Húsíovia proti všetkým: Novodobí piráti útočia na lode v Červenom mori

Prívlastkom „najboľavejšia úžina sveta“ sa dlho mohol chváliť Hormuzský prieliv, námorná cesta, ktorá spája Indický oceán s Perzským zálivom. Tadiaľto prúdi do sveta arabské „čierne zlato“: ropa vyťažená v Iraku, Kuvajte a ďalších ropných štátoch. Severný breh Hormuzského prielivu však patrí Iránu, ktorý je na smrť znepriatelený so Spojenými štátmi americkými, a možnosť konfliktu tu visí vo vzduchu už dlhé desiatky rokov. Na to, že Irán prípadne uzavrie Hormuzský prieliv, sa pripravovali ropné spoločnosti aj vojnové námorníctva rôznych štátov.

Hormuzský prieliv má za sebou množstvo incidentov – posledný z nich veľmi čerstvý, keď iránske námorníctvo zadržalo 10. januára tanker plaviaci sa pod vlajkou Marshallových ostrovov. Zatiaľ sa však nestrieľa a dlho sa už nestrieľalo, potenciálna eskalácia do plnokrvnej vojny zrejme ani jednému z hráčov za to nestojí. 

Posledné tri mesiace si však celý svet zvyká na to, že problémových úžin je na svete viac. A tá momentálne najproblémovejšia ani neleží príliš ďaleko. Konkrétne na opačnej strane Arabského polostrova a volá sa Báb al-Mandáb alebo Brána nárekov.

Báb al-Mandáb je orientálny ekvivalent Gibraltárskeho prielivu. Dve kontinentálne masy sa tu približujú zhruba na 26 kilometrov: naľavo africký roh, napravo Arábia. Po dlhé stáročia to – na rozdiel od Gibraltáru – bola globálne úplne bezvýznamná lokalita. Vedie totiž z Indického oceánu do Červeného mora, ktoré nebolo nikdy sídlom takej sofistikovanej a rozvinutej civilizácie ako Stredozemné more. 

Jediný artikel, ktorý sa tu obchodoval vo väčšom množstve, bola káva. Medzi pätnástym a sedemnástym storočím dominoval obchodu s ňou jemenský prístav Mokka, podľa ktorého dodnes nazývame silnú čiernu kávu. Ten je však dnes natoľko zabudnutý, že väčšina ľudí ani nevie o jeho existencii.

Zlom prišiel v roku 1869, keď francúzski inžinieri dokončili Suezský prieplav. Červené more sa prepojilo so Stredozemným.

Námorná magistrála

Práve v čase, keď prieplav navrhnutý slávnym inžinierom Lessepsom preťal šiju medzi oboma morami, dochádzalo na oceánoch k veľkému, až epochálnemu striedaniu: plachetnica, základný dopravný prostriedok ľudstva už od doby bronzovej, začala ustupovať parníkom.

Logika a logistika prevádzky plachetníc je úplne iná ako pri parníkoch. Vietor nie je vždy k dispozícii, a už vôbec nie v tom správnom smere, ale keď už je, tak je zadarmo a plachetnica ho nespotrebováva, nie je to palivo. Jediný, kto potrebuje „palivo“, sú samotní námorníci, ktorí musia jesť a piť.

Parníky majú úplne iné požiadavky. Nevadí im plaviť sa oblasťami častého bezvetria, ktorým by sa rozumný kapitán plachetnice radšej zďaleka vyhol. Ale potrebujú palivo, a to nie málo, tony a tony uhlia, ktoré – hladné parné stroje 19. storočia – hltali rekordným tempom. To znamenalo nutnosť budovať na vzdialených pobrežiach uhoľné stanice a tie zase potrebovali ochranu pred nájazdmi lúpežníkov a pirátov.

