Čas nehrá pre nikoho. Súčasný „woke“ progresivizmus už môže byť za zenitom

Súčasní pokrokári sami seba často vnímajú ako hlas budúcnosti, ako avantgardu, ľudí, ktorí už dnes hovoria rečou zajtrajška, ako predvoj, za ktorým sa s odstupom blíži veľká armáda. 

Môžu z toho plynúť nedorozumenia a konflikty aj čiastkové porážky. Vždy však len neúplné, pretože vývoj histórie je neotrasiteľný. Zajtrajšok sa blíži a príde. Výsledok „kultúrnej vojny“, ktorá sa často redukuje na spor medzi starými a mladými, musí byť preto vopred jasný, je predsa zrejmé, na koho strane je čas. A starí to asi nebudú. 

O niekoľko desaťročí bude to, čo sa dnes považuje za bizarné excesy progresivizmu, prijímané s rovnakou samozrejmosťou ako dnes volebné právo žien, idea rovnosti ľudí bez ohľadu na ich rasu či zrušenie otroctva… 

V polemikách s kritikmi súčasného pokrokárstva často zaznieva, že sú to starí ľudia, ktorí „prestávajú rozumieť svetu, „stratili kontakt so svetom“ a podobne. Iste tomu napomáha aj nostalgické blúznenie konzervatícov o zlatých časoch, keď „svet bol ešte v poriadku“. Tieto súdy však tiež implicitne vyjadrujú presvedčenie, že svet, to sme my.

S podobnou osudovou neodvratnosťou vnímajú súčasný kultúrny konflikt aj niektorí odporcovia súčasnej koncepcie pokroku. Britský publicista Ed West, ktorý sa špecializuje na históriu, pred časom porovnával pozíciu dnešných obrancov tradície so situáciou poslednej pohanskej generácie Rimanov v polovici štvrtého storočia. Bezmocne sledovali, ako ich kultúru zalieva príbojová vlna kresťanstva.