Boh miluje všetkých. Ale nie všetko

„Boh sám nám odhaľuje dôvod a zmysel svojej lásky k hriešnikom ako jedinej cesty spásy: ´Ako žijem, hovorí Pán, nemám záľubu v smrti vinníka, ale v tom, že sa odvrátil od svojej cesty a zostane nažive.´“ (Ez 33,11) Práve táto pravdivá láska, ktorá nenávidí hriech a miluje hriešnika, pôsobí podľa kardinála Müllera spolu s kresťanským asketizmom a obetavosťou ako „červené súkno provokujúce rozzúreného býka súčasného hedonizmu a nihilizmu.“   

Ako protiargument zaznieva to známe Augustínovo: Miluj a rob, čo chceš! Potrebuje láska vôbec pravdu? Ktorú pravdu? Potrebuje láska ospravedlnenie samej seba? Boh sám je predsa láska. Áno, ale... Naša ľudská láska už nie je nevinná. A sám veľký Augustín sa o tom ešte pred vstupom na cestu k titulu „svätý“ trpko presvedčil. Jeho vlastná skúsenosť ho priviedla k záveru, že „skazenosť najlepšieho je najhoršia.“

V skúsenej postmodernej dobe táto otázka nabrala na intenzite.: „Máte niečo proti tomu, keď sa ľudia milujú?! Cirkev nech sa láskavo drží ďaleko od našich spální! Láska, či už auto-, bi-, homo-, hetero- alebo poly-erotická, je sebavyjadrením zrelej osobnosti a ostatných sa to netýka.“

A čo starý známy príbeh z knihy Genezis o stvorení a spojení muža a ženy? Aj to sa dá „rozumne“ vysvetliť argumentom neaktuálnosti. Čítajme to ako „špecifický kultúrny výraz prekonanej epochy, ktorá ešte verila v bytie.“ Dnešnú etiku už riadi pôžitok. K láske dnes  postačuje už len obojstranná vôľa osôb; telesná polarita už nehrá úlohu.            

V Goetheho Faustovi, dráme o modernej dobe par excellence, chce Faust preložiť biblický prológ svätého evanjelistu Jána, aby ho prispôsobil duchu budúcich čias. Vyskúša tri varianty a napokon vyberá vetu: „Na počiatku bol skutok.“ Krátko na to vstupuje na scénu sám pekelný pán Mefisto. Faustov nesprávny preklad je vlastne pozvaním zla.

Čo je však zlé na skutku? Načasovanie. Vstupuje do hry ešte predtým, než je ujasnený cieľ. „Kladie vôľu pred rozum,“ hovorí nemecká filozofka náboženstva Hanna-Barbara Gerl-Falkovitzová. V pôvodnom texte je to naopak. Na počiatku je Logos, Slovo, ktoré sa neskôr nazýva „Pravdou“ (Ján 14,6). Je to Slovo pravého vzťahu, lebo zjavuje večný vzťah troch Osôb v jednom Bohu.

„Až z toho pravého vzťahu pochádza skutok. A nie naopak. (...) Láska a najmä ona potrebuje pôvodnú pravdu. Pravdu ako objasnenie účelu a cieľa lásky. Pravdu o pravidlách a poriadkoch života. (...) Nie sú to vykonštruované pravidlá, ale sú napísané na tele; na mužskom a ženskom tele. A to už „od počiatku,“ uzatvára sled úvah riaditeľka Európskeho inštitútu filozofie a náboženstva v rakúskom Heiligenkreuz.

Z iného smeru sa tak dostávame k „oslavám“ rozlúčky zbožšteného rozumu s Bohom Biblie, ktorého následkom je súčasná pliaga emotivizmu. Keď dnes počujeme vetu: „Boh je láska!“, v skutočnosti ju chápeme presne naopak: „Moja láska je bohom.“ A takto otočená láska na nás útočí z každej strany, pričom sa stáva doslova niečím mýtickým, zbožšteným. C. S. Lewis dokonca túto vymyslenú lásku nazýva „démonom, ktorý ovláda a zotročuje človeka.“

Keď svätý Augustín vyslovil a napísal vetu „Miluj a rob, čo chceš“, mal už skúsenosť s „démonickou láskou“ šťastne za sebou. K spomínanej vete ho priviedla pravdivá láska. Láska, ktorá síce miluje všetkých, ale nie všetko.