Aký je váš názor na to, že nám v poslednej dobe akosi nie je do spevu?
Neviem, či môžeme generalizovať, že nám nie je do spevu… Sú ľudia, ktorí spievajú bez ohľadu na to, aká ťažká je doba. Pretože spev je prirodzenou súčasťou ich životov. A sú ľudia, ktorí by nespievali, ani keby bola doba plná radosti. Dôležité je, že ľudia hudbu aspoň počúvajú, pretože ak by ani toto nebolo, pre koho by sme spievali my speváci? (smiech)
Dobre, tak inak. Prečo sa už dnes v rodinách spieva menej? Vravíte, že sú ľudia, ktorí spievajú bez ohľadu na to, aká ťažká je doba. Od čoho to teda závisí?
Neviem do akej miery som schopná to objektívne posúdiť, asi skôr nie, ale ak sa naozaj nespieva, myslím, že aj preto, že ľudia sú zahltení prácou, starosťami o živobytie, informačným smogom a na spievanie nemajú čas. Podľa môjho názoru je to vo veľkej miere dané aj kultúrou v rodinách. Tam, kde je muzicírovanie a spievanie tradíciou, sa to väčšinou prenáša aj do ďalších generácií.
Ja som sa napríklad vydajom za môjho manžela Ivana, gitaristu a hudobného skladateľa, dostala do rodiny, kde sa vždy veľa spievalo. Svokor mal úžasný hlas, fantasticky spieval a keby nebol veterinárom, mohol byť druhým Jankom Blahom. Vždy túžil po synovi, ktorý by hral na havajskej gitare, čo sa mu síce nesplnilo, ale obaja jeho synovia výborne hrajú na gitaru, klavír a akordeón, takže hudby bolo vždy dosť v celom dome.
Ďalší možný faktor je, že deti sú v dnešnej dobe preťažované v škole informáciami, po škole záujmovými krúžkami, ktoré sú mnohé zamerané na výkon, a nie až tak na obohacovanie duše, kam spev, ale aj hra na hudobný nástroj, určite patrí. A to má tiež svoj „podiel viny“ na tom, že sa z rodinného prostredia spievanie vytráca.
Ale stále je dosť rodičov, ktorí dávajú svoje deti do ZUŠ na spev či hudobný nástroj, lebo si uvedomujú, že to kultivuje dušu, povznáša, prináša človeku oddych a uvoľnenie. A keď je duši niekedy ťažko, spev ju dokáže povzniesť a pomôcť jej vstať z popola.
Kedysi sa spevom vyjadrovalo všetko – radosť, smútok, bolesť... Spievalo sa na poliach, pri páračkách, pohreboch, pri ohláškach, spievali sa svadobné piesne, uspávanky pre deti a bola to súčasť našej kultúry, tradícií a folklóru.
Ak sa dnes už spieva menej, znamená to, že strácame postupne aj folklór?
Žiaľ, aj ten, ale stráca sa napríklad aj túžba mladých ľudí spievať v rodnom jazyku. Keď chodievam na rôzne súťaže do porôt, súťažiaci si vyberajú väčšinou piesne v angličtine. Keď majú potom zaspievať niečo po slovensky, často text nemá prízvučné doby, ani charakter jazyka a znie to veľmi cudzo.
Nemalo by to byť naopak? Veď v cudzom jazyku nikdy nedokážeme presvedčivo vyjadriť emóciu a prežiť ju tak ako v rodnej reči...
V slovenčine pulzuje naša krv, to sa nedá zaprieť, to je fakt. Už aj slabikovanie pri speve v slovenčine tam automaticky vnáša emóciu. Na druhej strane, pri anglicky spievaných piesňach mladí ľudia väčšinou kopírujú nejakého zahraničného speváka, naučia sa jeho grify, ktoré používa a potom to zdanlivo pôsobí ako precítená pieseň.
Venujete sa technike populárneho spevu. Čo všetko je pri tom dôležité? Hovorí sa napríklad – nevykrič si hlasivky, ako to technicky funguje?
V tele hlasiviek sú vnútorné napínače, ktoré hlasivky skracujú a vonkajšie napínače ich predlžujú. Je to podobné posilňovanie, ako keď robíte sklápačky a deje sa to napríklad pri jódlovaní – hlasivky sa striedavo skracujú a predlžujú. A toto keď sa robí na každom poltóne, napínače sa vedia vzájomne tak skoordinovať, že potom vie spevák hlas bezpečne používať podľa toho, ako potrebuje a nemusí sa báť, že mu nejaký tón vykĺzne a spôsobí pazvuk. Samozrejme, k tomu treba vedieť správne používať aj dych, dôležitá je artikulácia a tiež práca s mäkkým a tvrdým podnebím.
