Prezidentka pritlačila na Pellegriniho. V jej prejave však niečo principiálne chýbalo

Zuzana Čaputová vystúpila s vecným prejavom, ktorým kritizovala postup vlády a zvýšila tlak na Petra Pellegriniho a stranu Hlas.

Bol to vlastne paradox: progresívna politička hovorila o potrebe tvrdších trestov, aby riziko z páchania trestnej činnosti nebolo menšie ako benefity z porušovania zákona. A naopak, politici, ktorí pred voľbami hovorili o silnom štáte, ktorí sú nálepkovaní ako politici tvrdej ruky, presadzujú výrazné zmäkčenie trestov, skrátenie premlčacích dôb či zásadné zúženie prípadov, kedy sa budú môcť používať odposluchy a podobne. Svet je naruby.  

Prejav prezidentky Čaputovej treba preto privítať. Štát robí silným to, že dokáže vynucovať a nastoľovať spravodlivosť.

Prepálené tvrdenia Šimečku, že tieto zákony zo Slovenska urobia eldorádo zločinu, alebo sem začnú migrovať mafiáni a zločinci z iných krajín, sú smiešne. Pôsobia možno na Facebooku alebo pred vlastnými fanúšikmi.

Zločin sa má trestať a trestať ho treba tak, aby to pôsobilo odstrašujúco. Až príliš mnohým sa totiž u nás opláca trestná činnosť a až príliš mnohí sa cítia nad zákonom. Ak máme plné väznice, treba postaviť ďalšie.

Prezidentka by však bola presvedčivejšia, keby povedala aj niečo navyše.

Po prvé to, že jej prekáža, ak Európsky parlament rezolúciou kritizuje Slovensko za niečo, čo ešte nie je schválené. V tom sa mala zastať slovenského parlamentu a suverenity nášho štátu, a upozorniť europoslancov, aby cez Brusel neriešili veci, ktoré si máme riešiť výlučne my doma.

Po druhé, opozícii aj vládnej koalícii, demonštrantom na ulici aj celému rozdelenému Slovensku mala ako hlava štátu ponúknuť hlbšiu úvahu o povahe problému.

Presne to sa od hlavy štátu totiž v tejto chvíli žiada. Nestačí len upozorniť na význam medzirezortného pripomienkového konania, na neodôvodnenosť návrhu na zrušenie ÚŠP z niekoľko málo rozhodnutí ústavného súdu voči jednotlivostiam, to sú len poznámky pod čiaru. Majú význam, ale boli už stokrát vyslovené z opozičných lavíc.

Problém je hlbší. A prezident štátu, ak chce pôsobiť zjednocujúco, má mať väčšiu ambíciu.

Nejde totiž iba o zrušenie špeciálnej prokuratúry či zníženie trestov za ekonomickú trestnú činnosť. Ide o úvahu vzťahu politiky a polície, o využívaní (občas aj zneužívaní) represívnych orgánov na politický boj. To je téma, kde potrebujeme ohmatať a popísať problém. Iba zmier v tejto oblasti prinesie zmier aj v praktickej politike.

Čaputová má v tejto téme nalomenú dôveryhodnosť, keďže celé roky sa prizerala vojne policajtov a rozkladu inštitúcií, potom jej vláda držala symbol zneužívania polície na politické ciele, bývalého policajného prezidenta Hamrana. Vrcholom bolo, keď nechala Hamrana odvolať jej vlastného úradníckeho ministra Šimka.

Za celé roky nedokázala Čaputová s touto témou vystúpiť, zastaviť matovičovskú anarchiu a pritlačiť na politikov ako bol minister vnútra Mikulec, ktorí za to niesli politickú zodpovednosť. Namiesto toho sa prizerala, keď najväčší populisti vo vláde a spolu s nimi červené denníky hecovali verejnosť a policajný zbor, že treba ísť mafii po krku. Vlastne nie po krku, treba ísť po hlave, ktorú videli vo Ficovi. Vznikla tu skrátka predstava, že hlavou systému, kde štát okrádali Makó, Imrecze et tutti quanti musí byť Fico. A kým nebude vo väzení on, nie je nastolená spravodlivosť. Novinári doslova čakali, kedy bude zadržaný Kaliňák, kedy príde čas na Fica.

Nechvaľnú rolu v tom zohral nielen Hamran, ale aj špeciálny prokurátor Daniel Lipšic.

Špeciálny prokurátor budil očakávania a komentoval vyšetrovanie ako politik: „Je očakávateľné, že pokiaľ ideme stále vyššie po jednotlivých poschodiach politiky, justície, biznisu, tak protitlaky a útoky na nás sa budú len zosilňovať.“ Alebo: „Čím sa pôjde vyššie, tým budú tlačové konferencie častejšie.“

Vyvrcholením tohto procesu bolo, keď parlament rokoval o vydaní Roberta Fica na trestné stíhanie a vtedajší predseda parlamentu musel vykázať policajtov z budovy NR SR. Chceli ho demonštratívne zadržať hneď po hlasovaní.

