V čom sa líši Taiwan od Ukrajiny. Alebo o ázijskej dileme medzi americkým vazalstvom a čínskou kolonizáciou

Taiwančania si lámu hlavu pri výbere medzi americkým vazalstvom a čínskou kolonizáciou. Čínsko-americký zápas o vplyv na ostrove v niečom pripomína rusko-americké súperenie na Ukrajine. Na Taiwane sú, podobne ako na Ukrajine, spoločensky aktívne americké vplyvové organizácie. Tie napríklad podporujú „boj proti dezinformáciám“. Inými slovami, vytláčajú propagandu Pekingu propagandou Washingtonu.

Prezidentské a parlamentné voľby na Taiwane ukázali rozdelenie spoločnosti. Zvíťazil síce súčasný viceprezident William Laj, ktorý chce pokračovať v proamerickej politike upevňovania nezávislosti Taiwanu, presvedčil však len 40 percent voličov. Jeho Demokratická pokroková strana (DPP) nemá parlamentnú väčšinu a v zákonodarnom zbore bude pravdepodobne dominovať koalícia Kuomintangu, najstaršej taiwanskej strany, s menšou Taiwanskou ľudovou stranou. Obe sa snažia zlepšiť vzťahy s pevninskou Čínou. Balansovanie Taiwanu medzi Pekingom a Washingtonom bude ešte o niečo ťažšie.

Záujmy v regióne je ťažké zosúladiť. Čína sa stáva regionálnou vojenskou mocnosťou s globálnym hospodárskym záberom. Anexiu Taiwanu považuje za nápravu koloniálnych zločinov. Na druhej strane, mnohí Taiwančania to považujú za čínsku kolonizáciu. USA sú v úpadku, ich doteraz nespochybniteľná vojenská sila bude v budúcnosti oslabená ekonomickou slabosťou. Ťažko sa však vyrovnávajú s predstavou, že strategicky dôležitý ostrov jednoducho prenechajú veľkému rivalovi. Na Taiwane sa rozhoduje o vedúcej úlohe na Ďalekom východe, ale zároveň sa testuje schopnosť Ameriky postarať sa o vazalov.

Taiwančania si lámu hlavu pri výbere medzi americkým vazalstvom a čínskou kolonizáciou. To, že ostrov menší ako Slovensko, na ktorom žije menej ľudí ako v Šanghaji, sa približuje k dvadsiatke najväčších ekonomík a desiatke najväčších svetových vývozcov, je spôsobené jeho privilegovaným vzťahom s USA aj Čínou. Najdôležitejším obchodným partnerom je Čína, ktorá ponúka obrovský trh a prístup k lacnej pracovnej sile. Hneď za ňou sú Spojené štáty, vďaka ktorým sa Taiwan po vojne priemyselne rozvinul, zmodernizoval a nakoniec získal svoje súčasné globálne postavenie v oblasti dodávok polovodičov.

S Čínou sa pritom ani diplomaticky neuznávajú, keďže vlády v Pekingu aj v Tchaj-peji sa považujú za jediných legitímnych predstaviteľov Číny. Ostatné krajiny sveta si musia vybrať. Až do konca 80. rokov 20. storočia nemali medzi sebou žiadne priame kontakty. Od deväťdesiatych rokov sa presadil pragmatizmus. Teng Siao-pchingova téza, že je jedno, či je mačka čierna alebo biela, pokiaľ chytá myši, sa presadzuje aj vo vzťahu k Taiwanu. Američanom vtedy neprekážalo ani znižovanie napätia medzi oboma stranami Taiwanskej úžiny. V Pekingu aj v Tchaj-peji zriadili špeciálne inštitúcie, ktoré mali za úlohu rokovať s druhou stranou. Vyjednávači nakoniec dospeli k záveru, že sa zhodujú na existencii jednej Číny, ale rozchádzajú sa v názore na to, kto ju zastupuje. Komunisti hovoria o „princípe jednej Číny“, Kuomintang o „jednej Číne, rôznych interpretáciách“.

Táto dohoda o nesúhlase sa neskôr označila ako „konsenzus z roku 1992“ a otvorila cestu k rozvoju vzájomných vzťahov. Začínajú sa priame kontakty a uzatvárajú sa prvé zmluvy. Proces zbližovania je veľmi krehký. Taiwan sa snaží presadiť na medzinárodnej scéne a Peking reaguje podráždene na všetko, čo by sa mohlo interpretovať ako opustenie zásady jednej Číny; napríklad keď prvý demokratický prezident Lee označuje vzťahy za „medzištátne“. Zhoršenie vzťahov nastalo s nástupcom Leeho, Čchenom. Tento vodca Progresívno-demokratickej strany odmieta predchádzajúcu politiku Kuomintangu vrátane zásady „jedna Čína, rôzne interpretácie“ a hovorí o nezávislosti Taiwanu.

