Novela Trestného zákona má mnohé nedostatky, no zlodejom beztrestnosť nehrozí

Argument s krádežou auta nebol vybraný náhodne. Laická verejnosť si vie takýto skutok veľmi dobre predstaviť vo svojich rodinných pomeroch. Čo by to znamenalo z hľadiska peňažnej straty, ale aj z hľadiska každodenného života človeka, ktorý sa potrebuje dopraviť do práce či odniesť svoje deti do školy. Je preto pre ľudí nepredstaviteľné, aby vláda prijala zákon, ktorý nielenže umožní zlodejom ľahšie kradnúť, ale navyše im za to vraj nebude hroziť žiadny trest.

Trest pri krádeži auta je rovnaký

Kritici vychádzajú z navrhovanej zmeny, v zmysle ktorej sa rozsah vzniknutej škody zvýši na oveľa vyššie hranice, a tým sa posunú aj trestné sadzby. Malá škoda by podľa novely bola od 700 do 35-tisíc eur, a na tento fakt kritici poukazujú ako na spúšťač vlny kriminality. Problém nie je v kritizovaní novely ako takej, ale konkrétne krádež auta je veľmi zlým príkladom.

Môžeme si teraz odmyslieť skutočnosť, že zlodeji sa pri svojej trestnej činnosti riadia hranicou škody alebo inými zákonnými obmedzeniami. Povedzme, že skutočne ukradnú auto vo vysokej hodnote tak, že neprekročia hranicu 35-tisíc eur.  Dopustia sa tým krádeže, pri ktorej vznikne škoda značného rozsahu, ktorá je definovaná ako najmenej stonásobok sumy 266 eur. Podľa doterajšej úpravy im za to bude hroziť trest odňatia slobody od troch do desať rokov. A väčšinou dostanú podmienku. Teda rovnaký trest, ako by dostali podľa navrhovanej novely. To, samozrejme, platí pre prvopáchateľov krádeže, a nie pre recidivistov. Znamená to, že z hľadiska trestania sa prakticky nič nezmení.

Neplatia teda úvahy o tom, že zlodej ukradne auto a aj po jeho dolapení sa mu nič nestane. Ak kritici pod pojmom „nič sa mu nestane“ myslia skutočnosť, že dostane podmienečný trest (čo často dostávajú zlodeji aj teraz), tak to nie je beztrestnosť. Takýto človek je síce na slobode, ale musí dodržiavať isté obmedzenia, ktoré mu uloží súd. Ak poruší podmienku a spácha trestný čin, poputuje za mreže.

Premlčacie doby sa stíhaním obnovujú

Ďalší častý argument argument je nedostatočné nastavenie premlčacích lehôt, ktoré sa vďaka výraznému zvýšeniu hodnoty škody v mnohých prípadoch budú posúvať smerom nadol. Keďže sa posúva hranica škody, posúva sa aj závažnosť mnohých trestných činov zo zločinov na prečiny. Na to je priamo nadviazaná premlčacia lehota, ktorá je pri zločinoch desať rokov, ale pri prečinoch ide o polovicu tejto lehoty, ak je horná hranica trestu odňatia slobody pri prečine najmenej tri roky.  Pri ostatných, najmenej závažných prečinoch, je premlčacia lehota tri roky.

Vo verejnosti zaznievajú argumenty, že nové premlčacie lehoty sú príliš krátke, a páchatelia trestných činov tak môžu obísť bez potrestania. Tu je potrebné zdôrazniť skutočnosť, ktorá akosi pri tejto téme absentuje. Premlčacia lehota sa aj podľa novej úpravy prerušuje vznesením obvinenia alebo úkonmi súdu a orgánov činných v trestnom konaní smerujúcimi k trestnému stíhaniu obvineného. To znamená, že pôvodná premlčacia lehota prestane plynúť, a začína plynúť nová.

Aj keď sa tri roky môžu zdať ako málo času, treba mať na pamäti, že ide o tú najmenej spoločensky závažnú trestnú činnosť, a v tejto lehote ju stačí odhaliť a nastúpi nová lehota na vyšetrenie a potrestanie páchateľa. Pod takouto trestnou činnosťou si možno predstaviť práve menšie krádeže, ktoré nie sú náročné na proces dokazovania.

Korupcia verejných činiteľov ostane zločinom

V súvislosti s krátkymi premlčacími lehotami sú spomínané korupčné trestné činy. Tie sa vraj podľa kritikov stanú nepostihnuteľnými pre vládnych politikov, ak by spáchali takýto čin na začiatku vládneho obdobia, a vzhľadom na jeho štvorročné trvanie by neboli potrestaní. Takýto prípad je opäť iba v rovine nepochopenia novely. Tá síce mení korupciu v prvom odseku na prečin s ohľadom na absurdné tresty, ktoré padali za úplatky v podobe fľaše alkoholu či hydiny, ale to sa nevzťahuje na verejných činiteľov.

