Dvadsať rokov po vstupe Slovenska do EÚ sa ekonomický prepad štátov EÚ voči zvyšku sveta ešte viac zvýraznil. Hospodárska politika EÚ, ktorá je dnes aj kvôli euru veľmi silno integrovaná, sa ukazuje ako zlá a nekonkurencieschopná. Napriek tomu európske aj slovenské progresívno-liberálne elity naďalej opakujú svoj pomýlenú a faktami dávno vyvrátenú mantru: Musíme sa ešte viac integrovať, inak nebudeme konkurencieschopní. Po dvadsiatich rokoch členstva v EÚ v skutočnosti stojí otázka presne naopak: V čom sa chceme od hlavného ekonomického prúdu EÚ sýteného škodlivou migračnou, progresívnou a klimatickou ideológiou odlíšiť, aby si slovenská ekonomika zachovala aspoň v niečom konkurencieschopnosť so svetom?
Právo veta v EÚ je najdôležitejším národným záujmom Slovenska
Druhým argumentom proti vstupu do EÚ bola pred dvadsiatimi rokmi obava, že prídeme v rámci Únie o štátnu suverenitu. Slovenské liberálno-progresívne elity sa vtedy takmer unisono tomuto argumentu vysmievali a označovali ho za hoax. Dnes tie isté elity stratu našej štátnej suverenity v prospech väčšinového rozhodovania v EÚ obhajujú a označujú ho za nevyhnutnosť. Ignorujú pri tom fakty svedčiace o zásadných politických a ekonomických omyloch, ktorých sa európske elity za posledných dvadsať rokov dopustili.
Predstavme si Európu ako veľkú zaoceánsku loď, ktorá posledných sto rokov pláva Atlantikom. Najskôr bola bezkonkurenčne najväčšou a najsilnejšou loďou plávajúcou na svetových oceánoch. Potom ju predstihla zaoceánska loď s názvom Amerika, a potom aj loď s názvom Sovietsky zväz. Po roku 1989 na zaoceánsku loď Európa postupne nastupovali pasažieri zo stredoeurópskych, pobaltských a balkánskych lodí. To výtlak lode Európa zväčšilo, najmä pred dvadsiatimi rokmi pri vstupe týchto štátov do EÚ to vyzeralo mohutne a optimisticky.
Lenže odvtedy Európa niekoľkokrát narazila do ľadovcov, ako boli napríklad dlhová kríza, energetická závislosť od Ruska, masová imigrácia, odmietanie spaľovacích motorov a ďalšie progresívno-zelené experimenty. Vďaka tomu Európa nabrala veľa vody, spomalila a predstihujú ju iné lode. Európske aj slovenské progresívno-liberálne elity však kričia stále to isté: Plnou parou vpred! Takáto stratégia nefungovala na Titanicu a nebude fungovať ani v dnešnej Európe. Pokiaľ, samozrejme, tou stratégiou nie je „ak sa už potopiť, tak aspoň s hudbou a plnou parádou“.
Ak chceme uvažovať o dlhodobo konkurencieschopnej politickej a ekonomickej stratégii pre Slovensko, potom sa musíme aspoň v niečom od európskeho mainstreamu odlíšiť. Ak chceme byť ako Slovenská republika strojcami vlastného osudu, potom musíme mať silu a vôľu na to, aby sme vlastný osud tvorili. Nemôžeme sa iba viezť a dôverovať európskym elitám, to sa ukázalo ako mylná stratégia. Ponechajme teraz bokom otázku vôle, o ktorej by sa dalo tiež diskutovať – najmä vzhľadom na neblahú tradíciu vyplakávania každej aktuálnej slovenskej opozície v Bruseli. Venujme sa sile, ktorú ako Slovenská republika máme.
V rámci Európskej únie predstavuje Slovenská republika približne 1 percento obyvateľov. Naša vyjednávacia pozícia teda nie je veľmi silná. Po postupnom rozpade spolupráce štátov V4 sa naša pozícia ešte viac zoslabila. Napriek tomu však Slovensko stále môže v rámci EÚ presadzovať svoje strategické národné záujmy, pretože disponujeme právom veta. V tých najdôležitejších otázkach nás preto ostatné členské štáty EÚ nemôžu prehlasovať.