Nová cesta medzi Európou a Orientom, ktorá viedla Suezským prieplavom a Červeným morom, skracovala dĺžku plavby o viac ako 6000 kilometrov a navyše viedla oblasťami, kde býva lepšie počasie. Predtým bolo nutné oboplávať celú Afriku a mys Dobrej nádeje už vybieha pomerne ďaleko do nepokojných morí pri Antarktíde, kde o búrky nie je núdza. Vody okolo Arábie sú predsa o niečo pokojnejšie. Preto začala prakticky všetka medzikontinentálna prevádzka Starého sveta využívať Suezský prieplav.

To znamenalo, že z Báb al-Mandábu sa stala námorná magistrála, ktorú bolo treba chrániť. Briti si vybudovali veľkú základňu v jemenskom Adene, ktorá slúžila zároveň na ochranu všetkých ich námorných komunikácií s „korunou impéria“ Indiou, dokonca do tej miery, že v koloniálnej hierarchii bol Aden podriadený indickej správe. Francúzi, veľkí konkurenti Anglosasov, nadviazali priateľské vzťahy na opačnej strane prielivu, kde sa ponúkal prírodný prístav. Dnes nesie tento príhodný kút sveta meno Džibutsko – veľmi malý, ale strategicky dôležitý štát, kde majú okrem Francúzska svoje základne aj USA, Čína a Japonsko. Vedie sem aj jediná dvojkoľajová trať v regióne, ktorá spája Džibutsko s etiópskym hlavným mestom Addis Abebou. Postavil ju čínsky kapitál a ide o jedinú spoľahlivú spojnicu stodvadsaťmiliónovej Etiópie so svetovými obchodnými cestami.

Inými slovami, Báb al-Mandáb je jeden z nervových uzlov sveta a na jeho podráždenie stačí len málo.

Povstalci v sandáloch

Húsíovia sú jemenskí šiiti, ktorí sa koncentrujú v západnej časti súčasného Jemenu. Počas studenej vojny bol Jemen rozdelený na dva štáty, pričom Južný Jemen bol, ako jediný arabský štát, súčasťou svetového marxistického bloku. Druhý jemenský štát zostal oveľa viac tradicionalistický a práve tu, okolo hlavného mesta Saná, žije väčšina jemenskej šiitskej populácie. Územie ovládané húsíjmi zhruba zodpovedá rozsahom bývalému severnému Jemenu.

Sektárske regióny nekopírujú často ani len približne blízkovýchodné hranice a šiítske osídlenie presahuje z Jemenu až na územie Saudskej Arábie, ktorá šiitov tvrdo diskriminuje. Proti húsíom vedie Rijád vojnu už od roku 2015, keď vtedajší jemenský prezident Abdrabbuh Mansúr Hádí požiadal Saudskoarabov o „bratskú pomoc“ proti vzbúrencom. Spočiatku oslavovala Saudská Arábia určité úspechy, strategické výsledky sú však skromné: húsíov sa z hlavného mesta Saná vyhnať nepodarilo.

Hnutie húsíov je silne naviazané na Irán a tvorí súčasť „šiitského oblúka“, štruktúry vplyvu, ktorú si Teherán kultivuje vo všetkých šiitských komunitách regiónu. Do tejto štruktúry patria tak politické strany, ako aj rôzne militantné skupiny, ktorých zmyslom je dodávať sektárskej politike „ostré zuby“ a konať prípadnú špinavú prácu. Irán dodáva týmto skupinám zbrane, výcvik a informácie a v prípade potreby ich koordinuje.

Kým sa húsíovia vo svojej činnosti obmedzili na pevninský Jemen, zvyšok sveta sa o nich veľmi nezaujímal. Predelom bol 7. október 2023, deň, keď palestínsky Hamas zaútočil na Izrael. Húsíjské milície sa pridali na stranu Hamasu, a keďže fyzicky to majú do Izraela ďaleko, vzali si na mušku aspoň lodnú prevádzku, ktorá im v úžine Báb al-Mandáb prepláva priamo pod nosom. Ich deklarovaným cieľom je blokáda – snaha zabrániť v ďalšej plavbe lodiam, ktorých cieľom je Izrael alebo ktoré Izraelu patria.

