Máme niekoľko tisíc ľudí, ktorí osobne poznali niekoho zo zavraždených. To sme si nikdy v novodobých dejinách nezažili. Niekto sa odstrihol a chce si prežiť bolesť sám, iní sa chcú stretávať a bolesť prežívať spoločne. Univerzita sa, myslím, zachovala veľmi dobre, keď odmietla zverejniť zoznam zavraždených, je to skôr na každej rodine, či svoj žiaľ chce zdieľať alebo či dá fotografie na sociálne siete, prijíma prejavy sústrasti a takpovediac vkročí do verejného priestoru.
V súvislosti s tragickým teroristickým útokom na vašu univerzitu ste napísali vianočný list študentom, postavený na myšlienke nádeje. Dnes už zrejme vnímate, aké mal ohlasy. Ste spokojný s tím, čo ste zasiali, alebo je to skôr beh na dlhšiu trať?
Naša prodekanka pre vonkajšie vzťahy mi napísala 24. decembra, či by som mohol napísať niečo pre našich študentov z 3. lekárskej fakulty, nejaké povzbudenie, že by to potom dala na fakultný web a fakultný Facebook. Dopísal som to 24. decembra o siedmej večer a poslal to e-mailom. Nič viac som neurobil. Text potom žil svojím vlastným životom na sociálnych sieťach.
S tým súvisí jedna kontroverzná okolnosť. Dnes sa očakáva spektakulárne odsúdenie toho ohavného činu, ale vy ste išli svojím spôsobom do protipohybu, napísali ste, že „ak sa niekto stane ostrovom, následky môžu byť ničivé". Chceli ste naznačiť, že ten chlapec, ktorý zjavne prežíval svoje vlastné traumy, bol ponechaný sám na seba ako osamelý ostrov?
Medzi novinármi u nás existujú dva názory: podľa niektorých o vrahovi mlčme, nezverejňujme ani fotografiu, ani meno, ani príbeh, sústreďme sa iba na obete. Akákoľvek mediálna pozornosť by z vraha mohla urobiť hroznú celebritu a možno by ho potom niekto s patologickou osobnosťou chcel napodobniť. Iní novinári chcú, naopak, všetko do milimetra rozkryť, zverejniť, nafotografovať, pochopiť, čo pochopiť je možné, s úmyslom urobiť všetko preto, aby sa podobná vec už nikdy neopakovala. Svoj postoj má určite aj bulvár a nie všetky motívy sú čisté.
Nikdy sme takúto situáciu nezažili a musíme sa tejto lekcii naučiť rýchlo a naučiť sa ju dobre.
V Česku sa viedla aj debata, či je vhodné hľadať skryté ľudské motivy v duši študenta, ktoré viedli k tomu strašnému zlu. Akoby už samo hľadanie pozadia v duši páchateľa bolo ospravedlnením zla. Ako sa k tejto téme dá správne pristúpiť?
Ospravedlnením určite nie. Skôr premýšľajme, čo môžeme urobiť na úrovni rodiny, na úrovni základnej školy a na úrovni strednej školy pre to, aby sa podobná vec neopakovala. Nikdy nebudeme vedieť, v akom počte láskaví učitelia na základných školách svojím prístupom zabránili vzniku novodobých Putinov a podobných pokrivených existencií. Z týchto dôvodov každý normálny národ podporuje skautské hnutie, šport a cirkev. Aby mladí ľudia mali kamarátov, aby spolu komunikovali, aby sa nikto nestal ostrovom.
Úzkosti sú dnes všeobecne medzi mladými ľuďmi problém. Nemáte pocit, že za tie desaťročia, čo sa študentom venujete, sa situácia niekam posunula?
„Mladí ľudia“ neexistujú. Nie je to homogénna skupina. Skôr mám ten obraz, že my starší sme vyrastali v inej atmosfére, v inom akváriu. Ale v každej generácii sú hrdinovia a zbabelci a každé zovšeobecnenie je zradné. Ale áno, myslím, že v globále je súčasná generácia mladých ľudí trochu krehkejšia.
