Ministerstvo športu je dobrý nápad. Vysvetľujeme prečo

Diskutabilný a – oprávnene – kritizovaný je termín vzniku. Spustenie ďalšieho ministerstva, ktorých počet je už aj tak neúmerne vysoký, totiž prebieha v situácii, keď sú verejné financie z rôznych príčin v dezolátnom stave.

Lenže v zlej kondícii je aj slovenský šport, ktorý bol dlhodobo na okraji politického záujmu. V uplynulých rokoch nechýbalo veľa, aby profesionálny šport na Slovensku absolútne skolaboval.

Spomeňme si na záver roka 2020, keď extraligoví hokejisti a tiež hráči z druhej najvyššej súťaže z celej krajiny prišli protestovať pred úrad vlády do Bratislavy. Za tak banálnu vec, aby mohli hrať. Alebo keď sa o dva roky neskôr museli hokejisti Košíc porúčať z domovskej Steel Arény a viacnásobní národní šampióni hrali zápasy v maličkej Crow Aréne. Vo vyspelom svete by to bolo nemysliteľné.

Nové ministerstvo, ktoré by malo pomôcť zlepšiť situáciu v slovenskom športe, teda prichádza v hodine dvanástej.

Andrej Danko sa priveľmi netají tým, že je to z jeho strany „trucpodnik“, ako nový rezort nazval v jednom z rozhovorov, ale snahy založiť ho zneli v športovom prostredí azda od vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

Šport je dôležitou súčasťou každej zdravej spoločnosti.

Nerozprávame sa iba o profesionáloch, tí sú iba pomyselným vrcholom ľadovca, ktorí plnia podobné úlohy ako predstavitelia kultúrnej obce. Už za čias Rímskej ríše sa vedelo, že ľudia potrebujú chlieb a hry. Ešte dôležitejší športovci sú tí amatérski a najmä športujúca mládež.

Veľmi zjednodušene: každé športujúce dieťa prispieva k tvorbe zdravšej spoločnosti, a tá zase, napríklad, odľahčuje zdravotníctvo. Známe skutočnosti, že šport prispieva nielen k fyzickému, ale aj psychickému zdraviu jedincov, netreba znovu opakovať.

To, že bol šport dlhú dobu akýmsi nechceným príveskom na ministerstve školstva, nebolo šťastné.

Je trochu škoda, že po rokoch čakania nedostal šport samostatný rezort, ale znovu je s niečím spojený – tentoraz s cestovným ruchom. Dá sa súhlasiť s argumentom, ktorý predseda SNS často opakuje, že medzi týmito dvoma odvetviami by mala byť určitá synergia. Tá je svojím spôsobom aj prirodzená a naozaj prospešná. Zostáva veriť, že názvoslovie v tomto prípade nebude hrať veľkú rolu a šport nebude (opäť) druhoradý. 

Na utvorenie obrazu, ako presne bude nový rezort fungovať a vyzerať, si ešte musíme počkať. V slovenskom športe je však roboty ako na kostole.

Iba stručne:

Určite sa treba venovať infraštruktúre. Veľa futbalových štadiónov síce máme zmodernizovaných, čo je skvelé. Ale mnoho ihrísk aj zaniklo, a to škodí najmä „dedinskému“ a mládežníckemu futbalu. Extraligoví hokejisti môžu futbalistom iba závidieť, najvyššia súťaž sa často hrá v nedôstojných podmienkach. Mladí hokejisti, respektíve ich tréneri, sa musia biť o priestor na ľade, pretože štadiónov a tréningových plôch je zúfalo málo, čo v konečnom dôsledku vedie aj k tomu, že mnohí mládežníci so športom prestanú. Nejedna hádzanárska, basketbalová či volejbalová hala alebo telocvičňa má najlepšie roky už za sebou. Atléti nemajú kde trénovať, do zahraničia utekajú aj plavci.        

Mnohé zväzy a kluby ledva prežívajú. Musia napríklad odriekať účasť na zahraničných turnajoch či sústredeniach, pretože nemajú ani na dopravu. Ešte banálnejší príklad je, keď futbalový klub nedokáže pokosiť trávnik na svojom ihrisku. Alebo nakúpiť nové lopty či dresy pre deti. Hoci by spomenuté kluby chceli, jednoducho nemajú financie na to, aby zlepšili podmienky pre vlastných členov.

To isté platí aj o jednotlivcoch. Nebyť obrovskej podpory rodín, zrejme by sme sa nikdy netešili z úspechov Hamšíka, Sagana alebo Vlhovej.

Ďalší príklad zo súčasnosti. Už sa viac nesmie opakovať, aby sa čo i len špekulovalo o tom, že sa pridelený Svetový pohár v zjazdovom lyžovaní žien v Jasnej zruší pre nedostatok financií.

Nové ministerstvo by sa malo zamerať aj na propagáciu zdravého životného štýlu, ktorá je v našich končinách mizerná a ústi napríklad do nadmernej obezity populácie. Alebo do enormného počtu fajčiarov či alkoholikov. Zo začarovaného kruhu, v ktorom rodič nevedie svoje dieťa k športu a to má potom problém s elementárnou pohybovou zdatnosťou, treba nájsť východisko.

V uvádzaní ďalších bodov, ktoré by bolo potrebné zlepšiť v našom športe, by sa dalo pokračovať do nemoty.

Ministerstvo (cestovného ruchu a) športu je rozhodne dobrý nápad a má veľký potenciál. Ale treba ho správne uchopiť a dať pozor na to, aby sa peniaze nerozkotúľali niekde medzi úradníkov, ale dostali sa tam, kam majú – medzi športovcov.

Našťastie, je veľa krajín, ktoré podobný rezort majú, a môžeme si teda brať príklad.

Ministrovi Dušanovi Keketimu mladšiemu a štátnemu tajomníkovi pre šport Jánovi Krišandovi treba držať palce.