Dýchanie býva u ľudí aj bežne problém, že dýchajú nesprávne, plytko. Môže im aj v tom spievanie pomôcť?
Tým, že sa dnes celkovo menej hýbeme, dýchanie je stále väčší problém. Sú dva základné typy dýchania – hlboké brušné a hrudné. Hlboké brušné dýchanie je dôležité na správne vyspievanie vysokých tónov, aby sme vedeli dať silu do tónu, aby bol stabilný, a aby sa neuvoľňovalo do hlasiviek priveľa vzduchu, ktorý ich rozráža a tým trpia. Napríklad keď kričíme, dávame do dychu veľa sily, do hlasiviek sa uvoľňuje priveľa vzduchu, rýchlo sa unavia a začneme chripieť. S tým všetkým sa treba naučiť pracovať, aby sme boli pri speve istejší, slobodnejší.
Ja však nie som zástancom toho, aby sa správny nácvik dýchania učil počas spevu, to by malo byť zvládnuté predtým. Pri spievaní piesne sa už treba sústrediť na to, ako používať dych do rytmu, do nálady piesne, aká má byť správna sila a výška tónov... S pesničkou je ešte aj tak dosť práce, a preto nácvik dýchania ako takého nespájam so spievaním piesní.
Čo je pravdy na tom, keď ľudia hovoria, že nevedia spievať? Je to vždy naozaj tak, alebo tam môžu byť aj iné dôvody?
Sú ľudia, ktorí nemajú hudobný sluch a tí sa žiaľ spievať naozaj nenaučia, ale je veľa ľudí, ktorí to o sebe tvrdia, no keď prídu, tak zistíme, že vedia zaspievať správne tóny, len nemajú skúsenosť a pamäťovú stopu, zvykli si hovoriť, že spievať nevedia. Stáva sa, že niekto napríklad v detstve spieval, a bol zahriaknutý zlou reakciou. Vtedy sa človek môže zľaknúť a zablokovať sa. Inokedy môže byť dôvodom, že hlasivky neposlúchajú, a vtedy sa dá vyhľadať pomoc, aby sa zistilo, prečo a čo sa s tým dá robiť. Môže to byť psychická záležitosť, ale aj fyziologická, ktorá vyžaduje lekársky zákrok.
Aké motivácie ľudia majú, že chcú spievať?
Rôzne. Chodia ku mne speváci, herci, manažéri, ľudia, ktorí sa potrebujú naučiť zaobchádzať s hlasom, aby im hlasivky vydržali. Amatéri často preto, že radi spievajú, teší ich to, a chcú povedzme nabrať viac odvahy a istoty pri speve, aby si mohli urobiť nahrávku, či už pre vlastné potešenie, alebo ako spomienku a darček pre príbuzných, pre deti.
Aké pozitívne skúsenosti máte s amatérmi, ktorí sa učili spievať?
Chodila ku mne asi rok a pol redaktorka, ktorá mala spev ako záľubu. Spievala vždy piesne vo vyšších tónoch a keď chcela hlasom pritlačiť silnejšie, tak sa jej začal lámať. Keď to už trvalo dlhšie, chcela som to s ňou riešiť tak, že dáme pesničky do nižších polôh, aby sa jej ľahšie spievalo. No raz som v sebe mala taký zvláštny pocit, a keďže sme sa už dlhší čas poznali, nabrala som odvahu spýtať sa jej, či nemala v minulosti nejakú autoritu pri sebe, ktorá by ju nedobrým spôsobom zahriakovala. Ona sa okamžite rozplakala. Keď sa potom upokojila, povedala mi, že otec bol veľmi autoritatívny a že na ňu vrieskal, takže vždy, keď sa potrebovala prejaviť, napríklad aj silou hlasu, sa jej zovrelo hrdlo a nemohla. Keď sme túto vec na hodine otvorili, ďalší raz prišla a hrdlo sa jej nezovrelo. Odvtedy už nikdy viac, čo bolo aj pre mňa úžasné.