Zdá sa, akoby bol súčasný mladý človek tým viac úzkostnejší, čím má viac možností. Znie to síce triviálne, ale nedefinuje to dnešnú mládež? A čo s tým?
Z mojej spovednej praxe by som sa skôr pozrel na našu generáciu, na generáciu rodičov. V Česku nechávame mládež vyrastať niekedy v neuveriteľných vzťahových prepletencoch, pretože všetko je v poriadku, na všetko máme právo a žiť si ,ako chceme, je základné ľudské právo. Problémy mládeže potom riešime zvýšením počtu psychoterapeutov a ideme ďalej. Všetko je vlastne v poriadku. Čo naša civilizácia vie výborne, je schopnosť premeniť ľudské záujmy na základné ľudské práva.
Mládež často vyzývate k tomu, aby sa cítila súčasťou väčšieho príbehu, no zároveň varujete pred tým, aby sa nestávali „ostrovom". Máte obavy, že tento rozmer „ostrovnosti" je čoraz silnejší?
Áno. V duchovných rozhovoroch i sviatosti zmierenia občas mladým zdôrazňujem, nech sa zamerajú na vzťah k rodičom, ku spolužiakom, aby si dali pozor, ako sa správajú ku kamarátom v športovom oddiele alebo v skaute. Vzťahy sú podstatné. Ako môžem mať rád Boha, ktorého nevidím, keď nemám rád kamaráta, ktorého vidím, tak nejako to píše svätý Ján. Potom stavovské povinnosti, štúdium, práca. Modlitba im na to poskytne energiu. Až po týchto veciach sa poďme baviť o šiestom prikázaní, kto chce.
Nesúvisí to s tým, že kultúra nás vedie k tomu, aby sme mysleli skôr autonómne než spoločensky? Tradičné vzorce, ktoré nás viazali k rodine, národu či spoločenstvu sa dnes považujú za zastarané, a čoraz viac tomu podliehajú aj mladí ľudia. Prináša však moderná kultúra niečo, čo tradičné väzby dokáže presvedčivo nahradiť?
Práveže nie. Veda vám povie ako, ale nepovie prečo. Technológie vám dajú veľa, ale už nie návod, čo s touto mocou urobiť. Liberálna demokracia vám dá slobodu, ale už nie návod, ako túto slobodu použiť. Tá jediná vec, ktorú moderný štát nevie, je dať životu zmysel. To citujem veľmi voľne rabbiho Sacksa.
Hovorí sa, že predtým bolo cieľom výchovy vychovať „slušného človeka“, a že dnes je cieľom vychovať „úspešného človeka“. Načo mi však je, keď som úspešný človek, ale nemám zmysel ďalšieho žitia?
Mala na vývoj študentov vplyv aj pandémia, keď boli zrazu odlúčení od normálneho života?
Veľmi. U nás na lekárskej fakulte určite. Mnoho anglicky hovoriacich študentov, ktorí nastúpili do prvého ročníka, sa zrazu ocitli v krajine, ktorej jazyk nepoznajú, ktorej kultúrne vzorce sú im cudzie, bez rodiny a bez priateľov a bez možnosti odletieť domov, s prednáškami a seminármi, ktoré je veľmi ťažké zvládnuť v bežnej výučbe so živými ľuďmi, a teraz všetko bolo navyše online. Českí študenti na tom neboli oveľa lepšie. Dva roky online je veľa. Sme malá fakulta a tak sa čudujem, keď stretávam mladých lekárov, ktorých nepoznám a pýtam sa ich, vy ste študovali u nás? A oni zodpovedajú áno, počas covidu.
V liste ste konštatovali, že je „banálne napísať, že ten jediný človek, ktorého môžem zmeniť, som ja sám“. Nevnímajú študenti, ktorí spravidla chcú najprv meniť celý svet, túto tézu azda trochu provokatívne?