Nové znenie Trestného zákona stanovuje trest odňatia slobody za prijímanie úplatku až na štyri roky, a teda nepôjde o prečin s trojročnou premlčacou lehotou. Zároveň postavenie verejného činiteľa je upravené v samostatnej kvalifikovanej podstate, ktorá už má prísnejšiu sadzbu trestu odňatia slobody a je kvalifikovaná ako zločin. Treba pritom zdôrazniť, že korupčné trestné činy končiace na súdoch sú v drvivej väčšine prípadov práve drobné úplatky obyčajných ľudí. Prípady vysokej korupcie aj v objeme stoviek tisícov eur sa pritom aj dnes končia podmienkami a peňažnými trestami, ako to bolo v prípadoch Imreczeho, Slobodníka, Beňu, Sklenku či iných.

Proti novele predniesla na pôde Národnej rady SR kritický prejav aj prezidentka Zuzana Čaputová. Uviedla príklad krádeže vlámaním do obydlia so škodou do 350-tisíc eur, kde by podľa novely nemusel dostať nepodmienečný trest. To je skutočne pravda, novela stanovuje za takýto skutok trest odňatia slobody od šesť mesiacov do troch rokov. Druhý príklad uviedla lúpež so škodou menšou ako 35-tisíc eur, kde by páchateľovi mal súd uložiť podmienečný trest alebo trest domáceho väzenia.

Rozhodné slovo bude mať sudca

Takéto príklady sú teoreticky pravdivé. Zabúda sa však spomenúť to dôležité, že ide o možnosť sudcu uložiť takýto trest (podmienku), ale nie je to povinnosť. Na to nadväzuje dôvod znižovania trestov, a to je ich individualizácia. Pri dnešnej úprave to v zásade funguje tak, že páchateľ je odsúdený na nejaký trest a pri spôsobenej škode trestný sudca odkáže poškodeného na civilné konanie, kde musí obeť prácne preukazovať výšku škody. Súdom pritom trvá dlhé roky rozhodnúť o nároku na náhradu škody, a to hovoríme iba o súde prvého stupňa.

Podľa novely by sudca mohol mať oveľa širšiu škálu možnosti ukladania trestov. A v tom spočíva podstata navrhovaného znižovania trestov, aj keď to automaticky neznamená dobré nastavenie všetkých zmien. Rozhodovať by mal odborne zdatný profesionál s praxou a s ohľadom na konkrétne okolnosti skutku. Inak sa totiž posudzuje krádež z núdze, a inak, ak ide o zištný motív.

Ak by zlodej aj ako prvopáchateľ ukradol drahé auto alebo vykradol byt, sudca by mu síce uložil podmienku, ale zaviazal by ho na uhradenie škody. Ak by škodu neuhradil, musel by poputovať do výkonu trestu. To je pre poškodeného výhodnejšie, ako keď zlodej dodnes dostával tak či tak podmienečný trest, ale obeť ostávala bez odškodnenia. Na takýto prednostný záujem odškodnenia obete je zameraná restoratívna justícia, ktorá zo svojej podstaty musí dať najprv priestor páchateľovi na odčinenie svojho skutku a nahradenie škody, a až následne na jeho potrestanie s ohľadom na jeho prístup k samotnému činu.

Zdvihnutie súčasnej hranice škody je napríklad dlhodobo požiadavkou zo strany sudcov. Poukazujú práve na nízku sumu postačujúcu na kvalifikáciu trestného činu s ohľadom na súčasnú ekonomickú realitu, v dôsledku čoho sú súdy zahltené trestnými konaniami. Tie pritom zväčša nedosahujú intenzitu trestnej činnosti, ale zastaraná právna úprava diktuje posudzovať takéto konanie ako trestné. To spustí dlhoročný proces dokazovania v rámci súdnych konaní, ktoré stoja daňových poplatníkov obrovské peniaze. A často pre veľký nápor skutkov v tesnej hodnote nad 266 eur sú potom zdržiavané iné, vážnejšie trestné konania, čo nahráva ich páchateľom.

