Prihlásiť sa

Ohliadnutie Jána Čarnogurského. Čo formovalo môj život

Jan Carnogursky - portrait Foto: Profimedia.sk

Ján Čarnogurský na začiatku januára oslávil 80 rokov života. Pripomenuli sme si to v Štandarde sériou textov, po ktorých sme jubilanta oslovili, aby sformuloval text, ktoré veci a udalosti ho v živote zásadne ovplyvnili.

Štandard mi ponúkol priestor, aby som opísal formatívne udalosti a inšpirácie, ktoré ma viedli mojím životom počas uplynulých osem desaťročí. Som za to Štandardu vďačný, pretože ma to núti sám pre seba tieto vplyvy a inšpirácie pomenovať.

Strýk Janko

V našej rodine má osobitné miesto otcov brat Ján, narodený 1904, nazývaný strýk Janko. Základnú školu absolvoval v Malej Frankovej, v Zamagurí, kde sa vtedy svietilo petrolejkami, strednú školu v malých, vtedy ani nie slovenských mestách Podolínci a v Levoči. Rozhodol sa pre dráhu katolíckeho kňaza a spišský biskup Ján Vojtaššák ho hneď po maturite poslal študovať do Ríma.

V jeho listoch z Ríma sa nespomínajú žiadne študijné problémy. V Ríme získal doktorát z teológie a z filozofie. Slúžil na viacerých farách, najviac v Kežmarku. Naposledy bol špirituálom (zodpovedným za duchovnú výchovu) študentov v seminári v Spišskej Kapitule.

Zomrel na úpal pri pešej púti do Levoče v júli 1938.

Pri cestách mimo mesta chodieval bosý, aby ušetril topánky. Janko Silan zaradil do zbierky Kým nebudeme doma báseň za mojim strýkom pod názvom Prostáčik boží. Sú v nej aj verše:

Jak prostáčik boží.

A predsa ako kráľ.

Nič mu viac neosoží

jak táto chvála chvál.

Na budove fary v Kežmarku je o ňom pamätná tabuľa. V Malej Frankovej vždy zapálim sviečku na jeho hrobe.

Pobyt v Malej Frankovej

V januári 1951 zatkla otca Štátna bezpečnosť na hrade Červený kameň, kde vtedy otec zriaďoval múzeum. Mal svedčiť proti zatknutému Gustávovi Husákovi, že plánovali spolu rozbiť republiku. Keď otca odvážalo policajné auto, hodil som za autom snehovú guľu. Bolo nás päť detí, ja som mal 7 rokov, mladší brat Pavol štyri, starší súrodenci o niečo viac.

Mama sa s nami presťahovala do drevenice v Malej Frankovej. Otcov brat Valent pracoval v bani v Rudňanoch, ale o rodinné hospodárstvo sa starala jeho žena a my sme pomáhali, ako sme vedeli. Bývali sme tam tri roky, chodil som tam do školy, naučil som sa po goralsky, keď vyšlo poradie na strýkov dom, pásaval som s dedinským pastierom čriedu kráv, inak sme s chlapcami brúsili po lesoch.

Po výmene peňazí v roku 1953 sme súťažili v zbieraní „hladových korún“ z balónov Slobodnej Európy.

Po otcovom prepustení sme aspoň raz do roka chodili na výlety do Vysokých Tatier. Počúvali sme horory o zakladaní družstiev v prešovskom kraji. Na Malej Frankovej družstvo nezakladali, bola to príliš horská oblasť, tam by sa spoločne nedalo hospodáriť. Keď zomrel Stalin, po dedine chodila policajná hliadka, aby k ničomu nedošlo.

Do pamäti sa mi zapísalo aj to, keď so si vypočul, ako sa dedinský učiteľ ospravedlňoval otcovi, že vstúpil do komunistickej strany a žiadal o jeho príhovor, keď padne komunizmus.

Štúdium

Po troch rokoch sa rodičom podarilo dostať sa naspäť do Bratislavy. Do pôvodného bytu sme sa nedostali, ten najskôr dostala rodina príslušníka ŠtB, začas sme bývali spolu, ale po Titovom odpadnutí od Moskvy ho obvinili zo špionáže pre Juhosláviu a popravili.

V škole som bol vždy vyznamenaný, ale neodporúčali ma na štúdium na strednej škole, lebo otec bol ľudácky poslanec. Formálne som sa hlásil do učilišťa, ale otec vybavil moje prijatie u riaditeľa strednej školy v Kežmarku Zoltána Končeka.

Vtedy ešte neboli počítačové siete a nebol prehľad, kto sa kde hlási. Po roku som prestúpil naspäť do Bratislavy na Novohradskú ulicu. To bol už len administratívny prestup, pri ktorom sa nekádrovalo.

Po maturite sa všetko opakovalo. Zmaturoval som s čistými jednotkami, ale škola ma neodporúčala na ďalšie štúdium, pretože otec bol bývalý poslanec. Teraz sa už nedalo vybaviť prijatie na vysokú školu potichu. Pokračoval som na nadstavbovej stavebnej priemyslovke, odbor geodézia. Neskôr som ako advokát zastupoval školu v úspešnom spore s profesorkou v pracovnom spore. Po dvoch rokoch som absolvoval druhú maturitu. Maturitné vysvedčenie však nemám. Úspešne sme ho prepísali na spolužiaka, ktorý neurobil maturitu v riadnom termíne, ale vysvedčenie potreboval na prijímacie skúšky na vysokú školu. V roku 1963 sa režim už zmiernil a prijali ma na vysokú školu, ale len na techniku. Po roku sa režim ďalej zmiernil – Alexander Dubček sa stal prvým tajomníkom komunistickej strany na Slovensku – a mohol som prestúpiť na právo. Kvóta prestupov do Prahy však už bola vyčerpaná, do Prahy som prestúpil až po treťom ročníku.

Počas štúdia na nadstavbovej priemyslovke som sa vo Zväzarme naučil skákať na padáku a skúsil som to v Slovane s behaním na stredné trate. Po dvoch rokoch som to nechal, rekreačne však behám dodnes.

Okupácia

V auguste 1968 som bol na vysokoškolskom vojenskom sústredení na Šumave, vtedy som už študoval na Karlovej univerzite v Prahe. V noci na 21. augusta nás zobudil buchot bagančí na chodbách. Oznámili nám, že republiku obsadzujú armády Varšavskej zmluvy. Obliekli sme sa a čakali, čo bude.


Ďakujeme, že čítate Štandard.

Získajte limitovaný bezplatný prístup k článkom vďaka vytvoreniu bezplatného účtu alebo sa prihláste a pokračujte v čítaní.

alebo

Neobmedzený prístup v rámci celého Štandardu. Možnosti predplatného

Pokračovaním súhlasíte s aktualizovanými Podmienkami k ochrane súkromia a Všeobecnými obchodnými podmienkami