Čas nehrá pre nikoho. Súčasný „woke“ progresivizmus už môže byť za zenitom

Môžu z toho plynúť nedorozumenia a konflikty aj čiastkové porážky. Vždy však len neúplné, pretože vývoj histórie je neotrasiteľný. Zajtrajšok sa blíži a príde. Výsledok „kultúrnej vojny“, ktorá sa často redukuje na spor medzi starými a mladými, musí byť preto vopred jasný, je predsa zrejmé, na koho strane je čas. A starí to asi nebudú. 

O niekoľko desaťročí bude to, čo sa dnes považuje za bizarné excesy progresivizmu, prijímané s rovnakou samozrejmosťou ako dnes volebné právo žien, idea rovnosti ľudí bez ohľadu na ich rasu či zrušenie otroctva... 

V polemikách s kritikmi súčasného pokrokárstva často zaznieva, že sú to starí ľudia, ktorí „prestávajú rozumieť svetu, „stratili kontakt so svetom“ a podobne. Iste tomu napomáha aj nostalgické blúznenie konzervatícov o zlatých časoch, keď „svet bol ešte v poriadku“. Tieto súdy však tiež implicitne vyjadrujú presvedčenie, že svet, to sme my.

S podobnou osudovou neodvratnosťou vnímajú súčasný kultúrny konflikt aj niektorí odporcovia súčasnej koncepcie pokroku. Britský publicista Ed West, ktorý sa špecializuje na históriu, pred časom porovnával pozíciu dnešných obrancov tradície so situáciou poslednej pohanskej generácie Rimanov v polovici štvrtého storočia. Bezmocne sledovali, ako ich kultúru zalieva príbojová vlna kresťanstva.

Mnoho rímskych tradicionalistov asi očakávalo, že sa mladí vzoprú proti tomu podivnému kultu galilejského žida, ale aj tak počas niekoľkých generácií ich dávne náboženstvo zmizlo a obyčajné priznanie, že človek uctieva Jupitera, z neho urobilo vyvrheľa. Pokiaľ má váš protivník kontrolu nad spoločenským "tabu", ako malo vtedy kresťanstvo, veľmi ťažko sa tomu vzdoruje. 

Progresivizmus kontroluje spoločenské tabu

Dnešný progresivizmus kontroluje spoločenské tabu. Predstavu neodvratnosti súčasného „woke“ príboja zdieľajú mnohí autori, podľa ktorých je jedinou adekvátnou reakciou nejaká forma exilu. Či už vnútorného, alebo uskutočneného akosi doslova, trebárs útekom do hôr, kde v zrube vybavenom dostatočným množstvom konzerv s fazuľami môže človek v pokoji vyčkať príchod apokalypsy.

Sám West však svoje „rímske“ porovnanie považuje za neopodstatnené, okrem iného aj preto, že „súčasná ľavica sa sústreďuje na extrémne zovšeobecňujúce teórie nespravodlivosti namiesto špecifických a napraviteľných zlyhaní systému“. A v poslednom čase sa zdá, že v určitej miere je jeho a iná podobná kritika namieste.

Predstava toho, že nutná dominantnosť prichádzajúceho pokrokárstva je nezvratná, sa dostáva do značných korekcií. Deje sa tak možno predovšetkým v anglosaskom svete, ktorý udáva verejnú debatu na Západe (aj tunajší diskurz je až v zarážajúcej miere „amerikanizovaný“). Ukazuje sa, že kontrola nad tým, čo je tabu, nie je taká pevná a účinná, ako si stúpenci pokroku (aj niektorí ich zapálení kritici) mysleli.

Kultúrna vojna a debaty s ňou spojené sa presunuli zo sféry „bizarností“, ktoré sa väčšiny ľudí vôbec netýkajú, výrazne bližšie do centra záujmu. A začalo sa ukazovať, že mnohé z ideí, ktoré sa pod vlajkou pokroku presadzujú, majú v spoločnosti úplne inú podporu ako v prostrediach, kde sa ich hlásatelia bežne pohybujú. A že na takomto rozšírenom „bojovom poli“ vôbec nemusia fungovať stratégie, ktoré zvyčajne používajú. Napríklad ostrakizáciu a umlčiavanie z ideologických dôvodov je možné si vynútiť v prostredí, v ktorom je tá-ktorá ideológia skutočne dominantná a kde si rešpekt k svojim "tabu" dokáže mocensky presadiť. Napríklad na univerzite, ktorej vedenie podobným tendenciám vychádza v ústrety alebo ich priamo reprezentuje.

Hoci je možné nájsť ďalšie a ďalšie príklady progresivistických výstrelkov, celkový vývoj nie je pre stúpencov pokroku príliš priaznivý. (Situácia sa určite môže v rôznych krajinách líšiť.) Totemické kauzy stúpencov pokroku nezískavajú širokú podporu a často sa ich nedarí presadzovať. Firmy, ktoré pred dvoma rokmi unáhlene vytvárali oddelenia pre diverzitu a inklúziu (DEI), ich teraz často zmenšujú alebo rovno rušia.

Etablované politické strany zisťujú, že „woke agenda“ skutočne nie je magnet na voličov, ktorých často odpudzujú nielen idey, ale aj maniere pokrokárskych aktivistov. Začínajú sa podľa toho v istej miere aj správať. Dá sa napríklad čakať, že budúcu britskú vládu zostavia labouristi, ale pod vedením Keira Starmera strana citeľne ubrala pri presadzovaní aktuálnych pokrokárskych tém. Americkí demokrati si tiež uvedomujú, ako veľmi im škodia všelijaké kauzy, ktoré majú na sociálnych sieťach značnú publicitu.