To sa spýtajte ich. Ono je niekedy jednoduchšie bojovať za práva veľrýb alebo za ochranu tuleňov či za riešenie všetkých neporiadkov sveta, hovoria jungiáni, ako riešiť neporiadky vlastnej duše. Nie vždy a nie u všetkých, niekedy to tak je, že než si urobiť poriadok v sebe, je jednoduchšie sa snažiť robiť poriadok vo svete.
Posledné desaťročie pozorujeme aj u nás, že študenti sú na jednej strane sebavedomejší pri artikulovaní postojov, na druhej strane strácajú rešpekt pred svojimi vzdelanejšími a skúsenejšími kantormi. U nás na Slovensku na právnickej fakulte sa nedávno študenti vzbúrili proti svojmu dekanovi, ktorý podporil vládny návrh na zrušenie špeciálnej prokuratúry. Voči tomu sme kritickí aj my novinári, problém bol skôr v tom, že tí študenti chceli dokonca kontrolovať jeho odborné výroky do médií. Pozorujete aj vy, akoby sa strácali isté dôležité zábrany? Nechcem však otázku viesť kritickým smerom, skôr ma zaujíma váš postoj k tomu, kam sa tento trend posúva a čo to znamená a ako tomu správne čeliť...
To už tu všetko bolo okolo roku 1968 na Západe, vlny rebélií mladých, teraz je tá vlna likvidácie sôch. Zdá sa mi, že títo aktivisti prehliadli, že jediný bez hriechu bol Ježiš Kristus, tak vždy a u každého sa nájde dôvod, prečo sochu zhodiť do rieky, kontrolovať, čo kto hovorí do médií, odmietnuť minulosť, odmietnuť Európu, odmietnuť autority. Trochu pokory by si to žiadalo zo všetkých strán.
Študenti sa čoraz viac prepadajú do úzkostí, svedčia o tom mnohé štatistiky. Utiekajú sa zároveň čoraz viac k agendám, ktoré sa prejavujú značne agresívne. Zdá sa, ako by túžili bojovať za akýsi vyšší cieľ, ale hľadajú ho vôbec na miestach, ktoré im dokážu priniesť stratenú rovnováhu?
Pápež František vlani na jeseň vydal text Laudate Deum, je to dosť depresívne čítanie a v poslednej vete to povie veľmi ostro – Pretože keď ľudia obsadia miesto, ktoré patrí Bohu, stávajú sa sami sebe najhoršími nepriateľmi. Hotovo, bodka, koniec apoštolskej exhortácie.
Aj na našej Univerzite Komenského máme aktuálny problém s presadzovaním rôznych cudzorodých ideologických konceptov o akejsi čudnej verzii inkluzivity, agendy mnohých pohlaví a sexuálnych orientácií a scitlivovania jazyka. Tieto javy sa však prejavujú dosť netolerantne, mnohí učitelia sa začínajú báť svojich študentov aj pri prejavovaní banálnych postojov. Máte aj vy podobnú skúsenosť?
Áno. Robím si určitú nádej, že až do našich krajín dorazí tá vlna štrukturálneho rasizmu, hyperkorektnosti a hypercitlivosti a neustála obava, aby sa niečo niekoho nedotklo, tak za Západe už tá vlna bude preč. Áno, správajme sa k sebe zdvorilo a buďme ohľaduplní. Ale zároveň, prosím, buďme veľmi tolerantní najmä voči tým, ktorí majú dobrú vôľu a niečo povedia napríklad len z neobratnosti alebo nepozornosti. Douglas Murray aj Jordan Peterson situáciu na Západe opisujú dosť pesimisticky, najhoršie je, že čitateľ s nimi vlastne musí súhlasiť.
Čoho je to prejavom?