Naša pozícia bola ešte silnejšia, ale slovenské politické elity pred 15-timi rokmi súhlasili s Lisabonskou zmluvou, kde sme vo viacerých otázkach o právo veta prišli. Spôsobilo nám to problémy nielen v súvislosti s migračnými kvótami, ale aj v súvislosti s ideologickou kolonizáciou Slovenska. LGBTIQ+, genderovou a transgenderovou ideológiou môžu Európska komisia a Európsky parlament presadzovať na Slovensku najmä vďaka väčšinovému hlasovaniu vo viacerých otázkach, ktoré umožnila Lisabonská zmluva.
Pripomeňme si teraz, kto všetko vtedy pred 15-timi rokmi ratifikovanie Lisabonskej zmluvy na Slovensku presadzoval. Nie, neboli to iba dnešní liberáli a progresívci. Neboli to iba SDKÚ a KDH, teda bývalí a súčasní kresťanskí demokrati. Boli to vtedy z vládnej pozície najmä Robert Fico, Štefan Harabin, Ján Slota, Andrej Danko, Anna Belousovová a mnohí ďalší dnešní bojovníci za suverenitu Slovenska a súčasne bojovníci proti LGBTIQ+, genderovej a transgenderovej ideológii. Proti prijatiu Lisabonskej zmluvy hlasovali vtedy v NR SR iba poslanci Vladimír Palko, Pavol Minárik, František Mikloško, Rudolf Bauer a Peter Gabura.
Robert Fico, Andrej Danko, Štefan Harabin a im podobní dnes chytajú za chvost tigra, ktorého sami vypustili z klietky. Plačú nad hrobom, ktorý sami pomáhali vykopať. Ale z hľadiska budúcnosti Slovenska nemá zmysel naháňať naspäť do fľaše mlieko, ktoré je už dávno rozliate. Najdôležitejšie je uvedomiť si, že tak ako pred pätnástimi rokmi, tak aj dnes stále platí: Ak chce byť Slovensko subjektom dejín, a nie iba objektom v hrách silnejších hráčov, musíme si ponechať právo veta v EÚ.
Voltaire, veto a sloboda rozhodovania
S odobratím hlasovacích práv Maďarska v EÚ je to podobne, ako so slobodou slova a Voltairovým výrokom: „Hlboko s vami nesúhlasím, ale budem bojovať za to, aby ste svoj názor mohli hovoriť.“ Čo sa týka suverenity národných štátov v EÚ a odoberania hlasovacích práv členským štátom EÚ, by sme tento výrok mohli upraviť takto: „Aj keď môžeme nesúhlasiť s dôvodmi, prečo ste právo veta uplatnili, budeme bojovať za to, aby ste právo veta mohli kedykoľvek uplatniť.“ Takýto by mal byť slovenský postoj k odoberaniu hlasovacích práv Maďarsku.
Tak ako sloboda slova znamená slobodu aj pre názory, s ktorými nesúhlasíme, národná suverenita a právo veta znamená právo národného štátu uplatniť v rámci EÚ veto aj vtedy, keď sa to nám ostatným nehodí alebo nepáči. Pri obrane maďarského práva veta bránime aj slovenské národné záujmy. Budujeme vlastnú vyjednávaciu pozíciu do budúcnosti a bránime suverenitu Slovenskej republiky. Bránime tým našu slobodu rozhodovať o tom, čo považujeme pre Slovensko za správne alebo nesprávne, dobré alebo zlé.
Áno, môžeme sa pri tomto rozhodovaní aj pomýliť. Ale je to vždy lepšie, ako keď budú za nás rozhodovať iní. Tí iní sa totiž mýlia rovnako, akurát na nápravu ich chýb nemáme takmer žiaden vplyv. O náprave našich slovenských chýb vieme rozhodnúť sami v slobodných voľbách. To je základná výhoda slovenskej suverenity.
Slovenskí konzervatívci by preto mali za každých okolností brániť Slovenskú republiku ako suverénny národný štát. A zároveň by sme mali brániť demokratické slobodné voľby na Slovensku ako jediný legitímny nástroj rozhodovania o budúcnosti Slovenska. Obranou týchto dvoch kľúčových inštitúcií bránime nielen našu vlastnú slobodu rozhodovania, ale bránime aj konkurencieschopnosť a funkčnosť západnej civilizácie.
