Juhoafrická lekcia Izraelu aj Západu

V posledných dňoch minulého roka podala Juhoafrická republika podnet Medzinárodnému trestnému tribunálu proti štátu Izrael. Jeho konanie v Gaze označuje za genocídu. Tento krok stojí za pozornosť prinajmenšom z troch dôvodov: upozorňuje na humanitárnu katastrofu v Gaze, demaskuje pokrytectvo Západu a pripomína, že ťažisko svetovej diplomacie sa presúva mimo Európy a USA.

Počet palestínskych obetí izraelského bombardovania už vysoko presahuje dvadsaťtisíc a blíži sa dvadsaťnásobku izraelských obetí teroristického útoku Hamasu zo začiatku októbra. Z drvivej väčšiny ide o nevinných civilistov, sem-tam sa Izraelcom podarí zlikvidovať aj nejakého teroristu. Ale tí sa väčšinou skrývajú v zahraničí a dokážu sa sami o seba dobre postarať.

Rozmer humanitárnej katastrofy vyvolanej izraelským plošným zabíjaním vyplýva aj z porovnania s Ukrajinou. Podľa OSN priniesli takmer dva roky ruskej vojenskej operácie na Ukrajine, ktorá je na Západe bežne označovaná ako brutálna, zločinná či genocídna, vyše desaťtisíc civilných obetí; aj keď vojenské obete Ukrajiny sa zrejme pohybujú rádovo v státisícoch. Izraelčania dosiahli za tri mesiace dvojnásobok. A napokon OSN naliehavo pripomína aj to, že v žiadnom konflikte doteraz nezahynulo toľko jej spolupracovníkov.

Západné vlády na tieto fakty reagujú stereotypným odkazom, že Izrael má právo na sebaobranu a že terorizmu sa treba rázne postaviť. Oba argumenty sú platné. Avšak vedú k dvom otázkam. Je uskutočňovanie práva na sebaobranu v poňatí súčasnej izraelskej vlády zlúčiteľné so samotnou existenciou palestínskeho obyvateľstva na územiach, ktoré Izrael v rozpore s medzinárodným právom vojensky zabral? Je možné proti teroristom bojovať masívnym bombardovaním?

Západné vlády sú si dobre vedomé, že odpoveď na obe otázky je záporná. Ak budú práva Palestínčanov pošliapavané s brutalitou, akú Izrael v posledných desaťročiach uplatňuje, budú Palestínčania pre Izrael bezpečnostnou hrozbou a pretože nemajú riadnu armádu, budú sa uchyľovať k teroru; koniec koncov ako kedysi samotní Židia pod britskou okupačnou správou. Západné vlády tiež určite vedia, že proti teroristom možno nasadiť spravodajské služby a špecializované policajné útvary, nie rakety a stíhačky. Nepochybne si pritom tiež uvedomujú, že ich podpora Izraelu dáva zelenú porušovaniu samotných základov nielen medzinárodného práva, ale aj západného, teda kresťanského poňatia ľudskosti. V tomto svetle pôsobia obzvlášť pokrytecky humanitárne a medzinárodne právne argumenty, ktorými sa USA a ich spojenci pokúšali prinútiť ostatné štáty, aby izolovali Rusko za to, čo robí na Ukrajine.

Dnes tieto štáty dávajú Západu lekciu. Ako po roku 2022 bez ohľadu na vôľu Ruska odsudzovali na Valnom zhromaždení OSN inváziu proti Ukrajine a volali po okamžitom prímerí, dnes bez ohľadu na vôľu USA odsudzujú v OSN ničenie Gazy a volajú po okamžitom prímerí.

Juhoafrická republika v posledných mesiacoch predviedla, čo znamená merať jedným metrom. Pestuje partnerské vzťahy s Ruskom, ale keď v lete hostila summit BRICS a prezident Putin zvažoval účasť, Juhoafričania mu to vyhovorili. Vysvetlili mu, že rešpektujú jurisdikciu Medzinárodného trestného tribunálu, ktorý vydal na Putina zatykač. Teraz využívajú rovnakú inštanciu, aby odsúdili izraelskú agresiu.

Pretória v tomto konflikte určite nie je nestranná. Vládnuci Africký národný kongres Palestínčanov dlhodobo podporuje. Prezident Mandela svojho času vyhlásil, že bez oslobodenia Palestínčanov nebude sloboda Juhoafričanov nikdy úplná. Súčasný prezident, a Mandelov žiak, Cyril Ramaphosa od začiatku varuje pred porušovaním medzinárodného práva a vojnovými zločinmi zo strany Izraela. Samozrejme, že ide o postoj zaujatý. Dôsledne sa však drží medzinárodného práva a rešpektu k jeho základným inštitúciám. Niečo podobné sa od USA nedočkáme; nielenže odmietli Medzinárodný trestný tribunál a utekajú z rôznych organizácií OSN, ale v minulosti sa dokonca vyhrážali štátom, ktoré tribunál podporovali.

Juhoafrickú dôslednosť globálna väčšina ocení, najmä keď vidí, že tradičné európske centrá diplomacie strácajú vierohodnosť. Úplne sa podriadili záujmom presadzovaných Washingtonom; nehovorme o amerických záujmoch, pretože od nich sa politika Bidenovej administratívy na míle vzdialila.

Povesť Južnej Afriky tiež posilňuje osobnosť súčasného prezidenta. Zatiaľ čo Mandela bol globálnou morálnou autoritou, Ramaphosa má povesť vyjednávača a sprostredkovateľa. Napríklad pred štvrťstoročím dával s fínskym prezidentom Ahtisaarim dokopy mierové dohody v severnom Írsku.

A nie je sám. Ťažké váhy svetovej diplomacie sa budú čoraz menej regrutovať z Londýna, Washingtonu, Ženevy či Paríža a čoraz častejšie budú prichádzať z Pretórie, Ankary, Dauhy, Abú Zabí či Pekingu.