Biznis nadchádzajúcich desaťročí alebo investičná pasca. Oplatí sa technologicky zachytávať uhlík?

Technológie zamerané na zachytávania uhlíka a jeho recyklované použitie či uskladnenie sú ústredným prvkom klimatických stratégií viacerých európskych i svetových vlád.

V súčasnosti sa najviac využívajú dve formy zachytávania uhlíka. Najbežnejšie sú technológie, ktoré zachytávajú CO₂ z bodového zdroja, ako je napríklad komín v priemyselnej fabrike. Emisie uhlíka však možno zachytávať aj priamo zo vzduchu (DAC).

Plyn sa môže po zachytení buď priamo premiestniť do trvalého podzemného úložiska (CCS), alebo sa môže najprv využiť na iný priemyselný účel a až tak sa uskladniť (CCUS).

Agentúra Reuters s odvolaním sa na organizáciu Global CCS Institute, ktorá sleduje toto odvetvie, informuje, že v súčasnosti funguje naprieč svetom 42 komerčných projektov CCS a CCUS s kapacitou na uskladnenie 49 miliónov ton oxidu uhličitého ročne.

To je približne 0,13 percenta z približne 37 miliárd ton ročných emisií oxidu uhličitého v energetike a priemysle na svete.

Odvetvie rastie

Kapacita zachytávania oxidu uhličitého sa však v priebehu posledných rokov zväčšovala prudkým tempom. A trend má pokračovať aj naďalej. Výskumná agentúra BloombergNEF uviedla, že od poslednej správy o vývoji trhu v roku 2022 boli oznámené projekty, v rámci ktorých bude možné zachytávať každoročne viac ako 140 miliónov ton uhlíka.

Do roku 2035 by mali tieto kapacity v priemere rásť 18-percentným tempom a dosiahnuť 420 miliónov ton ročne, čo predstavuje zhruba 1,1 percenta súčasných globálnych ročných emisií zo spaľovania palív a priemyselnej výroby.

Rovnako prudko ako kapacity rastú aj investície do infraštruktúry na zachytávanie, prepravu a ukladanie uhlíka. Tie dosiahli v roku 2022 výšku 6,4 miliardy dolárov. Ešte v roku 2019 sa pritom táto suma pohybovala okolo jednej miliardy. V tomto roku sa očakáva, že investície budú nižšie a dosiahnu 5 miliárd dolárov.

Napriek tomu sa však v kontexte Európy hovorí o tomto roku, že bol prelomovým, keďže počet navrhovaných projektov prekročil stovku. No Bloomberg dopĺňa, že expanzia je poháňaná najmä globálnou politickou podporou.

Náklady sú vysoké a len málo projektov je ziskových

Tridsať zo súčasne fungujúcich 42 projektov využíva uhlík ako prostriedok na zvýšenie ťažby čierneho zlata, a to tak, že sa plyn vstrekuje do vrtov s cieľom uvoľniť zachytenú ropu. Zvyšných dvanásť projektov ukladá uhlík do zeme.

Podľa Bloombergu nie je jasné, koľko z týchto projektov, ak vôbec nejaké, prináša zisk. Jednou zo základných prekážok rýchleho zavedenia technológie sú totiž značné náklady.

Náklady na zachytávanie CO₂ pri jeho vzniku sa podľa Reuters pohybujú od 15 do 120 dolárov (14 až 110 eur) za tonu v závislosti od zdroja emisií. Ešte drahšie sú technológie na jeho zachytávanie zo vzduchu, pričom náklady na zachytenie tony uhlíka sa tu pohybujú od šesťsto do tisíc dolárov (550 až 916 eur), keďže je potrebné veľké množstvo energie, píše spravodajca s odkazom na Medzinárodnú agentúru pre energetiku.

Priekopníci v odvetví vidia riešenie v tom, že sa cena za vypustenie tony emisií CO₂ zvýši, čím by mohli spoločnosti disponujúce technológiami na ich zachytávanie viac profitovať, respektíve veľkí znečisťovatelia by ich používaním znižovali náklady, ktoré by spôsobovalo vypúšťanie emisií. Bez toho sú údajne ziskové len projekty zachytávania uhlíka, ktoré zvyšujú príjmy iným spôsobom – napríklad zvýšením ťažby ropy.

Dotácie a podpora

Nemožno sa preto diviť, že sa v Spojených štátoch i Európskej únii začali poskytovať značné dotácie s cieľom podporiť projekty zachytávania uhlíka.

Zákon o znížení inflácie, prijatý v USA v roku 2022, napríklad ponúka za zachytávanie uhlíka daňové úľavy. To, aká je vysoká, závisí od toho, čo sa so zachyteným CO₂ urobí.

V prípade jeho opätovného použitia pri získavaní ropy predstavuje úľava na dani 50 dolárov (46 eur) za tonu zachyteného uhlíka, zatiaľ čo 85 dolárov (78 eur) za tonu dostane firma, ak ho uložení do zeme. V prípade CO₂ priamo zachyteného zo vzduchu poskytuje americká vláda 180 dolárov (165 eur) za každú tonu uloženú v zemi a 130 dolárov (119 eur), ak sa uhlík ďalej využije.

