Kopernikovský obrat v globalizovanom svete. Prečo dostáva ekonomická obec silný zásah na srdcovú komoru

V prípade IRA nejde len o komicky nepresný až ironický názov tejto rozsiahlej legislatívy, pretože o znižovaní inflácie v ňom ani v najmenšom nejde, to skôr o ochranárstvo, daňové stimuly, priamu podporu amerického priemyslu a tiež čiastočne cenové stropy či dotácie. A to všetko zabalené do hávu boja s klimatickou zmenou.

IRA je však dejinným míľnikom v tom, že na 272 stranách fakticky ukončuje jednu veľkú a grandióznu globalizačnú éru, ktorá nenápadne začala reformami Teng Siao-pchinga na konci 70. rokov v Číne a dostala masívny impulz zrútením komunizmu a pádom železnej opony.

Týchto niekoľko zlatých dekád prinieslo hlboký rozvoj medzinárodnej deľby práce, masívne bohatnutie veľkých častí svetovej populácie a veľký nárast medzinárodnej obchodnej výmeny. Inými slovami, také výrazné rozšírenie a prehĺbenie globalizácie, že nemá najskôr v zmapovaných dejinách obdobu a prekonáva rádovo svojím celosvetovým záberom i časy takzvanej belle époque v Európe pred 1. svetovou vojnou.

Počas celej tejto doby boli Spojené štáty neúnavným podporovateľom, kľúčovým hýbateľom a hlavnou záštitou celosvetovej liberalizácie obchodu, ekonomickej otvorenosti a uvoľňovania tokov kapitálu. A tiež základným garantom systému pravidiel, ktorý bol organizovaný a zaisťovaný skrze Svetovú obchodnú organizáciu (predtým GATT). Práve preto je obrat k ochranárstvu, uzavretosti a „lokalizácii“ na strane USA taký zásadný.

Tak ako sú niektoré banky systémovo významné pre finančný svet, sú aj niektoré krajiny systémovo významné pre globálny obchod. Takou krajinou sú práve Spojené štáty. A tak ako je iróniou sám názov IRA, je rovnako paradoxné, že dnešné postupné uzatváranie Ameriky riadia v pozadí tí istí ľudia, ktorí kedysi doslova spoluvytvorili spomínané zlaté časy otvorenosti.

Vyniká medzi nimi vyštudovaný právnik John Podesta. Personálny riaditeľ Bieleho domu za Billa Clintona v 90. rokoch a vyjednávač radu liberalizačných krokov v obchode, následne poradca Baracka Obamu, ktorý dnes riadi ako najdôležitejší seniorský poradca Joea Bidena celú realizáciu IRA do praxe a dohliada na rozdeľovanie zhruba 370 až 770 miliárd dolárov „klimatických investícií“, ktoré má tento zákon do americkej ekonomiky priliať.

Od globalizácie plnou parou k etatizmu

S určitým zveličením sa dá povedať, že azda jediným široko zdieľaným ideálom ekonómov je ideál voľného obchodu postavený na dobre popísaných celospoločenských výhodách výmeny na konkurenčnom trhu. V ekonómii inak panuje rad dlhoročných intelektuálnych sporov týkajúcich sa efektivity či alokačnej úlohy trhov, postavenia štátu a štátnych intervencií v ekonomike či hierarchie a vzťahu medzi základnými výrobnými faktormi. Ale podpora voľného medzinárodného obchodu bola vždy v komunite ekonómov pomerne silná a široko zdieľaná. „Národy“ medzi sebou neobchodujú, to firmy, jednotlivci, niekedy aj vlády.

Avšak tento ideál sa zrazu rozpadá pred našimi očami a nezdá sa, že by to vzbudzovalo širokú rebéliu či verejné pobúrenie ekonomickej obce, ktorá tým dostáva silný zásah na srdcovú komoru.

Už od pandémie covidu, ktorá priniesla narušenie radu hladko fungujúcich globálnych logistických, produkčných a obchodných mechanizmov, je cítiť všade vo svete existenciálny strach z dosiahnutej hĺbky globalizácie a z jej dôsledkov. Pandémia navyše ešte zosilnila predchádzajúce geopolitické tenzie medzi USA a Čínou. Tlaky na deglobalizáciu začali silnieť, rozšírilo sa volanie po „strategickej autonómii“, „uprednostňovaní národných záujmov“, „sebestačnosti“ a „reziliencii“, rozumej nezávislosti na dianí v okolí.

