„Boh sám nám odhaľuje dôvod a zmysel svojej lásky k hriešnikom ako jedinej cesty spásy: ´Ako žijem, hovorí Pán, nemám záľubu v smrti vinníka, ale v tom, že sa odvrátil od svojej cesty a zostane nažive.´“ (Ez 33,11) Práve táto pravdivá láska, ktorá nenávidí hriech a miluje hriešnika, pôsobí podľa kardinála Müllera spolu s kresťanským asketizmom a obetavosťou ako „červené súkno provokujúce rozzúreného býka súčasného hedonizmu a nihilizmu.“
Ako protiargument zaznieva to známe Augustínovo: Miluj a rob, čo chceš! Potrebuje láska vôbec pravdu? Ktorú pravdu? Potrebuje láska ospravedlnenie samej seba? Boh sám je predsa láska. Áno, ale... Naša ľudská láska už nie je nevinná. A sám veľký Augustín sa o tom ešte pred vstupom na cestu k titulu „svätý“ trpko presvedčil. Jeho vlastná skúsenosť ho priviedla k záveru, že „skazenosť najlepšieho je najhoršia.“
V skúsenej postmodernej dobe táto otázka nabrala na intenzite.: „Máte niečo proti tomu, keď sa ľudia milujú?! Cirkev nech sa láskavo drží ďaleko od našich spální! Láska, či už auto-, bi-, homo-, hetero- alebo poly-erotická, je sebavyjadrením zrelej osobnosti a ostatných sa to netýka.“
A čo starý známy príbeh z knihy Genezis o stvorení a spojení muža a ženy? Aj to sa dá „rozumne“ vysvetliť argumentom neaktuálnosti. Čítajme to ako „špecifický kultúrny výraz prekonanej epochy, ktorá ešte verila v bytie.“ Dnešnú etiku už riadi pôžitok. K láske dnes postačuje už len obojstranná vôľa osôb; telesná polarita už nehrá úlohu.