Chodila ku mne dievčina, ktorá koktala a jej som pomáhala naučiť ju spomaliť v reči, správne dýchať. Učila som tiež na trnavskej univerzite právnikov narábať s hlasom, aby si ho nevykričali a milú skúsenosť som mala s hodinami spevu jednej mamy s asi 10-ročnou dcérou, ktoré ku mne chodili naraz, spolu. Bolo krásne pozorovať ich, ako sa vzájomne podporujú a povzbudzujú v speve a mama bola vždy po skončení hodiny nadšená, ako si oddýchla. To bolo pre mňa veľkou odmenou a radosťou.
Od pandémie sa stretávam čoraz častejšie aj s tým, že ľudia majú väčší záujem spievať, buď sami chcú, alebo im partneri dajú ako darček hodiny spevu, čím si plnia sny.
Viem o vás, že ste veriaca, ako si vysvetľujete biblické verše, ktoré hovoria o tom, že máme spievať Bohu, že Boh nás stvoril k chvále?
Vnímam to ako súzvuk dvoch sŕdc – ľudského a Božieho, ktoré sa spoja a človek sa dostáva do inej dimenzie, kde sa cíti milovaný, prijatý, kde vie, že jeho existencia má zmysel. Chvála je niečo nádherné. A dokonca aj neveriaci človek má v sebe substanciu Boha, len o tom nevie. Je veľa interpretov, ktorí keď spievajú o láske, o kráse, o stvorenstve, keď vyjadrujú spevom nádej, alebo prosia, tak sa dotýkajú niečoho Božieho, aj keď to netušia. A mnohých ľudí to môže k Bohu nasmerovať...
Musím však jedným dychom zároveň povedať, že nie všetky hudobné žánre sú chválou Boha, niektoré sú vyslovene popieraním Boha, krásy a všetkého, čo do nás vložil.
Ktoré žánre to sú?
Je ich viac, a je to dané nielen hudbou, ale aj textami. Ja som napríklad nikdy nenabrala odvahu počúvať veľmi rockovú hudbu a už vôbec nie metalovú alebo heavymetalovú a to ani v čase, keď som ešte nebola veriaca, pretože tam bolo veľmi veľa negatívnych tónov, negatívnych akordov a spojení.
Negatívnych tónov?
Prirodzene. Buď sú disharmonické, alebo stoja vedľa seba také akordy, že melódia ťahá človeka dolu, má z nej pocit frustrácie, depresie, sebadeštrukčné pocity. Často sú to chrochtavé zvuky, vrieskajúci prejav a takých žánrov je veľa. Je to niečo veľmi negatívne.
Vráťme sa ešte do rodiny. Spomenuli ste, že u vášho manžela sa doma veľa spievalo. Ako to bolo vo vašej rodine?
Ja som vyrastala v prostredí piatich detí a nemohli sme si všeličo dovoliť. Pamätám si, že keď som mala trinásť, začala som chodiť na klavír len vďaka tomu, že sa mojej kamarátke zo školy nechcelo chodiť do ĽŠU (dnešná ZUŠ) a keďže musela, tak sa ma spýtala, či nebudem chodiť s ňou, že môžem u nich hrávať. My sme klavír doma nemali. To boli pre mňa tri krásne roky z tohto obdobia, naučila som sa základy hudby, no ju to potom prestalo baviť a tak som musela skončiť aj ja.
Doteraz sme hovorili o speve iných, kedy ste začali spievať vy?
V tínedžerskom období, najskôr som začala hrať na gitaru a písať si prvé pesničky a samozrejme, aj ich spievať a nahrávať na starý kotúčový magnetofón. Približne v tom čase som začala chodiť na hodiny spevu k vtedy vychýrenému hlasovému pedagógovi Františkovi Tugendliebovi, ktorého techniku už približne tridsaťsedem rokov učím. Od sedemnástich som už spievala s rôznymi kapelami.
Písali ste si už vtedy šansóny?
V tom čase som už poznala z platní Edit Piaf a Hanu Hegerovú, vôbec som nechyrovala o tom, že raz budem spievať šansón. Ale bola som tak trochu sentimentálny typ, takže žánrovo som si písala balady a neskôr som písala aj veselšie piesne. Napríklad na stužkovej, na Gymnáziu Ladislava Sáru, kde som študovala, sme so spolužiačkami pripravili hodinový muzikál z pesničiek, ktoré som si sama pre seba predtým napísala a tam boli aj veselé piesne. Jednu z nich, Nalejte mi rozum do hlavy, odo mňa potom prevzala VŠMU do muzikálu Rýchlokurz geniality, ktorý v tom čase hrávali v bývalom Istropolise.