IRA tomu však dáva oveľa silnejšiu dynamiku a záštitu, pretože je inštitucionalizáciou a kodifikáciou všetkých týchto tendencií. A navyše, keď sa začne otáčať horolezec, ktorý je na vrchole a ťahal ostatných, určite sa intuitívne otočia mnohí pod ním. Tým skôr, že aj v úplne polarizovanej a rozbitej americkej politike má spomínaný kopernikovský obrat podporu naprieč politickým spektrom.

Pritom všetko spomínané neznamená nič iné ako nárast tendencie k rastu moci a veľkosti štátu, k väčším štátnym zásahom, rozsiahlejšiemu verejnému vlastníctvu, všezasahujúcim reguláciám, teda tendencia k socializmu, obmedzovaniu trhov a k všeprestupujúcemu etatizmu. A tiež k väčšiemu a neudržateľnejšiemu zadlžovaniu štátu, čo je realita vo vyspelom svete veľmi viditeľná, v Spojených štátoch obzvlášť. Teda v menšom ide o plazivý návrat pred rok 1990. A tento návrat akoby nemal silných oponentov.

Deje sa to s nerovnakou intenzitou vlastne všade, len v rôznych kulisách. V Európe sú zrazu na koni tí, ktorí hovoria, že je potrebné uvoľniť striktné pravidlá zakázanej verejnej podpory na jednotnom trhu. A tiež tí, ktorí volajú po ochrane národných šampiónov, ktorí chcú znovu znárodňovať predtým sprivatizované podniky a zväčšovať vlastnícku a produkčnú úlohu štátu všade, od výroby čipov po lieky, od zbraní po výstavbu bytov. S tým všetkým má svet skúsenosti a mnohé z nich sú ešte v živej pamäti. Napriek tomu intelektuálny odpor tej profesie, ktorá má alebo by mala vedieť viac, teda u ekonómov, nie je viditeľný a nezosilňuje. Prečo?

Kde sú teraz všetci ekonómovia?

S potrebnou dávkou sebakritiky je nutné priznať si, že už niekoľkýkrát v dejinách sa ukazuje, že ani správne návody nevieme ako ekonómovia v populistických časoch dobre komunikovať a predať. Čiastočne ide o objektívnu vec. Ekonómia je v mnohom neintuitívna.

Friedrich August von Hayek správne konštatoval, že „špecifickou úlohou ekonómie je ukázať ľuďom, ako málo toho v skutočnosti vieme o tom, čo si myslíme, že môžeme riadiť alebo plánovať“. To ide skutočne proti intuícii a „zdravému rozumu“ mnohých ľudí, ktorí nechápu silu spontánneho poriadku. Ktorí veria, že dobro či zlo má vždy podobu konkrétneho človeka, lídra, politika, štátnika, ktorý buď všetko rozhoduje zle, alebo všetko dobre, ale za všetko zodpovedá.

To je prirodzený pohľad na svet, stelesnený v rozprávkach pre deti, ako aj v bondovkách, rozprávkach pre dospelých. Niekde je dobrý človek, niekde zlý a tí obaja od stola buď vytvárajú dobro, alebo zlo. Podľa toho, kto práve víťazí.

Je ťažké túto prirodzenú predstavu múdrych a zlých vládcov a riaditeľov vesmíru porážať ideou spontánneho poriadku. Teda jednou z najsilnejších ekonomických myšlienok vôbec, ktorá je postavená na úvahe, že často stačia len rozumné pravidlá a ich vymáhanie a slobodná spoločnosť sa dobre a dostatočne s pomocou trhu, konkurencie a cenových signálov organizuje sama. A to preto, že nikto nemá dosť informácií, aby ju mohol efektívne riadiť z centra. Blahobyt je potom výsledkom ľudského konania, nie ľudského zámeru, ako by to opäť geniálne zhrnul Hayek.

Tým, že každý jedinec v tomto systéme uplatňuje svoj záujem a hľadá svoje šťastie, napĺňa skrz trhové sily aj ciele všetkých ostatných. Žiadny totalitný vládca a žiadny politik s totalitnými tendenciami nikdy takú myšlienku nemôže prijať.

