Milan Krajniak

O Jánovi Čarnogurskom bude pri príležitosti jeho osemdesiatych narodenín napísané a povedané veľa. O jeho zásluhách v boji proti komunistickému režimu, veď okrem iného bol aj posledným politickým väzňom komunistickej diktatúry na Slovensku. Nepochybne bude zhodnotená aj jeho pozitívna a líderská úloha pri odpore voči mečiarizmu a pri začlenení Slovenska do EÚ. Určite sa nezabudne ani na jeho pozitívny vzťah k Rusku a na jeho antipatie voči USA a NATO. Ja osobne by som však chcel vyzdvihnúť jednu črtu Čarnogurského osobnosti, ktorá je v slovenskom verejnom živote úplne unikátna.

Ján Čarnogurský je výnimočný v tom, že mu je cudzia akákoľvek malichernosť. Pozitívne by sme mohli túto črtu jeho osobnosti nazvať veľkodušnosťou alebo veľkorysosťou. Nepoznám v slovenskom verejnom živote človeka, ktorý by rovnako veľkoryso ponúkol šancu uplatniť sa v politike a vo verejnom živote toľkým ľuďom, ako to urobil Ján Čarnogurský. Jeho veľkosť vždy spočívala v tom, že sa nebál, že by ho niekto mohol prerásť alebo preskočiť. A rovnako nikdy necítil potrebu „kopať“ do ľudí, ktorí prehrali svoj politický zápas. A to ani v prípade, že v tom zápase bol ich terčom on sám.

Hoci obdobie tesne pred Novembrom 1989 prežil Ján Čarnogurský v base a jeho najstarší syn sa musel skrývať, napriek tomu, že on osobne i jeho rodina pociťovali počas celých osemdesiatych rokov 20. storočia „záujem“ ŠtB na vlastnej koži, nikdy nevolal po odplate voči predstaviteľom ŠtB ani voči predstaviteľom komunistického režimu. Dokonca sa v roku 1991 ako vtedajší najvyšší slovenskí ústavní činitelia zúčastnili s Františkom Mikloškom na pohrebe Gustáva Husáka, ktorého režim ich predtým prenasledoval.

Bol to práve Ján Čarnogurský, kto sa po voľbách 1992 zasadil o to, aby sa poslancom parlamentu za KDH stal Mikuláš Dzurinda. Predsedníctvo KDH vtedy rozhodovalo, kto má do parlamentu nastúpiť v takzvanom druhom skrutíniu. Z Dzurindu sa stal neskôr minister, potom Čarnogurského vyzývateľ v súboji o predsedu KDH. Čarnogurský ho na sneme porazil a v tom čase mal silu na to, aby ho v KDH „vygumoval“. Ale neurobil to, pretože nechcel trieštiť opozičné sily v súboji s Vladimírom Mečiarom. Po páde mečiarizmu sa premiérom stal nakoniec práve Dzurinda.