Životné prúdy Alojza Rakúsa

Niektoré naše tváre sú skryté a vieme o nich len my sami, iné sú viditeľné. Niekedy sa tie skryté zviditeľňujú. Prúdy nášho života sa vlievajú do riek a ústia do Mora, v ktorom nás na konci zachváti jedna veľká morská vlna. A to More k nám prehovorí.

A tak sa púšťam do písania tejto spomienky. V každom prúde nachádzam okrem Alojza aj seba samého. Je to teda o ňom alebo o mne? Spomienky sú nevyhnutne a navždy naše. Dovolím si vstúpiť do nich a lovím mená autorov, v ktorých prítomnosti by sa Lojzo cítil dobre.

Spája ich forma spirituality, ktorá má v úcte hmotu. Napadne mi slovo inkarnácia. Zisťujem, ako veľa mojich myšlienok pochádza z týchto zdrojov. Všetko už bolo povedané a napísané. Kniha Kazateľ o tom vie svoje. Skúšam sa ponoriť do vody, ktorá prináša aj odnáša kus nášho života.   

Cigarety

Začnem tou najvšednejšou a najočividnejšou spomienkou – prúdom. Lojzo bol tuhý fajčiar. Každú prestávku po prednáške si išiel zapáliť pred budovu Slovenskej zdravotníckej univerzity, kde učil nás, mladších psychiatrov.

Možno si so mnou potykal aj preto, že som ho stále prenasledoval, aby som sa s ním neoficiálne pozhováral. Bol som nefajčiar, ale kedy, ak nie teraz, dostanem odpovede na svoje otázky?

Spočiatku bolo nezvyklé tykať o 20 rokov staršiemu kolegovi, ktorého som si nesmierne vážil. Potom to už akosi išlo. S fajčením neprestal ani po prekonaní infarktu myokardu. Keď som sa ho v telefóne pýtal, či zasa fajčí, odpovedal niečo v tom zmysle, že ani zdravie nie je tou najvyššou hodnotou. Tomu rozumiem.

Napadá mi sir K. R. Popper, ktorého Lojzo považoval za jedného z najväčších filozofov 20. storočia. Viedenčan s britským kráľovským titulom. Zarytý nefajčiar. Počas návštevy Prahy museli poradcovia  prezidentovi Havlovi skrývať cigarety, aby si nezapálil v Popperovej prítomnosti.

Aj Lojzo by to kvôli takému stretnutiu vydržal. V duchu by si pomyslel, že je sir Popper príliš upätý. Určite by mu to, vďaka svojmu taktu nepovedal a vážil by si ho rovnako.

O to sympatickejšia by Lojzovi bola moja zosnulá teta Aga, ktorá sa o mňa starala počas vysokoškolských štúdií a cigaretu v ústach si pripaľovala na plynovom horáku v malej kuchyni bratislavského panelákového bytu. Mám v tom prax, hovorila, keď ju môj syn, Tomáš, upozornil, aby si nepripálila vlasy. Aj Lojzo má syna Tomáša. Škoda, že sme sa v posledných rokoch osobne nestretli. Mohli sme si dať spoločnú cigaretku tak, ako sme to stihli s tetou Agou. Po päťdesiatke sa zo mňa, zo zvláštnych osobných dôvodov, stal „relax smoker“.    

Knihy

Vášeň pre knihy bola naším spoločným prúdom. Spomínam, ako s radosťou komentoval moje nakupovanie počas jedného piatku, keď ma vzal do bratislavských kníhkupectiev. V časoch, keď ešte knihám nevládli e-shopy. Chceli sme ich ohmatať, ovoňať a prečítať. Z ciest do Spojených štátov amerických si ich posielal v samostatných leteckých zásielkach. Počas jednej z takých ciest sa stretol s Rio Preisnerom. Už som o ňom niečo vedel a Lojzo pridal informáciu, že prekladal Goetheho.

Rio Preisner bol český antikomunista, ktorý emigroval do Spojených štátov a učil na Pensylvánskej univerzite. Katolík, ktorý s nemilým prekvapením pozoroval, že aj v demokratickej krajine sa šíria myšlienky, pre ktoré opustil Československo.

Kto sa dnes odváži napísať, že vidí krízu dnešnej politiky v strate metafyzickej dimenzie? Že je zapríčinená stratou viery v spasiteľné dielo Ježiša Krista?

