Prihlásiť sa

Spev pomáha duši vstať z popola. Jubilujúca Alena Čermáková už nechce spievať len šansóny  

Alena Čermáková. Foto: Matúš Zajac Alena Čermáková. Foto: Matúš Zajac

Spievanie bolo kedysi bežnou súčasťou života takmer každej slovenskej rodiny. Postupne sa z našich domovov začalo vytrácať, nahradili ho iné činnosti a aj technológie. O speve, jeho vplyve, technike a tajomstvách sme sa rozprávali s Alenou Čermákovou, speváčkou, hlasovou pedagogičkou, scenáristkou a režisérkou dokumentárnych filmov, ktorá 20. januára oslávi svoju okrúhle jubielum. V rozhovore sa dozviete aj to, prečo uvažuje nad zmenou hudobného žánra, ktorý majstrovsky ovláda a ktorý ju preslávil – šansónu.

Aký je váš názor na to, že nám v poslednej dobe akosi nie je do spevu? 

Neviem, či môžeme generalizovať, že nám nie je do spevu… Sú ľudia, ktorí spievajú bez ohľadu na to, aká ťažká je doba. Pretože spev je prirodzenou súčasťou ich životov. A sú ľudia, ktorí by nespievali, ani keby bola doba plná radosti. Dôležité je, že ľudia hudbu aspoň počúvajú, pretože ak by ani toto nebolo, pre koho by sme spievali my speváci? (smiech)

Dobre, tak inak. Prečo sa už dnes v rodinách spieva menej? Vravíte, že sú ľudia, ktorí spievajú bez ohľadu na to, aká ťažká je doba. Od čoho to teda závisí? 

Neviem do akej miery som schopná to objektívne posúdiť, asi skôr nie, ale ak sa naozaj nespieva, myslím, že aj preto, že ľudia sú zahltení prácou, starosťami o živobytie, informačným smogom a na spievanie nemajú čas. Podľa môjho názoru je to vo veľkej miere dané aj kultúrou v rodinách. Tam, kde je muzicírovanie a spievanie tradíciou, sa to väčšinou prenáša aj do ďalších generácií. 

Ja som sa napríklad vydajom za môjho manžela Ivana, gitaristu a hudobného skladateľa, dostala do rodiny, kde sa vždy veľa spievalo. Svokor mal úžasný hlas, fantasticky spieval a keby nebol veterinárom, mohol byť druhým Jankom Blahom. Vždy túžil po synovi, ktorý by hral na havajskej gitare, čo sa mu síce nesplnilo, ale obaja jeho synovia výborne hrajú na gitaru, klavír a akordeón, takže hudby bolo vždy dosť v celom dome.  

Ďalší možný faktor je, že deti sú v dnešnej dobe preťažované v škole informáciami, po škole záujmovými krúžkami, ktoré sú mnohé zamerané na výkon, a nie až tak na obohacovanie duše, kam spev, ale aj hra na hudobný nástroj, určite patrí. A to má tiež svoj „podiel viny“ na tom, že sa z rodinného prostredia spievanie vytráca.

Ale stále je dosť rodičov, ktorí dávajú svoje deti do ZUŠ na spev či hudobný nástroj, lebo si uvedomujú, že to kultivuje dušu, povznáša, prináša človeku oddych a uvoľnenie. A keď je duši niekedy ťažko, spev ju dokáže povzniesť a pomôcť jej vstať z popola. 

Kedysi sa spevom vyjadrovalo všetko – radosť, smútok, bolesť… Spievalo sa na poliach, pri páračkách, pohreboch, pri ohláškach, spievali sa svadobné piesne, uspávanky pre deti a bola to súčasť našej kultúry, tradícií a folklóru. 

Ak sa dnes už spieva menej, znamená to, že strácame postupne aj folklór? 

Žiaľ, aj ten, ale stráca sa napríklad aj túžba mladých ľudí spievať v rodnom jazyku. Keď chodievam na rôzne súťaže do porôt, súťažiaci si vyberajú väčšinou piesne v angličtine. Keď majú potom zaspievať niečo po slovensky, často text nemá prízvučné doby, ani charakter jazyka a znie to veľmi cudzo.

Nemalo by to byť naopak? Veď v cudzom jazyku nikdy nedokážeme presvedčivo vyjadriť emóciu a prežiť ju tak ako v rodnej reči…

V slovenčine pulzuje naša krv, to sa nedá zaprieť, to je fakt. Už aj slabikovanie pri speve v slovenčine tam automaticky vnáša emóciu. Na druhej strane, pri anglicky spievaných piesňach mladí ľudia väčšinou kopírujú nejakého zahraničného speváka, naučia sa jeho grify, ktoré používa a potom to zdanlivo pôsobí ako precítená pieseň. 


Ďakujeme, že čítate Štandard.

Získajte limitovaný bezplatný prístup k článkom vďaka vytvoreniu bezplatného účtu alebo sa prihláste a pokračujte v čítaní.

alebo

Neobmedzený prístup v rámci celého Štandardu. Možnosti predplatného

Pokračovaním súhlasíte s aktualizovanými Podmienkami k ochrane súkromia a Všeobecnými obchodnými podmienkami