Takže ste mali dobre našliapnuté na kariéru speváčky a skladateľky. Napriek tomu ste išli študovať na VŠMU filmovú a dokumentárnu televíznu tvorbu. Prečo?
Vzhľadom na našu ekonomickú situáciu v rodine som vôbec neuvažovala o vysokej škole. Spravila som si dvojročnú ekonomickú nadstavbu a išla pracovať do Slovenskej televízie ako sekretárka a neskôr redaktorka literárno-dramatickej redakcie. Mala som dvoch kolegov, ktorí ma po nejakom čase presvedčili, aby som išla študovať na VŠ a doniesli mi prihlášku na réžiu dokumentárneho filmu.
Prijali ma, a po šiestich rokoch diaľkového štúdia som končila absolventským autobiografickým dokumentárnym filmom Vyvliekanie z vlastnej kože. Pôvodne som mala napísané dva scenáre – Rozpravy s mamou a Rozpravy s otcom. Profesor Martin Slivka s mojím pedagógom scenáristiky Mariánom Urbanom sa rozhodli, že scenáre sú také dobré, že uvoľnia peniaze, aby som nakrútila film. A tak som v koprodukcii VŠMU a STV nakrútila 53-minútový dokument, dva roky pred mojím ukončením štúdia. Film mi uznali aj ako absolventskú prácu, hoci som končila až v roku 1994.
Kedy ste začali spievať šansóny?
Prvé piesne, vlastne príbehy, pre mňa písal Daniel Hevier na hudbu Františka Strempeka. Mali byť z toho tri albumy. Keď som sa zoznámila s budúcim manželom Ivanom, chcel pre mňa písať iné piesne, než som dovtedy spievala. Rozdiel bol aj v tom, že najprv vznikali texty, písal ich jeho kamarát Stanislav Bellan a tie predurčovali, aká bude muzika, ktorú už robil Ivan.
Verejnosť vás v súčasnosti pozná predovšetkým ako šansonierku a tiež mnohé vaše piesne – Láska v pokročilom veku, Modlitba k hodinám, Chodím si chodím, Keď máš kam ísť... Vy však, ako ste to definovali, stojíte na rázcestí a uvažujete o zmene žánra. Prečo?
Vnímam to ako svoj vývoj. Šansón je veľa o smútku, prehre, bojoch a tým, že doba je dosť ťažká a deje sa veľa zlého, kladiem si otázku, prečo mám prilievať olej do ohňa? Chcem spevom priniesť viac piesní s nádejou, texty, ktoré budú niesť povzbudenie, aby sme neuviazli v depresii a smútku, ale aby sme spevom tomu pomohli predchádzať. Chceme aj s manželom, ktorý robí hudbu ku všetkým mojim piesňam, prinášať viacej textov o láske, radosti, nádeji, kráse a priateľstve, nech ľudia môžu vidieť viac dôvodov, prečo má zmysel žiť v tomto svete plnom zmätku.
Napadá mi jedna poviedka Roberta Fulghuma v ktorej píše, že ľudia by mali viac pozorovať svet a kresliť. Ak každý vezme namiesto zbrane do ruky pastelku a začne maľovať, svet bude krásnym miestom pre život, pričom končí vetou – Rozdávajte pastelky! Myslíte, že sa dá čosi podobné povedať aj o speve?
Určite. Spev je terapeutický v každom ohľade. Bolo by menej hádok, stresu, zúrivosti, depresií, menej zlých vecí. Spievaním sa dá vykričať bolesť, nakričať na neviditeľného nepriateľa, spevom sa dá byť nežný, súcitný, vyplakať, pohladiť, uvoľniť aj relaxovať. Spev je úžasný aj v tom, že človek môže v spievanom prejave spoznať sám seba inak. Alebo aj toho druhého. Sama to niekedy vidím, že keď človek, ktorého poznám z hovoreného prejavu začne spievať, až ma prekvapí jeho iný prejav, je to zrazu iný človek. Akoby sa odhaľovalo niečo z tajomstva toho človeka. Spev je iná, zvláštna, dimenzia. Ak by som to mala vyjadriť, tak po fulghumovsky – Spievajte!