Po voľbách v roku 1994 Čarnogurský v druhom skrutíniu podporil za poslanca KDH Jána Langoša, ktorý vtedy kandidoval na kandidátke KDH za SKOI. Čarnogurský vedel, že Langoš sa stane predsedom Demokratickej strany. Urobil to preto, lebo chcel tejto tradičnej strane pomôcť politicky prežiť. Pritom dobre vedel, že Ján Langoš aj ďalší predstavitelia DS majú v mnohom odlišné predstavy o budúcnosti Slovenska ako on.

Po voľbách 1998 sa o porazenom expremiérovi Mečiarovi vyjadril, že by nemal ísť do väzenia. Napriek tomu, že Mečiarova a Lexova SIS pracovali na ňom aj na celom KDH v rokoch 1995 – 1998 veľmi intenzívne. K Čarnogurského mentálnej výbave jednoducho osobná pomsta, odplata alebo revanš nepatria.

Vráťme sa teraz k Čarnogurského veľkorysosti a žičlivosti uvedením niekoľkých ďalších príkladov. Vďaka nemu dostal v deväťdesiatych rokoch šancu v politike Vladimír Palko, ktorý sa stal poslancom NR SR a neskôr aj ministrom vnútra. Vďaka nemu dostal v politike šancu Daniel Lipšic, ktorý sa neskôr stal ministrom spravodlivosti a vnútra. Vďaka Čarnogurskému dostal vo verejnom živote priestor Richard Rybníček, neskorší riaditeľ Slovenskej televízie a dlhoročný primátor Trenčína. Vďaka nemu dostal vo verejnom živote priestor Miroslav Wlachovský, neskorší slovenský veľvyslanec v Londýne a neskorší minister zahraničných vecí. A vďaka Jánovi Čarnogurskému dostal v politike šancu aj autor tohto textu. Zaujímavé je to aj preto, lebo Lipšic, Rybníček, Wlachovský aj ja osobne sme boli v deväťdesiatych rokoch predstaviteľmi Občiansko-demokratickej mládeže. Táto organizácia bola liberálnejšia ako KDMS, ktoré bolo oficiálnou mládežníckou organizáciou KDH. To však Čarnogurskému nijako nebránilo v tom, aby nám poskytol priestor a dal šancu.

Prečo bol Čarnogurský vždy v politike taký veľkorysý?

Pretože veril, že je to v záujme Slovenska. Preto neustále vytváral priestor vo verejnom živote mladším, ako bol on, preto im dával šancu ukázať, čo v nich je. A nikdy sa nezaoberal odplatou a revanšom voči svojim politickým rivalom, pretože nechcel kopať v slovenskej spoločnosti zákopy, ktoré by ju rozdeľovali.

Počas svojho pôsobenia v aktívnej politike Ján Čarnogurský vždy uprednostňoval záujem Slovenska pred vlastným záujmom. V prípade Čarnogurského to neboli žiadne frázy, ale realita podopretá činmi.

Keď bol v roku 1991 odvolaný populárny premiér Vladimír Mečiar, jeho materská strana a víťazka parlamentných volieb 1990 VPN, sa akosi nemala k tomu, aby za neho nominovala náhradu. Bolo totiž úplne zrejmé, že nový premiér sa okamžite stane terčom vtedy najpopulárnejšieho slovenského politika – Mečiara. V tom čase ho podporovali tri štvrtiny slovenských občanov. Ján Čarnogurský prijal funkciu premiéra napriek tomu, že si bol veľmi dobre vedomý nepopulárnosti tohto kroku a všetkých ďalších dôsledkov, ktoré z toho pre neho osobne vyplývali.

V roku 1996 silnel tlak liberálnych médií na odstavenie konzervatívneho Čarnogurského z líderskej pozície v opozícii. Zámienkou bolo, že Čarnogurský je nepopulárny. Prečo to bolo perfídne? Pretože Čarnogurský bol nepopulárny kvôli tomu, že sa postavil čelom Mečiarovi už v roku 1991, keď bol Mečiar na vrchole popularity a ostatní nemali odvahu postaviť sa mu. V roku 1996 už Mečiar popularitu strácal a Čarnogurského KDH bolo najsilnejšou opozičnou stranou s dlhodobo stúpajúcimi preferenciami.

Na sneme KDH v roku 1996 kandidoval za predsedu KDH Mikuláš Dzurinda s podporou liberálnych médií, ale Čarnogurský ho jasne porazil. Keď sa Dzurindovi nepodarilo odstaviť Čarnogurského na jeseň 1996 vnútri KDH, vymyslel si spolu s Ivanom Šimkom – opäť s podporou liberálnych médií – projekt SDK. V tomto zoskupení však mali byť zastúpení aj ľavicoví sociálni demokrati a zelení. Čarnogurský vedel, že tam nebude mať väčšinovú podporu a zmyslom tohto projektu je, aby sa lídrom opozície a budúcim premiérom stal Dzurinda. Napriek tomu Čarnogurský ustúpil, pretože za dôležitejšie než svoje víťazstvo v zápase o premiérsku nomináciu považoval porážku Mečiara vo voľbách.

S Jánom Čarnogurským môžete súhlasiť, môžete s ním nesúhlasiť, ale jedným si môžete byť istí: nikdy vám nepichne nôž do chrbta. Svoje názory hovorí svojim oponentom priamo do očí. Niekedy sú tieto jeho názory neznesiteľné, ale hovorí ich ako džentlmen, a tak sa aj v slovenskom verejnom živote už 34 rokov správa.

Želám Jánovi Čarnogurskému k osemdesiatke všetko najlepšie. Živijó a sto lat!