Najjednoduchšou obeťou sú siroty

sirotinec_slepci_MZ3 Ilustračné foto: Matúš Zajac

Pokračujeme v seriáli dona Karola Maníka o drámach aj veľkých víťazstvách z prostredia ukrajinského sirotinca v Ľvove, kde roky pôsobil.

„Poď, zoznámim ťa s jedným naším chlapcom,“ povedal mi salezián, riaditeľ Rodinného domu, krátko po mojom príchode do Ľvova. Na chodbe stál asi 16-ročný mládenec, usmiaty, pokojný, príjemného výzoru.

„Roman, to je otec Karol, tiež salezián. Pricestoval zo Slovenska. Pôsobí tuná v Ľvove a bude k nám prichádzať. Zoznámte sa.“

„Ahoj, Roman,“ povedal som neistou ukrajinčinou a vystrel k nemu ruku.

Roman sa otočil smerom ku mne, placho sa usmial a povedal: „Pochválený buď Ježiš Kristus.“ Ruku mi nepodal. Ako keby ju nevidel… A pozeral sa na mňa tak čudne. Mal som pocit, ako keby ma očami nevnímal. Zneistel som… Vtom som pochopil. Otec Mychajlo, riaditeľ, jemne chytil Romana za ruku a vystrel ju smerom ku mne. Roman rýchle porozumel a podal mi svoju pravicu na pozdrav. Váhavo som mu ju stlačil a snažil som sa s ním komunikovať mojou slabou ukrajinčinou. Prekvapilo ma, ako sa stále  usmieva. Žiaril z neho pokoj. Po chvíli sme sa rozlúčili a Roman s istotou vykročil po chodbe, dotýkajúc sa občas stien.

Mychajlo mi po taliansky – takto som na začiatku na Ukrajine komunikoval so spolubratmi saleziánmi, pretože po ukrajinsky som sa len učil. Domáci saleziáni taliančinu ovládali, pretože absolvovali formáciu a štúdiá v Taliansku – opísal jeho príbeh.

„Roman je takým slniečkom v našom dome. Taký, ako si ho videl, je stále – usmiaty, pokojný, nenáročný. Pôsobí na chlapcov ako balzam. Dokonale sa orientuje v priestore, a tak si na prvý pohľad ani nevšimneš jeho hendikep. Komunikuje pokojne. Chlapci ho majú radi. Pomáhajú mu, keď niekam cestujeme. Je veľmi samostatný a nemáme s ním nijaké starosti.

Je úplná sirota. K nám prišiel zo štátneho sirotinca, keď mal sedem rokov. Pri narodení sa ho mama zriekla, a tak od bábätka vyrastal v rôznych sirotincoch a nikdy sa nedozvedel, kto je jeho mamou. Ani my to nevieme. Je slepý. Tu nám tvrdili, že sa už takým narodil. My si myslíme, že to nemusí byť pravda…“

„Ako?… Nerozumiem,“ povedal som zmätene. „Prečo to nemusí byť pravda?“

Mychajlo sa na mňa smutne pozrel a vysvetľoval: „Vieš, obchod s orgánmi bol kedysi v našej krajine veľmi rozbehnutý. A deti siroty sú najjednoduchšou obeťou. Nevedia sa brániť a nemá ich kto brániť… Peniaze sú veľkým pokušením. Ale my to Romanovi nehovoríme. Vlastne to ani nemá význam riešiť. Už nikto nikdy nič nezistí. Taká je naša realita.“ Podal mi ruku, aby sa rozlúčil, lebo už ho čakali chlapci. Keď odchádzal, ešte sa ku mne otočil a dodal: „A aj preto sme založili tento Rodinný dom. Aby sme aspoň niektorým pomohli.“

Náš Roman. Foto: archív

Vracal som sa domov veľmi zaskočený, rozrušený. Pred očami som mal stále usmiatu pokojnú Romanovu tvár a v hlave mi znelo – deti siroty sú najjednoduchšou obeťou; už nikto nikdy nič nezistí!

Bože, tak toto som na Slovensku nepoznal a ani nie som na to pripravený. Čo bude s tým chlapcom? Kde sa zaradí? Ako prežije? Takéto myšlienky mi vírili v hlave ešte dlho a v duchu som si zaumienil, že toto dielo sa budem snažiť podporovať, nakoľko budem vedieť a vládať.

Odvtedy prešlo takmer šesť rokov. Roman vyštudoval a stal sa masérom. Vedenie mesta mu pridelilo maličký byt, kde sa udomácnil a žije si svoj život. Každý deň prichádza do Rodinného domu, kde sme mu vyčlenili priestor na masážny salón. Tu pracuje. Prichádzajú klienti a on sa im venuje s tým pokojným úsmevom a jemnými, ale pevnými rukami. A potvrdzuje slová otca Mychajla – pôsobí ako balzam na telo aj na dušu.

Mne sa len sprítomňujú slová Pána Ježiša: „Čo ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste urobili.“ A vždy si poviem – už len kvôli tomu sa mi oplatilo zanechať všetko, prísť sem a aspoň trochu pomôcť.


Ďalšie články