Prečo frontálne klesli ceny akcií podnikov „starej“ ekonomiky

To je nespochybniteľná známka, že cena technologických akcií je prehriata, pretože za jeden dolár dividendy platíme doposiaľ historicky najvyššiu cenu alebo návratnosť kúpenej akcie cez dividendu ešte nikdy nebola taká dlhá.

Niečo podobné sa dialo počas neslávne známej dot-com bubliny. Títo investori, ktorým sa očividné prehriatie technologických akcií nepáči, ale súčasne nevedeli, „kam inam“ svoje peniaze zaparkovať, sa rozhodli staviť na výrazne menej prehriate sektory, teda na podniky klasickej, starej dobrej ekonomiky. Napríklad na utilities [sieťové a obslužné odvetvia, pozn. red.], tradičné zdroje energie či potraviny.

Väčšina z nich si dobre uvedomuje, že tieto tradičné sektory sú novou ESG ideológiou ostrakizované, že doba nepraje napríklad ťažbe uhlia, plynu či poľnohospodárstvu. Ale stavili si na to, že je to len prechodný jav, pretože „predsa ľudia musia jesť a niečím kúriť“ a „predsa“ ten tlak proti energiám, dobývaniu surovín či poľnohospodárom „nemôže trvať dlho“. Lenže minulý štvrtok dopoludnia mnohým stuhol úsmev na perách, keď zistili, že ich nakúpené akcie frontálne padajú. Mnoho týchto tradičných sektorov tradičnej ekonomiky odpísalo 20-percentné straty.

V akciových indexoch to paradoxne nie je veľmi vidieť. Nie preto, že by poklesy boli malé alebo že by postihli málo titulov, ale preto, že hlavné svetové akciové indexy kvôli svojej konštrukcii zahŕňajú hlavne akcie s vysokou trhovou kapitalizáciou, čo sú aktuálne technologické. Dochádza tak ku kurióznej situácii: tých najviac prehriatych akcií je len menší podiel, ale súčasne tvoria väčšinu indexov, takže akciové indexy sa javia ako celkom stabilné, alebo dokonca rastúce za situácie, keď väčšina akciových titulov klesá. Tento pokles je potom vlastne skrytý, maskovaný.

Ale prečo k tomuto poklesu tradičných sektorov dochádza? Pretože z Číny znova prichádzajú zlé správy. Krajina draka oznámila, že zvažuje finančnú injekciu v objeme dvoch biliónov jüanov (viac ako 25 miliárd eur) pre akciový trh, ktorý je na päťročnom minime.

Čo sa myslí touto finančnou injekciou? Je to niečo s klasickým trhovým systémom kapitalizmom ťažko zlučiteľného. Vo svojej podstate má ísť o intervenčné nákupy akcií štátom. Konkrétne sa to má zrealizovať cez offshorové účty čínskych štátnych podnikov ako súčasť stabilizačného fondu na nákup akcií na pevnine prostredníctvom hongkonskej burzy. Predstavte si to tak, že čínske štátne podniky musia povinne kupovať akcie, aby ich ceny prestali padať.

Ťažko súdiť, čo tým Číňania chcú dosiahnuť. Teda, je jasné, že tým chcú zastaviť pokles cien akcií. Ale čo ďalej? Na čo takéto zastavenie poklesu cien bude? Zlepší to azda výkonnosť čínskych podnikov? Nie. Cena akcií nie je cieľom, tým je výkonnosť podnikov – a cena akcií je ich zrkadlom. Keď pokrivíme obraz v zrkadle, realitu tým nenarovnáme. Číňania sa však presne o to pokúšajú, krivia zrkadlový obraz a domnievajú sa, že tým nejako vylepšia ekonomickú realitu.

Akokoľvek je to pokus vopred odsúdený na neúspech, investorov veľmi nezaujíma čínska ekonomická realita, ich zaujíma práve onen zrkadlový obraz, teda cena akcií. Na tej oni zarábajú či prerábajú. A v tomto okamihu sú skeptickí a domnievajú sa, že uvedená suma podľa nich stačiť nebude. Preto čínske akcie po správe najskôr spevnili, neskôr však zisky zase odovzdali, a hlavne so sebou strhli aj ďalšie globálne akcie. Až na to, že – ako sme povedali – v prevažne technologických indexoch to vlastne vidieť nie je.