Krik a nálepkovanie

Pokrokári potom často konajú tak, ako sú naučení a ako im to „na domácej pôde“ fungovalo a funguje – pobúreným krikom, rozdávaním nálepiek a podobne. Rovnako prejavujú neschopnosť vytvárať a udržiavať širšie koalície a v skutočnosti neveľkú schopnosť viesť s odporcami otvorenú debatu, ktorú vo svojom prostredí – kde sa vyžaduje striktná konformita nekontaminovania mysle kontaktom s niekým nečistým – často ani nemali kde získať. 

Svoj potenciál sabotovať vlastné šance – odpudzovať široké vrstvy – progresivisti naplno prejavili po začiatku vojny v Gaze. Dôsledkom bol aj vynútený odchod rektorky Harvardu Claudine Gayovej.

To neznamená, že súčasný progresivizmus v blízkej dobe vymizne, ale že to s nevyhnutnosťou jeho nadchádzajúcej dominantnosti zďaleka nemusí byť také horúce. Známy americký ekonóm a komentátor Tyler Cowen už pred dvoma rokmi napísal: „Wokizmus sa pravdepodobne vyvinie do subkultúry, ktorá bude veľmi vzdelaná, veľmi biela a z väčšej časti ženská. Jej stúpenci budú tvoriť celkom veľký zástup ľudí, ale nie dosť veľký na to, aby mohli ovládnuť krajinu a všetky jej významné inštitúcie.“ Známy sociológ Musa al-Gharbí zaznamenáva mnoho symptómov toho, že „woke“ hnutie je už za zenitom. 

V amerických mainstreamových médiách vychádzajú články, ktorých autori by sa ešte pred dvoma rokmi pre taký text dostali do problémov. Frekvencia používania termínov typických pre progresivistické myslenie po prudkom náraste opäť klesá. Protesty aktivistických študentov proti vystúpeniu – pre nich neprijateľných osobností na univerzitnej pôde – sú menej časté. Pokrokárska ideológia sa veľmi neuchytila medzi príslušníkmi etnických a rasových menšín. Medzi rokmi 2015 a 2022 napríklad výrazne poklesol (z viac ako sedemdesiatich percent na menej ako päťdesiat) počet amerických černošiek a Hispánok, ktoré sa považujú za feministky. Pravdepodobne nadvláda progresivistov v niektorých inštitúciách potrvá, možno sa aj upevní. Lenže spoločenská váha týchto inštitúcií klesá. Napríklad je nízka dôvera v americké vysoké školy, u republikánskych voličov sa – neprekvapivo – prepadla. Poklesla ale aj medzi stúpencami demokratov.

Navyše sa ukazuje, že exil (v metaforickom zmysle) vôbec nemusí byť smutné a beznádejné miesto. Niektorým novinárom, ktorí museli opustiť redakcie veľkých médií pre svoju ideologickú nekompatibilitu, sa na sólovej dráhe veľmi dobre darí.

V Amerike existuje veľmi živá literárna scéna, ku ktorej patria mladší autori, ktorí vôbec nie sú politickí alebo konzervatívni, ale skôr „neprispôsobiví“. Neprejavujú záujem nejako internalizovať predstavu literatúry, ako ju chápe súčasný kultúrny establishment. Ich knihy vychádzajú v menších vydavateľstvách, masovej popularity sa nedočkajú (iste aj pre charakter ich tvorby), etablované literárne ceny asi dostávať nebudú (zatiaľ), no a čo?

Prežiť sa to dá celkom ľahko a umelcovi môže podobná situácia aj prospieť. Veľké vydavateľstvá medzitým zisťujú, že obrovské zálohy, ktoré vyplatili autorom s parametrami progresivistických hviezd, sa im v predajoch nikdy nevrátia.

Existujú náznaky, že v najmladšej generácii nemusí byť nadvláda pokrokárskeho zmýšľania taká jednoznačná, ako sa predpokladalo. Môže to súvisieť aj s tým, že pokrokárskych radikálov poznajú nielen ako cool spolužiakov, ale aj ako otravných učiteľov, hlas autority, voči ktorému sa treba vymedziť alebo ho zosmiešniť. Už teraz začínajú termíny ako "safe space" alebo "trigger warning" vyznievať ako z minulého desaťročia. 

„Najväčšou hrozbou pre woke ideológiu nie je ani patriarchát, ani bielosť (whiteness), ale módnosť,“ napísal Ed West v článku citovanom v úvode. Inými slovami: s príchodom digitalizácie života sa čas zrýchlil. Ten čas, ktorý mal byť na ich strane. Lenže čas nie je na žiadnej strane. Každý sa s tým raz stretne. Radikálni pokrokári v tomto ohľade nebudú výnimkou, rovnako ako kultúrni bojovníci z radov konzervatívnej pravice, ktorí založili svoje kariéry na boji proti „woke“ hrozbe.

Mohlo by to zvádzať k nadšenému optimizmu – prídu lepšie časy. Skôr iné časy. Woke vlna možno opadne, vôbec to však neznamená, že ju nutne nahradí niečo výrazne lepšie, niektoré rysy rýchlo rastúcej novej pravice k veľkému optimizmu skutočne neoprávňujú.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.