A presvedčený socialista ju neprijme tiež. Keď sa centrálny plánovač pozrie z veľkej výšky na mesto, bude pre neho vnútorne mučivý a neznesiteľný pocit, že autá si samé jazdia sem a tam a nikto ich zhora neorganizuje. A že nikto nikomu vopred nehovorí z veľkého riadiaceho strediska, kam a kedy smie ísť a kde presne zaparkovať. Napriek tomu systém funguje, pretože existujú zdieľané pravidlá a k tomu individuálne neorganizované rozhodnutia vodičov ohľadom zamýšľaných trás.

Žiadny centrálny plánovač všetky zámery všetkých vodičov nemôže poznať. Ak by takýto centrálny plánovač chcel organizovať dopravu na úrovni jednotlivých vozidiel, určite by skolabovala alebo prestala existovať. Dobrá doprava je ale výsledkom jemnej rovnováhy medzi spontánnym a zámerným. A leadership v systéme pravidiel nemožno zamieňať s totalitným či centrálnym plánovaním.

S tým, samozrejme, súvisí aj druhý psychologický fakt, že ako ľudia vieme oveľa viac oceniť jednotlivý silný čin ako práve dobré nastavenie pravidiel, ktoré si ale tiež vyžaduje mimoriadne úsilie a intelektuálnu kapacitu. Dobré pravidlá zlepšujú život miliónom. Lekár zachraňuje jeden úplne predstaviteľný život a typicky ho za to obdivujú. Úvahy ekonómov sú abstraktné a všeobecné, lekár zachraňuje konkrétne. Pritom práve ekonómovia vedia dávať návrhy na úpravy systému, ktoré umožňujú bohatnutie, zlepšovanie životnej úrovne ľudí. Bohužiaľ, ak sa to darí a bohatnú v priemere všetci, väčšina to berie za automatické a samozrejmé. Prípadne za výsledok vlastného snaženia, nie zmysluplne nastaveného všeobecného systému.

Hladina sa zdvíha pre všetky lode a verejné diskusie sa nakoniec rovnako stočia na otázku rovnosti, teda prečo sú niektoré plavidlá väčšie a niektoré menšie. Zdroj zdvíhania hladiny už potom nikto nerieši. A pokiaľ zasa všetci v priemere chudobnejú alebo len nebohatnú, ako by teoreticky mohli, tiež sa nakoniec sústreďujú na porovnávanie medzi sebou, nie na systémové chyby, ktoré chudobnenie spôsobujú. Keď sú navyše odstrihnutí od informácií, čo v totalitách bývajú, často sa ani o všeobecnom chudobnení nemusia nejakú chvíľu dozvedieť, čo je skúsenosť, ktorú po uzavretí hraníc zažilo mnoho komunistických krajín v 20. storočí.

Pokiaľ by sa konal prieskum verejnej mienky, najskôr by ako významnejší bol väčšinovo hodnotený objav penicilínu Alexandrom Flemingom než objav neviditeľnej ruky trhu Adamom Smithom. Pritom skutočnosť, že sociálni vedci – a medzi nimi práve ekonómovia – boli schopní objaviť a formulovať pravidlá fungovania trhov, možno zachránila viac životov ako objav sira Fleminga.

Kvôli vzniku nekastovej spoločnosti s deľbou práce a slobodou si prácu zvoliť a špecializovať sa, s uvoľnením pravidiel pre nakladanie s kapitálom, s rozšírením súkromného vlastníctva, ktoré išlo ruka v ruke s technologickým pokrokom, sa od 19. storočia milióny a milióny ľudí dostali zo smrtiacej kombinácie ťažkej (často nútenej) práce, otrasnej hygieny, nedostatku potravín a nedostatku tepla, ktoré priamo prispievali k nekonečnej životnej mizérii celých zástupov ľudí. To je však čisto abstraktné, penicilín konkrétne.

To všetko je dobré si znovu pripomínať a uvedomovať v zlomových časoch, aké práve prežívame. Brzdiť rozbehnuté kolesá deglobalizácie, pripomínať silu trhu oproti častej bezmocnosti a komickosti centrálnych plánovačov, prezentovať myšlienky spontánneho poriadku oproti etatizmu a všeprestupujúcej preregulovanosti ekonomiky je a najmä bude úlohou ekonómov. Z dejinnej skúsenosti vieme, že argument, ktorý nezaznie v správny čas, je ako argument, ktorý nezaznie vôbec. Pri debate o deglobalizácii nie je pritom o päť minút dvanásť, skôr o päť minút pol jednej.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.