Kritizoval byrokraciu rozrastajúceho sa sociálneho štátu, ktorého posilňovanie podľa neho oslabovalo obetavosť občanov. Napísal: „Mravnosť sa môže vzťahovať jedine k osobe, určite nie v zmysle sebazrkadlenia subjektu, ale len tak, že ju osoba vytyčuje vo vzťahu k druhej osobe. Ak sa viaže mravnosť k obecnine akou je „ľud“, vylučuje sa tým jej zmysel aj cieľ, ktoré sú založené v intersubjektívnom vzťahu, a to aj vtedy, keď sa vzťah nahrádza alebo kamufluje ideologickými putami a funkciami v externých organizáciách.“^[1] U

znávam, veľmi zložitá veta. Typicky preisnerovská. Alebo: „Namiesto pojmu práva by azda kresťanskej tradícii viac zodpovedalo vedomie nezaslúženého daru a milosti, vedomie vždy prítomného ostňa nedokonalosti človeka padlého. V tomto ostni je zahrnutá i rezignácia na všetky formy pozemských práv na čokoľvek, ktorá sa veľmi názorne prejavuje v okamihu smrti.“^[2] 

Verím, že takto podobne uvažoval v politickej rovine Alojz Rakús. Vďaka knihám, ktoré prečítal. Vďaka autorom, s ktorými sa stotožnil. Niečo od nich prebral, iné zahodil. Máme dnes niekoho podobného v slovenskej politike?

Rodina a priatelia

„Rodina sa označuje za antiutopický sociálny útvar par excellence. Vzťahy v rodine odrážajú in nuce zložitosť vzťahov sociálnych a sú teda najlepšou prípravou jedinca pre život v ťažko prehľadnom pletive spoločnosti.“^[3] napísal Rio Preisner.

O mikropriestore Alojzovej rodiny toho veľa neviem. Pri návšteve u nich doma ma zoznámil s manželkou Vierkou, ale dnes by som si nedovolil jej tykať. Často hovoril o svojich deťoch, ich rodinách, občas o vlastnom otcovi. Poctivo čítal prózy svojho staršieho brata. Dovnútra spletitých rodinných vzťahov však zvonku nikto nevidíme. Ide o krehký, nedokonalý útvar, v ktorom sa navzájom zraňujeme aj milujeme. Trpíme aj rastieme. Vlny malého mora.

Od rodiny odvodzujeme svoje poňatie štátu. Buď chceme, aby sa štát správal ako naša rodina, alebo nám ju vynahradil. Dve nebezpečné utópie moderného sveta. „Štát je podľa Calhouna organizácia viac-menej druhotná, ktorá však veľmi rýchlo začne tiahnuť k sebaabsolutizácii, k dodatočnému sebapovýšeniu na inštitúciu prvotnú. Tomuto smerovaniu neuniká ani zriadenie demokratické.“^[4] 

Preisner tu odkazuje na dielo Johna C. Calhouna (1782 – 1850), politického filozofa americkej samosprávy. Rodina bola dôležitým prúdom Lojzovho života. Rovnako ako priatelia. Niektorých častoval titulom „braček“. Snažil sa deliť svoj čas medzi rodinu, priateľov a svet, ale mám dojem, že v tom často zlyhával. A niekomu vždy chýbal. Raz študentom na Trnavskej univerzite, inokedy nám na predatestačnom školení. Obávam sa, že najčastejšie vlastným doma. Teraz, po smrti, bude chýbať o to viac. 

Viera

Bol veriacim človekom a nikdy sa za to nehanbil. K svojmu kresťanskému pozadiu sa otvorene hlásil. Jeho viera bola neodmysliteľne spätá s rozumom. Vážil si zosnulého emeritného pápeža Benedikta XVI., ktorému (aspoň tak sa mi to javilo) zazlieval jeho netradičné odstúpenie z pápežského stolca. Viera sa u Lojza snúbila s rozumom a s vysokými filozofickými ambíciami. Premýšľal vo vysoko abstraktných pojmoch Smullyanovej logiky a Hofstädterovej autoreferencie, v ktorých som sa často strácal.

Bol presvedčeným evolucionistom, ktorý súhlasil s francúzskym filozofom C. Tresmontantom, že: „Je potrebné, aby sa kresťanstvo čoraz viac prejavovalo ako učenie, ktorého overiteľnosť je v dosahu každého legitímneho uvažovania, ako učenie, ktorého základ je overiteľný skúsenosťou.“ ^[5] A, myslím, že spolu s autorom sa obával, že filozofický fideizmus vedie často k ateizmu.

Vážil si hmotný svet a v psychiatrii sa rád pohyboval na úrovni buniek, membrán, organel a  ich biochemického aparátu, ktorý ho presviedčal o veľkosti Stvoriteľa.

„Nádej filozofie pre zajtrajšok spočíva v tom, že sa vedci ujmú filozofických otázok, ktoré sa objavujú v súvislosti s objektívnou skutočnosťou, ktorú poznávame prostredníctvom vedy. Nie je to také ťažké. Filozofia v tej podobe, ako ju chápeme, nevyžaduje genialitu, nadprirodzené schopnosti alebo mystické zážitky. Je prosto a jednoducho dôslednou logickou analýzou toho, čo nám je dané v skúsenosti. Vyžaduje si tiež, aby sme boli tvárou v tvár skutočnosti slobodní, aby sme sa jej nesnažili vnucovať apriórne hľadiská, vopred hotovú filozofiu, naše ľubovoľné preferencie,“^[6] napísal Tresmontant. 

