Túto trefnú myšlienku pripomenul kardinál Gerhard Ludwig Müller v homílii v rámci patrocínia svojho titulárneho chrámu sv. Agnesy v Agone v srdci Ríma 21. januára. Bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery znova reagoval na aktuálnu polemiku vyvolanú deklaráciou Fiducia Supplicans. Kardinál pripomenul dve dôležité ohniská problému: hriech a svojvoľnú interpretáciu lásky.
„Boh sám nám odhaľuje dôvod a zmysel svojej lásky k hriešnikom ako jedinej cesty spásy: ´Ako žijem, hovorí Pán, nemám záľubu v smrti vinníka, ale v tom, že sa odvrátil od svojej cesty a zostane nažive.´“ (Ez 33,11) Práve táto pravdivá láska, ktorá nenávidí hriech a miluje hriešnika, pôsobí podľa kardinála Müllera spolu s kresťanským asketizmom a obetavosťou ako „červené súkno provokujúce rozzúreného býka súčasného hedonizmu a nihilizmu.“
Ako protiargument zaznieva to známe Augustínovo: Miluj a rob, čo chceš! Potrebuje láska vôbec pravdu? Ktorú pravdu? Potrebuje láska ospravedlnenie samej seba? Boh sám je predsa láska. Áno, ale… Naša ľudská láska už nie je nevinná. A sám veľký Augustín sa o tom ešte pred vstupom na cestu k titulu „svätý“ trpko presvedčil. Jeho vlastná skúsenosť ho priviedla k záveru, že „skazenosť najlepšieho je najhoršia.“