V čom sa líši Taiwan od Ukrajiny. Alebo o ázijskej dileme medzi americkým vazalstvom a čínskou kolonizáciou

Prezidentské a parlamentné voľby na Taiwane ukázali rozdelenie spoločnosti. Zvíťazil síce súčasný viceprezident William Laj, ktorý chce pokračovať v proamerickej politike upevňovania nezávislosti Taiwanu, presvedčil však len 40 percent voličov. Jeho Demokratická pokroková strana (DPP) nemá parlamentnú väčšinu a v zákonodarnom zbore bude pravdepodobne dominovať koalícia Kuomintangu, najstaršej taiwanskej strany, s menšou Taiwanskou ľudovou stranou. Obe sa snažia zlepšiť vzťahy s pevninskou Čínou. Balansovanie Taiwanu medzi Pekingom a Washingtonom bude ešte o niečo ťažšie.

Záujmy v regióne je ťažké zosúladiť. Čína sa stáva regionálnou vojenskou mocnosťou s globálnym hospodárskym záberom. Anexiu Taiwanu považuje za nápravu koloniálnych zločinov. Na druhej strane, mnohí Taiwančania to považujú za čínsku kolonizáciu. USA sú v úpadku, ich doteraz nespochybniteľná vojenská sila bude v budúcnosti oslabená ekonomickou slabosťou. Ťažko sa však vyrovnávajú s predstavou, že strategicky dôležitý ostrov jednoducho prenechajú veľkému rivalovi. Na Taiwane sa rozhoduje o vedúcej úlohe na Ďalekom východe, ale zároveň sa testuje schopnosť Ameriky postarať sa o vazalov.

Taiwančania si lámu hlavu pri výbere medzi americkým vazalstvom a čínskou kolonizáciou. To, že ostrov menší ako Slovensko, na ktorom žije menej ľudí ako v Šanghaji, sa približuje k dvadsiatke najväčších ekonomík a desiatke najväčších svetových vývozcov, je spôsobené jeho privilegovaným vzťahom s USA aj Čínou. Najdôležitejším obchodným partnerom je Čína, ktorá ponúka obrovský trh a prístup k lacnej pracovnej sile. Hneď za ňou sú Spojené štáty, vďaka ktorým sa Taiwan po vojne priemyselne rozvinul, zmodernizoval a nakoniec získal svoje súčasné globálne postavenie v oblasti dodávok polovodičov.

S Čínou sa pritom ani diplomaticky neuznávajú, keďže vlády v Pekingu aj v Tchaj-peji sa považujú za jediných legitímnych predstaviteľov Číny. Ostatné krajiny sveta si musia vybrať. Až do konca 80. rokov 20. storočia nemali medzi sebou žiadne priame kontakty. Od deväťdesiatych rokov sa presadil pragmatizmus. Teng Siao-pchingova téza, že je jedno, či je mačka čierna alebo biela, pokiaľ chytá myši, sa presadzuje aj vo vzťahu k Taiwanu. Američanom vtedy neprekážalo ani znižovanie napätia medzi oboma stranami Taiwanskej úžiny. V Pekingu aj v Tchaj-peji zriadili špeciálne inštitúcie, ktoré mali za úlohu rokovať s druhou stranou. Vyjednávači nakoniec dospeli k záveru, že sa zhodujú na existencii jednej Číny, ale rozchádzajú sa v názore na to, kto ju zastupuje. Komunisti hovoria o "princípe jednej Číny", Kuomintang o "jednej Číne, rôznych interpretáciách".