský. Politici, ktorí zastávajú podobné postoje, majú čoraz väčšiu podporu. Pravda, stotožňovať kritiku Izraela a antisemitizmus nie je to isté, ale to platí viac pre tradičných Európanov, pre imigrantov a ich potomkov je to synonymum. A Mélanchon sa usiluje zastupovať práve imigrantov, preto to naberá na výbušnosti.
No aj Nemci, ktorým bežní moslimovia, vrátane tých európskych, v minulosti blahoželali k holokaustu, sa už dnes k podobným poznámkam od svojich nových spoluobčanov stavajú o poznanie citlivejšie.
Osobitnou kategóriou sú univerzity, kde majú rektori problém vyžadovať proti zradikalizovaným študentom základné princípy humanitného školstva. Ďalšou oblasťou, v ktorej si západná Európa a obzvlášť médiá nevedia rady, je forma reakcie na nedotknuteľné progresívne ikony a svätice, ako je Greta Thurnbergová, ktoré žiadajú rozdrvenie sionizmu.
Skúsenosť ukazuje, že ak v nejakej oblasti žije viac ako 20-percent moslimskej populácie, ich radikalita si skôr či neskôr vynúti, aby ich „civilizačné normy“ rešpektovali aj miestni politici. Politické predstavy na spôsoby Hamasu sa tak budú stávať čoraz viac súčasťou aj západných európskych metropol. Aj to je jeden z dôsledkov nekontrolovateľnej migrácie a tabuizácie tejto témy, o ktorej sa nesmelo hovoriť. Paradoxne práve preto, že tieto témy boli označované za fašizoidné, čo je obzvlášť v Nemecku citlivá téma.
Migrantov bolo dovolené iba vítať a ich masové príchody podporovať. Hanebná progresívna kultúra dezinformácii a vymývania mozgov si presadila, že sa nesmelo poukazovať ani len na to, že títo ľudia, ktorých Nemci prichýlili ako vojnových utečencov, z markantnej väčšiny tvoria mladí slobodní muži. Logická súvislosť, že masa mladíkov zjavne musela pri „úteku pred vojnou“ svojich starších a slabších príbuzných zjavne ponechať napospas osudu, nikoho netrápila. Dnes Nemci na svojich uliciach bezmocne pozorujú, ako príve tí, ktorým pomohli ujsť pred útlakom, dnes na nemeckých uliciach vykrikujú heslá o likvidácii Palestíny, na múry kreslia hákové kríže a židovské obchodíky po preliatí demonštrujúcej vlny nechávajú pomaľované Dávidovými hviezdami.
Toto všetko bolo podporované, lebo odmietnuť ich sa považovalo za fašizmus. Neprekvapí, že židia sa obávajú nových pogromov.
Paradoxne, bol to práve Izrael, ktorého príklad Európu dlhodobo varoval pred nekontrolovanou migráciou, pokiaľ by sme sa chceli vyhnúť vytvoreniu bezpečnostnej situácie, v ktorej sa nachádza malý štátik menší ako Slovensko obkolesený nepriateľmi. V Európe vyrástlo „pásmo Gazy“ s vlastnými zákonmi a pravidlami, kam sa polícia bojí vkročiť, takmer v každom väčšom meste.
Tieto enklávy sa síce geograficky nachádzajú v srdci západnej civilizácie, ale civilizačne už nie sú súčasťou Európy a fakticky zrejme už ani z právneho hľadiska.
Keďže masová migrácia sa dávno utrhla spod kontroly, mnohí európski židia v západných metropolách sa oprávnene obávajú, že je len otázkou času, kedy vzniknú samostatné európske hamasy a ich vlastné autonómne oblasti.
Kde hlavu skloniť?
Súčasťou nevedomej stratégie islamskej ulice je snaha dať židom najavo, že nikde nie sú úplne v bezpečí. No ak majú Židia dnes strach aj zo života v Izraeli, kam by sa mohli uchýliť, ak všetky väčšie západné metropoly trpia neduhami, ktoré sme opísali vyššie?
Paradoxne, práve židia z Británie, Francúzska či Nemecka sa cítia v týchto krajinách dlhodobo čoraz viac ohrození. Už to však nie je primárne problém radikálnej pravice. Už pred šiestimi rokmi židia v Británii uvádzali, že sa radikálnej ľavice boja viac, antisemitizmus bol prítomný v Labouristickej strane, kým medzi voličmi toryovcov sa vyskytoval podstatne menej. Pre početné agresívne útoky a nenávisť zo strany ťažko zvládateľných a čoraz početnejších moslimských komunít a ich ľavicovo-progresívnych spojencov mnohí židia ešte donedávna zvažovali odchod do Izraela, čo už dnes zrejme neplatí.