Múdrosť 

„Múdrosť žiari a nevädne, ľahko ju zbadajú tí, čo ju milujú,  nájdu ju tí, čo ju hľadajú. Vychádza v ústrety tým, čo po nej dychtia, aby sa im ukázala prvá.“ (Múd 6, 12-13) 

Takáto múdrosť vznikala spájaním prúdov Alojzovho života. Múdrosť, ktorá vás prekvapí hĺbkou aj šírkou. Vážil si vedu, ale dokázal prekročiť jej hranice. Dokázal citovať Shakespeara, zablúdiť do politicko-filozofických končín Rio Preisnera alebo biologicko-filozofických vôd Zdeňka Neubauera. Takéto interdisciplinárne myslenie je vzácnosťou.

Ako píše profesor Imrich Ruisel, náš popredný znalec múdrosti: „Výhoda múdrosti pred vedou spočíva vo väčšej pragmatickej predstavivosti. Je to typ poznania, ktoré sa nemusí pohybovať v presne vymedzených rámcoch. Skôr sa pružne prispôsobuje aj neočakávaným situáciám. Nie div, že jedna z definícií múdreho človeka ho opisuje ako „experta na neistotu“.^[7]

Bolo zaujímavé sledovať tento široký záber Lojzových záujmov, v rámci ktorého vás dokázal previesť od molekulárnej biológie k sociologickým a politickým témam. Cenné bolo, že sa nebál kontroverzie a hovoril nahlas to, čo si iní len potichu mysleli. Mohol si to dovoliť vďaka spomínanej múdrosti. Jeho závery boli vždy argumentačne podložené. Keď hájil v dnešnej dobe kontroverzné tvrdenie, že u niektorých homosexuálne orientovaných jedincov je možná terapeutická zmena sexuálnej preferencie, vyslúžil si v roku 2002 od časopisu Atribút anticenu Homofób roka.

Buďme zhovievaví k ľuďom, ktorí mali potrebu ponížiť niekoho koho nepoznali, a naopak, oceňme rešpektujúci prístup pražského profesora psychiatrie Cyrila Höschla, ktorý  v tom istom roku v stĺpčeku časopisu Reflex uviedol: „Táto, povedzme, konceptuálna idyla, bola nedávno narušená poslancom za KDH na Slovensku, Alojzom Rakúsom, ktorý z kresťanských pozícií priniesol dôkazy o tom, že to napríklad s homosexualitou nie je také jednoduché a že sa dá počas života korigovať. Vyslúžil si tým posmech, pretože odborníci sú stále jednotní: sexuálne deviácie sú vrodené, navyše homosexualita bola zo zoznamu chorôb a porúch už dávno vyškrtnutá, takže to nie je deviácia. Nejde o chorobu, ale o „gusto“.

Problém je však v tom, že Alojz Rakús je jedným z najvzdelanejších a najvľúdnejších psychiatrov, akých som kedy poznal. Preto sa nedá jeho prístup len tak zmiesť zo stola.“^[8]  Obaja páni vnímajú súvislosť medzi intelektuálnym výkonom a charakterom človeka podobne ako ju formuluje francúzska filozofka Simone Weilová: „Duch pravdy môže byť prítomný vo vede pod podmienkou, že pohnútkou vedca je láska k predmetu, ktorý je látkou jeho skúmania. Týmto predmetom je univerzum, v ktorom žijeme. Čo iné na ňom môžeme milovať ako jeho krásu? Skutočná definícia vedy je tá, že ide o štúdium krásy sveta.“^[9] Predmetom záujmu každého psychiatra je človek a Lojzo mal ľudí rád. 

A tak sa stretávame na priesečníku pravdy, dobra a krásy. Dobro reprezentuje spomínaná vľúdnosť a veľkodušnosť pri vzájomnom nesúhlase. Pravdu – kultivované hájenie vyargumentovaných názorov. Krásu – svet, v ktorom žijeme a ľudia, s ktorými ho obývame. A čakáme až More prehovorí. 

Štandard publikuje mareriál pri príležitosti nedožitých 77. narodenín Alojza Rakúsa.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie. 

---

^[1]   R. Preisner, Americana (Zpráva o velmoci II) , Atlantis, Brno 1993, str. 863

^[2]   R. Preisner, Americana (Zpráva o velmoci II) , Atlantis, Brno 1993, str. 902

^[3]   R. Preisner, Americana (Zpráva o velmoci II) , Atlantis, Brno 1993, str. 972

^[4]   R. Preisner, Americana (Zpráva o velmoci II) , Atlantis, Brno 1993, str. 980 – 981

^[5]  C. Tresmontant, Dějiny vesmíru a smysl stvoření, 2. vydanie, Academia, Praha 2002, str. 47

^[6]  C. Tresmontant, Dějiny vesmíru a smysl stvoření, 2. vydanie, Academia, Praha 2002, str. 33

^[7]   I.  Ruisel, Múdrosť v zrkadle vekov, Ikar, Bratislava 2005, str. 280

^[8]   C. Hoschl, Odpovědi bez konce, Galén, Praha 2003, str. 35

^[9]   S. Weilová, Zakorenenosť, Vydavateľstvo Európa, Bratislava 2023, str.- 268 – 269