V roku 2008 ho v prezidentskom paláci vystriedal Ma Jing-ťiou z Kuomintangu. Vracia sa ku konsenzu z roku 1992, pričom politické otázky necháva bokom a zameriava sa na hospodárstvo. Počas ôsmich rokov jeho prezidentovania došlo k bezprecedentnému oživeniu vzťahov. Uzatvárajú sa desiatky zmlúv, rastie obchod medzi oboma krajinami, zakladajú sa letecké spoločnosti a na Taiwan začínajú prúdiť turisti z pevniny. Vyvrcholením medových týždňov je bezprecedentné stretnutie taiwanského prezidenta Ma Jing-ťioua a čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga v Singapure v roku 2015.

V tom čase však už zbližovanie naráža na jasné limity. Američania už nemajú záujem na znižovaní napätia. Naopak, veria, že môžu svojho čínskeho rivala oslabovať napätím v Taiwanskom prielive. Aj Čína sa s nástupom prezidenta Si púšťa do asertívnejšej zahraničnej politiky, opúšťa Tengov pragmatizmus a otvára politické otázky. Konsenzus z roku 1992 sa interpretuje podľa tézy „jedna krajina, dva systémy“, ktorá sa použila na anexiu Hongkongu. Túto tézu však na Taiwane neakceptuje ani Kuomintang, nehovoriac o ostatných. Naopak, rastie odpor proti myšlienke jednej Číny. Najmä tí mladší sú presvedčení, že Taiwan by sa mal stať samostatným štátom existujúcim popri Číne.

V roku 2014 študenti vtrhli do parlamentu a na tri týždne ho obsadili na protest proti obchodnej dohode o službách s Čínou. Na ich podporu sa konali masové demonštrácie a anglosaské médiá vyzdvihovali študentov ako bojovníkov za demokraciu. Nakoniec vláda kapituluje, okupácia sa končí bez násilia a dohoda sa odloží. Západné médiá potom prirovnávajú protesty ku kyjevskému Majdanu, ktorý sa konal niekoľko mesiacov predtým. Ale hoci oba protesty vyvolali mladí ľudia odmietajúci hospodársku dohodu s mocným susedom a rivalom USA, na Taiwane nedošlo k eskalácii násilia ani k zmene režimu. Napriek tomu je čo porovnávať.

Na Taiwane sa nezmenil režim, ale vláda. O dva roky neskôr vyhrala voľby prezidentka Cchaj Jing-wen z Progresívno-demokratickej strany a podobne ako kedysi Čchen odmietla konsenzus z roku 1992 a nastolila proamerický kurz. Čína reagovala podráždene a neohrabane. Okrem rétorických výpadov a námorných vojenských manévrov drasticky obmedzila čínsky cestovný ruch na Taiwan a uvalila sankcie na vývoz taiwanských poľnohospodárskych a iných produktov. To však prezidentku neoslabilo, práve naopak. Svoj úrad obhájila v roku 2020.

Súvisí to aj s tým, že na Taiwane, podobne ako na Ukrajine, sú spoločensky aktívne americké vplyvové organizácie. Najmä vplyvná Národná nadácia pre demokraciu (National Endowment for Democracy), ktorá zaraďuje Taiwan medzi prioritné ciele. Podporuje „boj proti dezinformáciám“, čo v miestnej terminológii znamená vytláčať propagandu Pekingu propagandou Washingtonu; ukážkovým príkladom boja National Endowment for Democracy proti čínskym dezinformáciám je český portál Sinopsis. Spolu so svojím miestnym klonom, Taiwanskou nadáciou pre demokraciu, organizuje National Endowment for Democracy na Taiwane celosvetové zhromaždenie za demokraciu a na konci funkčného obdobia udeľuje prezidentke Cchaj medailu za službu demokracii.

Ale aj Čína sa poučila z jemných metód vplyvového pôsobenia. K agresívnej rétorike a hospodárskym sankciám pridáva cukor. Veľkorysými ponukami získava na svoju stranu niektorých študentov, mladých profesionálov a podnikateľov. Možno aj preto väčšina Taiwančanov vo víkendových voľbách nepodporila pokračovanie súčasnej politiky. To, že sa jej exponent napriek tomu dostal do prezidentského kresla, možno pripísať na vrub rozdelenej opozícii; otázkou je, či ju rozdelilo politické ego alebo americký vplyv. Výsledkom je však slabý mandát. Ako si s ním Laj poradí, ukážu najbližšie mesiace a roky.