Howard Herzog, vedúci výskumník v rámci MIT Energy Initiative, ktorý sa zachytávaním uhlíka zaoberá už viac ako 30 rokov, konštatuje, že mnohé z potenciálnych spôsobov „komerčného“ využitia oxidu uhličitého oslabujú klimatické prínosy jeho zachytávania.

„Ak zachytávate CO₂ z klimatických dôvodov a dávate ho do sódy, keď ľudia pijú sódu, vracia sa späť do atmosféry“ vysvetľuje Herzog. „Takže ste neurobili nič, pokiaľ ide o zníženie emisií uhlíka.“

Premena zachyteného uhlíka na plast alebo palivo si podľa neho vyžaduje veľa energie a väčšina tejto energie nie je "čistá": „Kým nebudeme mať dostatok nízkouhlíkovej energie na to, aby sme to mohli robiť, nebude to mať zmysel.“

Herzog sa zároveň nedomnieva, že sa situácia v oblasti predaja zachyteného uhlíka na komerčných trhoch v blízkej budúcnosti zmení, hoci z dlhodobého hľadiska to pripúšťa. Množstvo CO₂, ktoré by sa dalo komerčne využiť, je podľa jeho slov menšie ako to, ktoré by bolo potrebné zachytiť z klimatických dôvodov: „Ak to chceme robiť na úrovni miliardy ton (CO₂) ročne, väčšina z toho bude musieť ísť do zeme.“

Kde uhlík uložiť?

Odhliadnuc od toho, že to musia štáty dotovať, zachytávanie a uskladňovanie uhlíka do zeme vo veľkom meradle naráža aj na ďalší významný problém. Miest, kde možno zachytený uhlík uložiť, nie je až tak veľa a sú obmedzené geológiou. A ak by sa zachytávanie uhlíka zaviedlo v takom masívnom rozsahu, aký by bol potrebný na zmenu klímy, táto skutočnosť by sa stala ešte viac evidentnou.

Podľa Global CCS Institute sa najlepšie miesta na ukladanie uhlíka nachádzajú v niektorých častiach Severnej Ameriky, vo východnej Afrike a v Severnom mori, čo podľa Reuters znamená, že doprava zachyteného uhlíka na miesta ukladania by si mohla vyžadovať rozsiahle siete potrubí alebo dokonca lodné flotily.

A to predstavuje potenciálne nové prekážky nielen z pohľadu zvýšených nákladov, ale aj dodatočnej „uhlíkovej stopy“, ktorá by čiastočne negovala prínosy zo zachytávania.

Spoločnosti, ktoré investujú do odstraňovania uhlíka, musia brať vážne aj obavy komunít z nových infraštruktúrnych projektov, hovorí Simone Stewartová, odborníčka na priemyselnú politiku v National Wildlife Federation. „Nie všetky technológie budú možné na všetkých miestach,“ hovorí Stewartová.

Slovinský prípad a investičná pasca

Tomaž Vuk je členom predstavenstva cementárne Salonit v Slovinsku, ktorá zachytáva uhlík. Pre bruselský web Politico však uviedol, že ho jeho firma nemá kde skladovať.

Salonit pritom leží zhruba 50 kilometrov od Terstského zálivu. Odtiaľ môže spoločnosť prepravovať uhlík prakticky kamkoľvek, no zatiaľ je v podstate jedinou možnosťou Severné more, čo predstavuje zdĺhavú a drahú cestu okolo kontinentu.

„Mohlo by byť prijateľné znášať tieto náklady na krátke obdobie, kým nebudú pripravené [bližšie] riešenia,“ povedal Vuk.

Nejde však iba o Slovinsko. Prípad podľa Politica odzrkadľuje problém Európy, ktorá sa snaží vytvoriť infraštruktúru potrebnú na dosiahnutie klimatickej neutrality do roku 2050. Doteraz v tomto malom, no rýchlo rastúcom odvetví dominovali severské krajiny a štáty v okolí Severného mora, čo sa EÚ snaží zmeniť novými stimulmi a pravidlami, ktoré majú do roku 2030 vytvoriť viac úložísk v celom bloku.

Nie všetci sú však presvedčení, že tento plán bude fungovať, a niektorí skeptici dokonca pochybujú, či sa zachytávanie uhlíka naozaj oplatí, pretože si vyžaduje vysoké investície. Ak by plán EÚ zlyhal, vnútrozemské európske krajiny s nízkymi príjmami by teraz mohli dávať peniaze do investícií, ktoré sa nikdy nevyplatia, a mohli by so sebou stiahnuť tradičné výrobné závody, píše Politico.

Dominancia severu začína desiť tvorcov politík a vedúcich predstaviteľov priemyslu vo zvyšku Európy. Obávajú sa, že v budúcnosti, ktorá sa bude vyznačovať prudkým nárastom cien uhlíka a tvrdou konkurenciou z mimoeurópskych krajín, to nakoniec zníži ich priemyselnú konkurencieschopnosť.

„Je tu dosť veľké riziko, prinajmenšom pre priemyselné odvetvia v regiónoch, ako je juh strednej a východnej Európy, kde sa realizuje málo projektov,“ povedal Eadbhard Pernot, ktorý vedie práce na zachytávaní uhlíka pre mimovládnu organizáciu Clean Air Task Force. „Existuje riziko deindustrializácie v niektorých častiach Európy a industrializácie v iných častiach Európy,“ dodal.