Dnes sa im výber zúžil a práve krajiny ako Maďarsko, kde už žije početná komunita, ale možno aj Slovensko, bude pre mnohých z nich možno jednou z posledných, kde budú môcť bezpečne pookriať pred svetom, ktorý je voči nim opäť fatálne nebezpečný.
Slovensko spĺňa dve kritériá pre bezpečný život židov v Európe: takmer neexistujúca moslimská menšina a ľavicovo-progresívne prostredie, ktoré nepodporuje antisemitizmus.
Naše domáce progresívne prostredie rado hovorí o Slovensku ako o krajine, ktorá má problém s antisemitizmom. Výskumy však hovoria skôr o opaku, ale hovoria to najmä samotní židia, ktorí sa na Slovensku cítia bezpečne.
O tom, že Slovensko patrí podľa židov medzi tolerantnenjšie krajiny Európy, pre Štandard povedal po útoku na Zámockej aj predseda Židovskej náboženskej obce v Bratislave Pavol Miller.
„Slovensko, našťastie, patrí v súčasnej dobe medzi tolerantnejšie krajiny k židovstvu a verím, že to tak aj ostane. Trendy na Západe, vidíme to napríklad vo Francúzsku, sú horšie. Napríklad z Francúzska sa kvôli bezpečnosti množstvo židov vysťahovalo do Izraela. Vidíme to však aj v Anglicku, kde je obrovský antisemitizmus, a to nie je antisemitizmus len zo strany majority, ale najmä od prisťahovalcov. A predovšetkým z moslimských krajín. V tomto je Slovensko stále bezpečné miesto. A ja verím, že to tak aj zostane... Mnoho židovských rodín zo Západu sa nás pýta na možnosť, či by sa z Anglicka alebo z Nemecka a Francúzska nemohli presťahovať sem, čo všetko by to pre nich znamenalo,“ povedal Miller ešte v auguste.
Nie je ťažké si domyslieť, odkiaľ pramení tento progresívny omyl o Slovensku ako o nenávistnej krajine, a prečo je účelový. Progresívci sú dodnes nešťastní z toho, že napriek ich enormnej snahe o otvorenie Slovenska masovým vlnám migrácie sem takmer žiadni prisťahovalci neprišli. Skrýva sa v tom ten zvláštny paradox. Slovensko aj preto dnes nemá problém s masovými vlnami radikálnej protižidovskej nenávisti a aj preto sa židia na Slovensku necítia byť ohrození natoľko, ako v krajinách Západu.
Keď pred dvomi rokmi jeden z zakladajúcich členov Progresívneho Slovenska označil Izrael za fašistický štát a Palestíncov prirovnal k Rómom, vtedajšia predsedníčka strany Irena Biháriová sa po kritike zo strany Ústredného zväzu židovských náboženských obcí za jeho výrok dokázala ospravedlniť. „Antiizraelizmus je politická floskula,“ reagova vtedy predseda zväzu Richard Duda. „Siahajú po nej najmä (ale nielen) krajne ľavicové zoskupenia a je povinnou jazdou ich protagonistov, ktorí chcú všemožne ukázať, že sú ,tí praví ľavicoví intelektuáli´ so všetkým, čo k tomu patrí.“
No napriek tomu slovenskí židia majú výhodu aj v tom, že naše progresívne prostredie niektoré výstrelky svojich ľavicových kolegov preberajú len v menšej miere a postupne. Západné ľavicové „intersekcionálne“ sklony neprebrali a ani nerozvíjali, ale skôr potlačili, a ak sa dnes progresívci zastávajú Palestíny, tak skôr preto, aby poukázali na to, že aj ich utrpenie je skutočné a vážne (čo je tiež legitímny postoj).
Antisemitizmus sa tak u našich ľavičiarov uchytil (zatiaľ) len mierne – a dúfajme, že to tak aj zostane. Najmä kvôli slovenským židom. A tiež kvôli tým, ktorí stále túžia po tom, aby v západnej civilizácii naďalej existovali ostrovčeky, kde ešte stále môžu žiť s elementárnym pocitom bezpečia. Dnes to nie je žiadna samozrejmosť.