Keď umiera Cisár

Bolo to totiž trochu iné Nemecko, v niečom veľmi podobné Beckenbauerovi a jeho hre: teda triezve, racionálne, efektívne a spoľahlivé. Tak sa chcelo javiť po historickej katastrofe, v novej ére, do ktorej sa v septembri 1945 Franz v Mníchove narodil. Futbal bol jedným z prostriedkov, ako sa mali Nemci znovu vrátiť medzi slušné a rešpektované národy. Beckenbauer, ten precízny libero, ktorý azda nikdy nefauloval, im v tom pomohol ako málokto.

Pre ľahko starnúcich chlapcov medzi päťdesiatkou a smrťou majú zvláštny význam majstrovstvá sveta v západnom Nemecku v roku 1974. To bol prvý šampionát, ktorý mohli tí chlapci vnímať. Hrali tam skvelé tímy. Vyhrali práve západní Nemci s kapitánom Beckenbauerom po finále so skvelými Holanďanmi s Johanom Cruyffom a ďalšími esami. Výborní boli Poliaci s Gregorzom Latom, ktorí skončili tretí, keď porazili Brazíliu. Pre mnohých tých mladíkov, medzi ktorých patrím aj ja, to bolo niečo ako prvá láska.

Západní Nemci mali vtedy bezchybný tím, v ktorom žiarili hráči Bayernu Mníchov: popri elegantnom Beckenbauerovi je nutné spomenúť Gerda Müllera, ktorý okrem toho, že mal tie masívne bokombrady, dokázal vyvinúť svojimi mohutnými nohami úžasnú ekvilibristiku na malom priestore, takže vedel loptu takmer bez náprahu vystreliť s obrovskou razanciou na bránu. Alebo vlasatý Paul Breitner, ktorý pripomínal Georgea Harrisona: práve Breitner pri tom finále vyrovnával z penalty, ktorú kopol podobne frajersky, ako to o dva roky neskôr vykonal Antonín Panenka v Belehrade Seppovi Maierovi. Vtedy sme vyhrali my, v bráne stáli dvaja takí úžasní muži, ako bol práve tento Sepp Maier – a potom náš Ivo Viktor. Beckenbauer bol stále kapitán, po zápase si hráči vymieňali tričká a on si na chvíľu obliekol prepotené tričko s tým komunisticky upraveným levíkom. To bolo, myslím, tiež celkom symbolické, aj keď určite nie úmyselne.

Mal som vtedy rád oba tímy rovnako a žiadne nacionálne napätie mi do toho nevstupovalo. Keď hralo Československo s Nemcami, drukoval som, samozrejme, našim, teda Čechom a Slovákom (nesmiem zabudnúť na Maďara Kolomana Gögha), ktorých bola za trénera Vengloša v národnom družstve väčšina. Ale Nemci vo mne nevzbudzovali žiadne kmeňové atavizmy, pretože som si ich vážil bez ohľadu na to, že momentálne hrajú proti nám.

Raz som však silno zakolísal vo svojom prirodzenom futbalovom vlastenectve: to bolo pri historicky asi najväčšom výprasku našej reprezentácie práve od Nemcov, v roku 1986, keď sa hrala na pražskom Strahove kvalifikácia na majstrovstvách sveta v Mexiku. Bol som pri tom. Prehrali sme potupne 5:1! Nemci, ktorých trénoval práve Franz Beckenbauer, videl som ho lavičke a bolo to, akoby som videl niekoho z Beatles. Vtedy som sa na štadión dostal veľmi rafinovaným trikom: s jedným kamarátom sme sa prezliekli za zmrzlinárov, vzali sme si na seba biely plášť, azda sme si zohnali aj nejakú tácku či čo, jednoducho prešli sme bránou na štadión Evžena Rošického bez lístka a vďaka tým plášťom sme sa dostali na hlavnú tribúnu hneď vedľa lóže.

Pozrel som sa na ňu a užasol. Okrem Husáka, ktorý už vtedy bol, myslím, poloslepý, tam sedel azda celý ústredný výbor KSČ, funkcionári. Bol tam Jakeš, ktorý ešte však nebol generálny tajomník strany, boli tam vrchní ideológovia Vasil Biľak a Jan Fojtík, bol tam šéf pražskej strany Antonín Kapek a ďalší… Josef Kempný, Josef Korčák, Peter Colotka, Alois Indra… celý ten kolaborantský spolok. Pár metrov odo mňa.

A ako nám tí Nemci dávali jeden gól za druhým, upadali tie ich plechové, šedivé, ale dobre zaopatrené držky do väčšej a väčšej pochmúrnosti, sťahovali sa do urazenej grimasy a z ich výrazov sršalo obrovská zlosť. Taký debakel s ich úhlavným nepriateľom, so západnými Nemcami! A ja, ako som sledoval jedným okom bezmocnosť nášho mužstva a druhým tú popudenosť tej asi najhoršej politickej vrchnosti, čo tejto krajine kedy v nových dejinách vládla, presúval som svoje city a sympatie k tomu elegantnému a bravúrne hrajúcemu aj skvele vyzerajúcemu mužstvu západných Nemcov (naozaj Nemcov), ale vlastne aj k celej tej krajine, ktorej skvelým hrdinom bol ten Franz, ktorému hovorili Kaiser.