Hovorili mi, nech sa do toho nepúšťam

Kritické poznámky o Galérii mesta Bratislava a bratislavskej Kunsthalle.

Som výtvarník. Nielen zo zvyku chodím po výstavách, rád si pozriem niečo zaujímavé, niečo pekné, hodnotné. Galéria mesta Bratislavy mi v tomto zmysle od nástupu nového vedenia takmer nič neponúka, a nad jej programom obvykle krútim hlavou. Svojím obsahom osciluje niekde medzi „Obkasom“ a Bibianou. Pod „Obkasom“ myslím niekdajšie Obvodné kultúrne a spoločenské stredisko. Kresliarsky kútik pre deti, kvetinový workshop, workshop linorytu… Len sa príliš nenamáhať.

Kde je umenie? Kde sú výsledky seriózneho bádania umeleckých fenoménov a prešporských umelcov bez ohľadu na ich dobovú, národnú, náboženskú či rodovú príslušnosť? Kde je kontext s mestom, kde sa podeli prezentácie mestského umeleckého života a stredoeurópskeho a nebodaj európskeho rámca umeleckej tvorby? Prečo je drvivá väčšina umeleckých diel galérie odložená niekde v depozitári? Tých otázok sa mi naskytá neúrekom a mieria k silnému pocitu neprofesionality a diskontinuity, ktoré sa javia jednou zo základných čŕt našej kultúry, respektíve nekultúry. A v súčasnosti sa to všetko vie pekne skryť za floskulami o celospoločenskom záujme alebo o súčasných trendoch.

So svojím postojom nie som sám. Mnohí kamaráti a kamarátky mi však povedali, nech sa do toho nepúšťam, že či mi nestačilo, ako sa do mňa „obuli“ (napr. Ivana Moncoľová), keď som mal kritické poznámky k výberovému konaniu (Pravda 24. 3. 2020).

Za vrchol aktivít galérie považujem nedávno zverejnené video „Ako sa správať v galérii“, ktoré si možno pozrieť na internete.

Vraj je galéria pre všetkých. Infantilnosť videa ma vlastne priviedla k napísaniu týchto riadkov. Z nevalnej publikačnej činnosti galérie spomeniem len knihu fotografií priestorov galérie s názvom Deň (Katarína Poliačiková 2021), ktorá azda nepotrebuje ani komentár.

„Kamarátšafty“, príliš malé mesto, malá krajina – to sú vraj hlavné príčiny, prečo u nás nefunguje kritická polemika, prečo je tak často ticho pri veciach bijúcich do očí. V prípade fungovania Galérie mesta Bratislavy, ale aj Kunsthalle, si o to viac cením príspevky Zuzany Bartošovej (Denník N 28. 5. 2020),  Lucie Mikloškovej (blog, Denník N 5. 7. 2023) a Václava Maceka (Fotonoviny, 15. 7. 2023, č. 64). Lucia Miklošková skritizovala Kunsthalle, poukázala na spôsoby jej riaditeľa, citujem:

„Jen Amann Kratochvil o hospodárskej kondícii a budúcich plánoch inštitúcie s verejnosťou nekomunikuje, nie aktívne. Ak mal niekoľkokrát príležitosť hovoriť v mene inštitúcie, ktorú zastupuje, vždy vysielal signály o biednej situácii na hranici zániku, zlej finančnej kondícii a personálnom poddimenzovaní. Len zhrňme, že v roku 2020 bol rozpočet inštitúcie 457 070 eur. Po nástupe nového riaditeľa bol rozpočet pre rok 2021 navýšený na 491 937 eur, následne v roku 2022 na sumu 507 140 eur (100 000 eur vyhradených na realizáciu prioritných projektov a v roku 2023 na 537 936 eur). Pravdepodobne z dôvodu šetrenia výdavkov sa nový riaditeľ rozhodol pre zmenšenie výstavného priestoru a druhé poschodie nechal prvú polovicu roku 2021 neobsadené. Následne výstavný priestor prenechal, resp. daroval Národnému osvetovému centru. Ďalšou zmenou bolo personálne pokrytie, keď pôvodný tím organizáciu opustil. Odišli všetci okrem kurátorky Lýdie Pribišovej. Kratochvil ich odchod prezentoval ako problém jednotlivcov, ktorí nedokázali samostatne pracovať. V rozhovore z 20. 4. 2022 arttalk.cz uviedol –‚Původní tím, ač skvělý, byl příliš zvyklý na autoritatívní vedení a ve chvíli, když jsem jim je odmítal plně nabídnot, přicházelo zmatení a zábrany přijmout zodpovědnost naplno a nečekat jen na zadané úkoly.‘“

Spomínaný profesor Václav Macek k tomu dodal:

„Akoby pre Kunsthalle Bratislava za jeho vedenia neplatili žiadne pravidlá ani sankcie. Načo máme zákony, keď sa nemusia dodržiavať? Ministerstvu kultúry ako zriaďovateľovi to vyhovuje? Jen Kratochvil nemá ani dozornú, ani správnu, ani galerijnú radu, nemusí sa zodpovedať ani rade inštitúcie, ako v prípade generálneho riaditeľa napríklad Slovenského filmového ústavu, ktorá kontroluje jeho činnosť, schvaľuje rozpočet, služobné cesty atď. Kratochvilovi sa splnil sen každého súkromníka – vlastný projekt za štátne peniaze.“

Apropo, významné Bienále ilustrácií Bratislava sa muselo tiesniť v Bibiane.

Nie je to generačný problém, keďže podobné pocity nemám pri návštevách Viedne či Prahy, kde som si posledne zgustol na výstavách Louise Bourgeois (1911 – 2010) a Petr Brandl: Příběh bohéma, kde bol zjavný poctivý výskum jednej z osobností českého baroka prezentovaný na takej vysokej úrovni, o akej sa nám ani nesníva (nie na páchnucich plastoch ako Gwerkove obrazy v GMB, 15. 12 2020 – 13. 6. 2021, Ing. arch. Jakub Kopec).

Na záver by som parafrázoval to, čo uviedla Zuzana Bartošová vo svojom článku O depolitizácii kultúrnych inštitúcií v Bratislave aj inde, že slušný človek nemá žiadne očakávania od zástancov kotlebovcov, ale po tridsiatich rokoch budovania demokracie by však už chcel mať vyššie očakávania od tých, ktorí sa deklaratívne hlásia k demokracii alebo aspoň sa tak tvária.