Mnohé zo skutkov by sa pritom podľa novej úpravy mohli riešiť na úrovni priestupkov, ktorá sa preklopí do trestnej roviny, ak páchateľ má skutočne úmysel pokračovať v trestnej činnosti. Tam už nastúpi sudca, ktorý takéto konanie v kontexte trestnej činnosti zohľadní pri ukladaní trestu. Obdobne sa to deje pri dopravných trestných činoch, kde sudca prihliada aj na register priestupkov vodiča.

Novela má mnohé nedostatky

Samozrejme, aj táto novela prináša zmeny, ktoré z hľadiska aplikačnej praxe nie sú celkom premyslené. Na veľký problém upozornil bývalý minister spravodlivosti Viliam Karas. Hoci je správne ísť cestou retoratívnej justície a snažiť sa skôr o prevýchovu páchateľa ako o jeho tvrdé trestanie, otázka je, kto to bude zabezpečovať.

Pri zavedení zvýšenej miery trestania mimo odňatia slobody je potrebný vysoký počet probačných a mediačných úradníkov, ktorí budú dohliadať na výkon týchto alternatívnych trestov. Nie je pritom zrejmé ani z textu novely, ani z vyjadrení kompetentných, ako, kedy, a v akom počte chcú riešiť problém nedostatku takéhoto personálu.

Kontroverzne pôsobí odstránenie povinného ukladania trestu odňatia slobody pri trestných činoch s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov. Takto možno aj v prípade hroziaceho trestu vo výške 25 rokov neuložiť vysoký trest, ale trestať iba peňažným alebo iným trestom. Takáto úprava, kde sa vypúšťa povinnosť a toto rozhodovanie je ponechané na pleciach sudcu, je až príliš veľkorysá, pritom by stačilo zdvihnúť navrhovanú hranicu z piatich na desať rokov, a odstránil by sa tým mnohé rozpory pri výklade tohto ustanovenia do budúcna.

Pri zásade ukladania trestov budú znevýhodnení ľudia bez domova či peňazí, ktorí objektívne nebudú môcť byť odsúdení na trest domáceho väzenia alebo na peňažný trest pri menej závažnej trestnej činnosti. Vzhľadom na to, že tieto tresty by mali mať prednosť pred ukladaním nepodmienečného odsúdenia, takéto znevýhodnené skupiny ľudí sa dostanú opäť do postavenia, kde im bude automaticky ukladaný nepodmienečný trest, vzhľadom na ich nemožnosť plniť zákonné podmienky.

Rovnako vymedzenie škody je neúmerne široké a bez náležitého zdôvodnenia. Skokové zvýšenie hranice malej škody z pôvodných 2 666 eur na 35-tisíc eur s odvolaním sa na infláciu a podobné ekonomické ukazovatele je síce jedna vec, ale pri navrhovanej novele absolútne chýba analýza praktických dôsledkov takýchto zmien práve s ohľadom na enormný objem ustanovení, ktorých sa zmena bude dotýkať.

Tie sa dotýkajú množstva podstatných následkov, ako možné prepúšťania z výkonu trestu iných v súčasnosti platných represívnych opatrení bez toho, aby niekto z kompetentných vôbec ukázal štatistiky alebo iné predpoklady a dosahy týchto zmien na trestné konania. Samostatnou kapitolou je pritom schvaľovanie tejto novely v skrátenom legislatívnom konaní, na čo nie sú dané podmienky podľa žiadnej relevantnej judikatúry v tomto smere, pretože zákonné ustanovenie použitia tohto inštitútu je koncipované veľmi vágne. Rovnako sa nemožno stotožniť s názorom, že verejná diskusia okolo novely nahrádza pripomienkové konanie počas riadneho legislatívneho procesu.

Je namieste zaoberať sa otázkou, ako znižovať kriminalitu a ako jej predchádzať, ak doterajšie metódy nefungujú. Ale je to potrebné robiť na odbornej úrovni, a nie bezbrehými zásahmi, ktoré síce riešia jeden problém, ale zároveň vytvoria dva nové.  Zároveň treba pri odborných témach rozlišovať diskusiu na základe faktov, a potom tú účelovú, ktorej cieľom nie je poukázať na reálne dosahy.

Argument o tom, že zvýšením hranice škody skokovo narastie kriminalita, nemá žiaden racionálny základ. Kritici predpokladajú, že sa z väčšiny slušných ľudí momentom nadobudnutia účinnosti novely stanú zlodeji len preto, že budú počítať s miernejším alebo podmienečným trestom. Odhodia svoju prácu a rodinný život a jednoducho začnú kradnúť, lebo sa im nič nestane.

Takéto uvažovanie je zúfalým nepochopením fungovania, štruktúry a príčin kriminality, ktoré sa opakuje pri každom zjemňovaní pravidiel trestného práva.