Volič Progresívneho Slovenska z posledných volieb Ľudovít Ódor sa objal s Michalom Šimečkom a stal sa lídrom kandidátky PS do eurovolieb. Progresívno-liberálny volič dostal veľký terč, do ktorého sa ľahko trafí. Konečne je všetko tak, ako má byť. Progresívny kruh sa uzavrel, Ódor priznal farbu. Je to férovejšie, ako robiť progresívnu politiku pod falošnou vlajkou politicky neutrálneho odborníka.
Ľudovít Ódor sa hneď po oznámení svojej kandidatúry do europarlamentu prihlásil k tomu, že chce obmedziť právo veta v EÚ. Chce teda oslabiť suverenitu a vyjednávaciu pozíciu Slovenska. Situácia v EÚ mu vraj pripomína stav, ako keby deti v triede nešli na výlet preto, lebo nechce ísť jedno z nich. Jedno-dve deti si podľa neho nemôžu urobiť z ostatných detí rukojemníkov. Rozhodovať v EÚ by mala väčšina a menšina sa má prispôsobiť, aj keď sa jej to nepáči.
Takéto Ódorovo uvažovanie by bolo celkom pochopiteľné, ak by bol predstaviteľom Nemecka alebo Francúzska. Lenže Slovensko je v EÚ iba jednopercentným „akcionárom“, a tomu je priamoúmerný aj vplyv Slovenska pri väčšinovom hlasovaní. Ódorovi oslabenie suverenity Slovenska a jeho vyjednávacej pozície nevadí, pretože v skutočnosti v Slovenskú republiku ako suverénny národný štát neverí. Stačí mu byť provinciou.
Zaujímavé je, ako progresívci a prívrženci európskeho superštátu zdôrazňujú ústavné práva akýchkoľvek menšín na Slovensku. Bránia teda princíp, že väčšina nemôže v slovenskom parlamente potlačiť väčšinovým hlasovaním práva menšín, ktoré sú chránené silnejšie – ústavnou väčšinou. To je podstatou ústavnej demokracie, ktorú oni, samozrejme, nazývajú liberálnou demokraciou. V európskych otázkach zrazu progresívcom väčšinové hlasovanie nevadí. Únijná ústavná poistka, právo veta pre národné štáty, teda aj pre Slovensko, sa zdá progresívcom zrazu nepraktická a nelogická. Európska únia podľa progresívcov zas až taká „liberálna“ byť nemá.
