Je mocenský úpadok Západu nezvratný?

V minulosti to tak určite bolo, európske štáty a USA takéto vzorce úspechu a dlhodobej prosperity vytvorili a boli ich nositeľmi. V roku 1920 bola západná civilizácia na vrchole svojho územného rozmachu. Európske štáty a USA kontrolovali takmer celú Afriku, Blízky východ, Irán, Indiu, Indočínu a Oceániu. Dnes vidíme a dokonca aj cítime, že sa doba zmenila.

Mocenské prílivy a odlivy

Po sto rokoch sú samostatnými a silnými hráčmi v Ázii Čína, India, Vietnam a Irán. Európa prišla o svoje kolónie. Čína je čoraz silnejším hráčom v Afrike a vracia sa tam aj Rusko. Zo západnej Afriky sa nedávno muselo ponižujúco stiahnuť Francúzsko. USA a Európa majú problém zabezpečiť ochranu Červeného mora pred húsijským ostreľovaním. V Latinskej Amerike rastie čínsky vplyv. Vojna na Ukrajine síce oslabuje Rusko, ale rovnako aj Európu a posilňuje Čínu.

Ak by sme tieto trendy, pomenované v predchádzajúcom odseku, lineárne natiahli do budúcnosti, potom nás nič dobré nečaká. Našťastie, napriek tomu, že sa to tak niekedy javí, dejiny sa väčšinou nevyvíjajú lineárne. Niektoré „megatrendy“ sa môžu javiť ako nezvratné, a predsa sú neskôr nahradené akýmsi „protipohybom“.

Ak by sme si dnes pozreli „satelitnú“ snímku sveta v lete 1942, teda iba dvadsať rokov po tom, čo sa dostala západná civilizácia na vrchol svojho územného rozmachu, svet bol zrazu úplne iný. Japonsko ovládalo polovicu Číny, celú Indočínu vrátane Singapuru. Hitlerovo Nemecko ovládalo celú kontinentálnu Európu, Ukrajinu a južné Rusko až po Kaukaz, dokonca aj severnú Afriku. Namiesto demokratických západných štátov, ktoré po prvej svetovej vojne ovládali svet, ho zrazu obsadili diktatúry. Zdalo sa to takmer nezvratným megatrendom. A predsa bolo o tri roky neskôr všetko úplne inak. Nemecko a Japonsko prehrali, západné štáty spolu s Ruskom vyhrali.

Po druhej svetovej vojne opäť strácali západné štáty jedno územie za druhým. Tieto územia obsadzoval komunistický Sovietsky zväz spolu so svojimi komunistickými spojencami. Hneď po vojne Sovietsky zväz mocensky ovládol polovicu Európy, Čínu ovládli komunisti. Západ sa ledva udržal v južnej Kórei, Francúzi museli opustiť Indočínu a Alžírsko, Briti museli opustiť Áziu a Afriku, Američania sa museli stiahnuť z Vietnamu. V sedemdesiatych rokoch komunisti vyhrali v Angole a Mozambiku, v roku 1979 Sovietsky zväz obsadil Afganistan. Komunistické režimy boli vtedy na vrchole svojho územného rozmachu. A predsa bolo o desať rokov všetko zase úplne inak. Sovietsky zväz prehral studenú vojnu, Stredná Európa a Pobaltie sa stali členmi EÚ a NATO. USA sa stali načas svetovým hegemónom.

Dejiny sú dynamické, a preto je dnes opäť všetko inak. Čína mocensky rastie, Američania sa stiahli z Afganistanu a Iraku, Európska únia v porovnaní s Áziou a USA ekonomicky a mocensky slabne, Rusko sa územne rozpína. Nič nové pod slnkom. Civilizácie a veľmoci rastú alebo upadajú, silnejú alebo slabnú. Ako sme však videli za posledných sto rokov, takmer nikdy sa to nedialo z dôvodu akejsi historickej nevyhnutnosti.

V mocenských vzostupoch a pádoch existuje dynamika ale aj dlhodobá stabilita

Kto by si v roku 1920 stavil na Nemecko alebo Turecko? Kto by si v roku 1942 stavil na Čínu? Kto by si na jeseň 1945 stavil na Japonsko a opäť na Nemecko? Kto by si v roku 1960 stavil na Singapur a Južnú Kóreu? Kto by si v roku 1982 stavil na Poľsko? Kto by si v roku 1999 stavil na Rusko? A predsa tieto štáty dokázali v priebehu historicky veľmi krátkeho času urobiť významný ekonomický aj mocenský vzostup.

Ekonomická sila štátu je vždy predpokladom jeho mocenského vzostupu. Predpokladom je aj schopnosť politických elít štátu uplatňovať dlhodobú rozumnú politickú a ekonomickú stratégiu. Pri pohľade na ekonomicky najsilnejšie štáty sveta z dlhodobého hľadiska však vidíme aj istú „veľmocenskú stabilitu.“ Keď vezmeme desať ekonomicky najsilnejších štátov sveta v roku 1870 v parite kúpnej sily a porovnáme si to s prvou desiatkou štátov dnes, zistíme zaujímavú skutočnosť. Osem z týchto desiatich krajín je stále tých istých: Čína, USA, India, Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko, Rusko a Japonsko.

Počas posledných 150-tich rokov tieto krajiny menili v prvej desiatke svoje poradie, ale ich účasť medzi ekonomickými veľmocami je stabilná. Polovica z týchto krajín sú západné štáty. Japonsko je západný spojenec a India je neutrálna. Iba dva z týchto ôsmich štátov – Čína a Rusko – sú priamymi vyzývateľmi Západu. Navyše, prvej dvadsiatke ekonomicky najsilnejších štátov sa stabilne držia aj Taliansko, Španielsko a Kanada.

To neznamená, že mocenský vplyv Západu v posledných dvadsiatich rokoch neklesá. Neznamená to však ani žiadnu nevyhnutnosť ďalšieho poklesu. Západné štáty majú svoju budúcnosť stále vo vlastných rukách. Ide o to, či sa dokážu poučiť z vlastných chýb. Či dokážu korigovať vývoj, ktorý v posledných rokoch nehrá v ich prospech. Spojené štáty to môžu urobiť v tohtoročných prezidentských voľbách.

Predpokladom úspešného obratu EÚ k sľubnejšej budúcnosti je podľa mňa politický a ekonomický realizmus. Pokiaľ bude politiku EÚ určovať progresívna a zelená spasiteľská ideológia, európske štáty budú ďalej v porovnaní so svetovou konkurenciou zaostávať. Pokiaľ však preváži v Európe pragmatické a realistické myslenie, založené okrem iného na rešpektovaní a presadzovaní vlastných ekonomických a politických záujmov, potom má Európa šancu stať sa opäť konkurencieschopným hráčom.

Kontinuita v ekonomickom a mocenskom zaostávaní Európy alebo korekcia tohto vývoja – o tom budú tohtoročné európske voľby. Netreba si od nich sľubovať veľa, ale môžu sa stať začiatkom návratu politického realizmu. To by v súčasnej situácii nebolo vôbec málo.