Z hľadiska Izraela nie je húsíjská blokáda paradoxne príliš veľkou hrozbou. Jediný izraelský prístav v Červenom mori – Ejlat – je pomerne malý, má kapacitu iba 50-tisíc TEU [Twenty foot equivalent unit je jednotková veličina veľkosti kontajnera, pozn. red.]. Skutočne dôležité prístavy Ašdod a Haifa ležia na stredomorskom pobreží a ich kapacita prevyšuje kapacitu Ejlatu skoro šesťdesiatnásobne. 

Zvyšok sveta má s „povstalcami v sandáloch“ oveľa väčší problém. Húsíovia sa totiž ani nesnažia príliš rozoznávať, ktorá loď patrí komu, aký má náklad a kam pláva. V uplynulých týždňoch ostreľovali a napádali kadekoho, dokonca vrátane plavidla, ktoré viezlo ruskú ropu. Takéto správanie sa už nedá nazvať ani blokádou (ktorá by sama osebe predstavovala vojnový akt), skôr sa zaraďuje ku klasickému, aj keď trochu chaotickému pirátstvu.

Pred začiatkom tejto pirátskej kampane prúdilo úžinou Báb al-Mandáb zhruba dvanásť percent celosvetového obchodu. Väčšina spoločností s nákladnou lodnou dopravou teraz radšej volí starú cestu okolo Afriky, o 6 500 kilometrov dlhšiu, navyše logisticky zložitú. Lode potrebujú v priebehu plavby dopĺňať palivo a vykonávať rôzne opravy, na čo africké prístavy v tomto rozsahu nestačia.

Tradičným prostriedkom, ako vykoreniť pirátstvo, je sila. V tomto prípade reprezentujú silu hlavne americká US Navy a britská Royal Navy, ktoré poslali do oblasti niekoľko vojnových plavidiel a 12. januára začali bombardovať rôzne zariadenia húsíov zo vzduchu. Cieľom náletov je hlavne zničiť arzenál, ktorý majú húsíovia k dispozícii, a prinútiť ich, aby prestali s útokmi na lode – pokiaľ možno natrvalo.

„Zasievanie“ búrky

V roku 2020 zabili Spojené štáty v Iraku iránskeho generála Solejmáního, vtedajšieho veliteľa Revolučných gárd. Solejmání bol architektom šiitskeho oblúka a zároveň jeho faktickým koordinátorom. Po jeho smrti začal vzťah medzi Iránom a spriatelenými organizáciami, ako sú Hamas, Hizballáh alebo húsíovia, trochu degradovať.

Teheránski ajatolláhovia boli dlho majstrami „pichania do neveriacich bajonetom“, drobných provokácií a sabotáží, ktoré však nedosahovali hranicu, za ktorou by konflikt mohol eskalovať do skutočnej vojny. Čo sa deje teraz však naznačuje, že Iránu začínajú jeho teroristickí chránenci prerastať cez hlavu. Najprv rozpútal Hamas krviprelievanie, ktoré viedlo k vojne v Gaze, teraz sa húsíovia rozhodli postaviť voči polovici vyspelého sveta.

Situácia v Červenom mori nemôže vyhovovať ani Číne, ktorá za iných okolností potichu s Iránom spolupracuje. Čína je obchodná veľmoc a jej prosperita do značnej miery závisí od hladkej priechodnosti globálnych námorných ciest.

Báb al-Mandáb je príliš dôležitý na to, aby ho svetové mocnosti prenechali vzbúrencom v sandáloch. Potlačiť ich aktivitu si však možno bude vyžadovať rozsiahlejšiu operáciu. Z hľadiska západných štátov je to ďalšia kríza, ktorá vyprázdňuje ich, už beztak poloprázdne, arzenály. Vo Washingtone, v Londýne, Paríži a ďalších hlavných mestách teraz budú musieť premýšľať nad tým, ako ich čo najrýchlejšie znovu naplniť.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.