Témou, samozrejme, nie je to, že Fico by mal byť beztrestný. Nemal by byť a nie je. Ale stíhanie bývalého premiéra musí byť dôkladne a precízne odôvodnené. Skratky, ako napríklad nadkvalifikovanie trestného činu a vyfabrikovanie „zločineckej skupiny“ sú porušením princípov právneho štátu, majú celospoločensky vážne dôsledky a nevyhnutne sa obrátia proti spravodlivosti.

A práve tu sa stala chyba.

Policajti a špeciálni prokurátori prestali veriť v deľbu moci a kriminálnikov chceli hneď aj trestať.

Preto tie demonštratívne zásahy. Fica chceli zadržať priamo v budove parlamentu, Kaliňáka údajne zadržali na rybačke s maloletým synom, ktorý tam mal zostať s mobilom bez signálu, Haščáka zadržalo komando riadené Hamranom v budove Penty, kde zamestnanci museli stáť tvárou k stene, Pčolinskému vyrazili vchodové dvere a výbušninu chceli dať aj okolo okna, ktosi ďalší bol zadržaný na rodinnej oslave starnúcej matky. Nešlo len o zadržanie, išlo už aj o prvú časť trestu. Aby si to voliči Fica, Kaliňákov syn, Pčolinského dcéra či Haščákovi zamestnanci všetko dobre navždy pamätali.

Väzenie môže raz skončiť, ale spomienka na otca v putách zostane navždy. Niečo podobné napokon zlomilo aj Lučanského, keď vo väzení spáchal samovraždu.

Výsledok tohto procesu je pre povesť slovenských elitných orgánov tragický: štát sa za správanie svojich orgánov musel Kaliňákovi a Haščákovi ospravedlniť, namiesto uväznenia vyhral Fico voľby, aj tomu Pčolinskému z dvoch obvinení už jedno zrušili.  

Presne o tom mala pani prezidentka prehovoriť. Mala o tom hovoriť už počas bývalej vlády, a mala o tom hovoriť aj dnes.

Práve tu niekde totiž vznikol dôvod na dnešnú pomstu.

S Ficom sme o tom pred voľbami v rozhovore v Štandarde hovorili a verili sme mu, že má dostatok vnútornej sily a odhodlania, že prekusne toto poníženie, už preto, že hlasovanie o jeho vydaní bolo neúspešné.

Žiaľ, vybral si ľahšiu cestu s horšími následkami pre všetkých.

Ale pozor, tento problém nie je iba slovenským. Pozrite sa, čo sa deje v Poľsku, najskôr dvaja a po včerajšku sú už traja bývalí poľskí ministri vo väzbe. V Rakúsku pred rokmi vďaka jednej spravodajskej hre odstránili z politiky Heinza-Christiana Stracheho. V Česku urobili podobne premotivovaní policajti vedení tamojším prokurátorom Ištvánom policajnú akciu priamo na úrade vlády. V Amerike sú obvinenia proti Trumpovi takmer športovou disciplínou.

A všimnite si výsledok: Kto seje vítr, sklízí hurikán.

Nefunguje to. Poškodzuje to všetky tieto krajiny a radikalizuje politiku, kde sa posilňujú kmeňové mechanizmy a pomsta.

Preto to treba zastaviť. Politika nemá byť nástrojom na stíhanie oponentov, ani amnestovanie vlastných sponzorov. Ak sa tak deje, vedie to k polarizácii a tichej občianskej vojne. Základným princípom sa stáva slepá nenávisť.

Keby to bola prezidentka štátu dnes otvorila, keby opísala celý komplex problémov, a nielen ich dnešnú podobu a koncovku, mohla by od Roberta Fica žiadať zodpovednosť za to, aby sme sa z tejto slepej cesty vrátili späť.

Nestalo sa. Otázka znie, či to má ešte kto urobiť.

Ak však prijmeme argument, že je to zodpovednosť prezidentská, potom sa o to má pokúsiť Peter Pellegrini. Je to niečo podobné, čo kedysi dokázal Michal Kováč. Postaviť sa vlastnému táboru a získať si rešpekt.

Netreba možno ani veľké slová. Zabudnutým umením politiky je predsa kompromis. Zmeny v prejednávaných zákonoch môžu byť malé, a pritom veľa znamenať.

Zuzana Čaputová dnes pripomenula Petrovi Pellegrinimu jeho zodpovednosť.