Na začiatku je vždy výborná myšlienka, s ktorou všetci ľudia dobrej vôle musia súhlasiť. Ale niekedy sa stane, že to s jej realizáciou veľmi prestrelíme. Všetci chceme určite chrániť prírodu a myslíme si, že je to dobrá a záslužná vec. Potom prídu filozofi a povedia, že keď prejdem srnku, že by som jej mal dať umelé dýchanie alebo keď prejdem zajačicu, tak sa potom postarať o jej mláďatá. Tak to už mi tá výborná myšlienka príde trochu prestrelená, trochu vykĺbená.
Áno, všetci si prajeme žiť v spoločnosti, v ktorej nikto nevinný nebude nikdy nikým diskriminovaný, to je predsa krásna myšlienka, na ktorej sa všetci zhodneme. Ak kvôli tomu budeme meniť gramatiku a písať rôzne hviezdičky a značky, aby sa to napríklad niekoho nejako nedotklo, to mi príde už aj prehnané.
Vaša kniha Nevyžiadané rady mládeži sa v Česku stala bestsellerom. Čo vás viedlo k tomu, aby ste ju napísali?
To je trochu paradox. Svoje knižky sa snažím premyslieť a než ide text do tlače, poznám ho v podstate naspamäť. Nevyžiadané rady som naopak napísal na jeden záťah, za niekoľko týždňov. Kniha mala potom naozaj úspech, ale zdá sa mi, že skôr u generácie rodičov tých mládežníkov a potom prekvapivo u ľudí, ktorí nemali s kostolom nikdy nič spoločné. Môj dojem z knihy však je, že mamičky knihu dali svojim dospievajúcim deťom do rúk, dospievajúci si dali dole slúchadlá, prečítali si ju, povedali si, že presne toto potrebovali počuť a že tá kniha je výborná, zatlieskali, a potom si zase nasadili slúchadlá a ďalej sa venovali strieľaniu Marťanov.
V knihe píšete o odvahe bojovať so životom aj za cenu pádov, snažíte sa mládež motivovať. Dnes je tu generácia, ktorej sa hovorí "snehové vločky", ktoré sú citlivé na nepohodlie a na to, keď im niečo nevychádza podľa plánov. Máte na tento problém recept?
Mám príbehy, ktoré stojí za to pripomínať. Neúspech je príležitosť sa učiť. Nášho Gregora Mendela dvakrát vyhodili zo skúšok, bol to bádateľ bez diplomu, dvakrát neúspešný študent. J.K. Rowlingová poslala rukopis dvanástim vydavateľom. Všetci odmietli. Williama Goldinga odmietlo až 21 nakladateľov. Existuje reakcia TheDeccaRecords z januára 1962: „The Beatles have no future in show business.“
Spomínate, že jedna z najdôležitejších skúseností vo vašom živote bol pobyt v trapistickom kláštore vo Francúzsku, kde sa pestuje mlčanie predstavené svojím spôsobom ako hodnota, cnosť, ktorá človeka veľa učí. Osobne môžem potvrdiť, že o tom viete hovoriť veľmi presvedčivo – dodnes si spomínam, že ma táto myšlienka zaujala, keď ste mali pred dvadsiatimi rokmi besedu na gymnáziu, kde som vtedy štúdioval a zašiel som potom za vami sa o tom pozhovárať. Dnes máme opačný problém, nevieme prestať rozprávať. Čím sme mladší, tým si pripadáme múdrejší, pribúdajúcim vekom a skúsenosťami sa to potom trochu napráva, ale len pomaly. Viete nám poradiť?
Myslite na seba, a tak si zopakujete život biblického Kazateľa. Nikde sa v jednom odseku celej Biblie toľkokrát neopakuje slovo „ja“: ja som postavil, ja som si vybudoval, ja som si zaobstaral. Dnes je doba „selfíčok“, keď sa hovorí, že aj tá Sagrada Familia alebo Grand Canyon tvoria iba kulisy k vlastnej sebaprezentácii. Dvere ku šťastiu sa otvárajú smerom von. To je Kierkegaard, ale je jedno, kto to povedal, dôležité je, že to platí. Sústreďte sa na ostatných, nie na seba.
