Západný breh Jordánu sa blíži k výbuchu. Prečo tu rastie vzájomný hnev a nevôľa

V jedno nedávne ráno v meste Huwara Palestínčan manévroval traktorom s čelným nakladačom sem a tam a odstraňoval kamene a sutiny, ktoré vojaci izraelskej armády použili ako zátarasu. Štyria mladí vojaci sa pozerali, majúc prsty na spúšťach, ako lopata stroja dvíha rozbité murivo z bahna. Zhromaždil sa dav súhlasne sa prizerajúcich Palestínčanov.

Bariéra brániaca prístupu na hlavnú ulicu, ktorá sa v uplynulom roku stala dejiskom bojov, rozzúrila 7 000 obyvateľov tohto mesta na severe Západného brehu Jordánu, ktorí sú už zvyknutí na to, že izraelské sily zatvárajú obchody a kontrolujú každý ich pohyb. Starosta Moin Damidi mi povedal, že Huwara sa stala mestom duchov. Je to mesto obklopené izraelskými osadami a prechádza ním hlavná severojužná diaľnica, a preto sa stalo aj centrom násilia. „Čím väčší tlak, tým väčší výbuch," povedal.

Džihád Odeh, mestský úradník, ukázal na vojakov. Povedal, že za posledný rok otvorili a uzavreli cestu desaťkrát. „Zátarasa je určená pre osadníkov, aby sa na našej hlavnej ulici cítili pohodlne."

Takmer pred rokom palestínsky militant zastrelil dvoch osadníkov, ktorí prechádzali cez Huwaru. V reakcii na to sa z priľahlej osady Jic‘har na vrchole kopca vyrojili osadníci. Podpaľovali autá, podniky a domy, pričom zabili najmenej jedného Palestínčana a mnohých ďalších zranili. Izraelské obranné sily (IDF), ktoré sú na papieri zodpovedné za udržiavanie poriadku, výtržnostiam nezabránili. Tie mnohí pravicoví politici oslavovali. Izraelský minister financií Bezalel Smotrich vyzval na „zlikvidovanie Huwary", a nie bezprávnymi osadníkmi – „Mal by to urobiť štát Izrael," povedal.

V Huware izraelských vojakov vnímajú ako armádu osadníkov. Smotrich na základe koaličnej dohody uzavretej začiatkom roka 2023 s premiérom Benjaminom Netanjahuom dohliada na správu osadníckych záležitostí na Západnom brehu Jordánu. On sám žije na Západnom brehu Jordánu v osade Kedumim, ktorá sa nachádza 15 minút jazdy autom od Huwary. Izraelský minister národnej bezpečnosti Itamar Ben-Gvir je tiež osadník, žije na predmestí Hebronu.

„Čoskoro sa vrátia a cestu opäť uzavrú," povedal Sami Sosa, naturalizovaný americký občan, ktorý vlastní veľkopredajňu na rohu, kde stála zátarasa. „Pravdepodobne zatvoria aj môj obchod, len preto, že som sa na nich pozeral!"

Po teroristickom útoku Hamasu zo 7. októbra – pri ktorom podľa izraelských odhadov zahynulo približne 1 200 ľudí, väčšinou izraelských civilistov, a približne 240 ľudí zajali ako rukojemníkov – izraelské sily zatvorili všetky obchody v meste Huwara na takmer 50 dní. Podobne aj teraz bola väčšina z nich zatvorená už dva dni vzhľadom na boje. Sosa ma pozval do svojho obchodu, aby som videl dôsledky týchto opatrení, ktorých cieľom bolo zabrániť Palestínčanom v zhromažďovaní sa. Otvoril pokladňu – bolo v nej 130 šekelov, teda asi 35 dolárov. „Sme tu zaseknutí," povedal. „Ben-Gvir vyzbrojuje osadníkov automatickými zbraňami a hovorí im, aby si robili, čo chcú, a kam máme ísť my?"

Na televíznej obrazovke v Sosovom obchode, tak ako v každej palestínskej domácnosti, sa v hypnotickej, nepretržitej slučke premietali zábery Al-Džazíry z Gazy: umierajúce malé deti, domy zrovnané so zemou, vzlykajúci omráčení Gazania, prach a trosky, zúfalstvo a smrť. Toto – izraelské odvetné bombardovanie Gazy, pri ktorom bolo podľa úradov Gazy zabitých viac ako 25 000 ľudí – je každodenným palivom pre palestínsky hnev.

Keď som sledoval vývoj správ, spomenul som si na krátky rozhovor s vojakmi o ich misii na Západnom brehu Jordánu.

„Máte niečo proti odstráneniu zátarasy?" Spýtal som sa.

Žiadny z vojakov nemal okamžitú odpoveď. Nakoniec jeden z nich jednoducho povedal: „Kontrolujeme to tu."

Nad Huwarou sa týči osada Jic‘har s 2 000 obyvateľmi. Vznikla v roku 1983 ako súčasť trvalého presunu Izraelčanov podporovaného vládou do oblasti, ktorú nazývajú Judea a Samária, biblických vrchov, kde sa pred tisíckami rokov stali Židia obyvateľmi krajiny. To, čo je pre väčšinu sveta podľa medzinárodných zákonov nezákonným osídľovaním Západného brehu Jordánu, je pre nespočetné množstvo Izraelčanov konečným aktom návratu.

Táto neustála kolonizácia od roku 1967, keď Izrael obsadil Západný breh Jordánu, viedla ku katastrofálnej situácii bez východiska. Pol milióna osadníkov teraz žije na dostrel od troch miliónov Palestínčanov. V zradnom vákuu domnelej, ale čoraz nepredstaviteľnejšej palestínskej štátnosti koexistujú neschopná, bezradná a nepopulárna palestínska samospráva, palestínsky ľud bez hlasu, ozbrojení osadníci a izraelská armáda s nejednoznačným poslaním. Táto situácia pretrváva už desaťročia a sprevádzajú ju záchvaty násilia vrátane dvoch intifád – palestínskych povstaní – ktoré trvali dokopy viac ako desať rokov.

Otázne dnes je, či sa podarí prelomiť kolobeh zabíjania, zabrániť tretej intifáde a vytvoriť niečo nové z rozpadu Západného brehu Jordánu a izraelskej invázie do Gazy. Existuje nejaký pretrvávajúci predpoklad pre „trvalý, udržateľný mier", ktorý si predstavuje minister zahraničných vecí Antony J. Blinken a ktorý zahŕňa snahu o vytvorenie palestínskeho štátu prostredníctvom úsilia o „revitalizáciu a obnovu Palestínskej samosprávy"?

Taký predpoklad je ťažké rozoznať. „Palestínska samospráva je beznádejná – neexistuje," hovorí Jeffrey Feltman, bývalý námestník ministra zahraničných vecí Spojených štátov pre blízkovýchodné záležitosti. „Trpí problémami, ktoré si spôsobila sama, a Izrael ju podkopal. Ako som hovoril izraelským predstaviteľom, väčšina ľudí sa správa k svojim subdodávateľom v oblasti bezpečnosti lepšie."

Západný breh Jordánu, ktorý je kolonizovaný, ale nie anektovaný Izraelom a je rozčlenený na neživotaschopné palestínske oblasti s čiastočnou samosprávou, sa nachádza v desaťročia trvajúcej neistote, ktorú zanechal neúspešný mierový proces z Osla. To bol takzvaný status quo, narušený útokom Hamasu, ktorý Netanjahu a Mahmúd Abbás, predseda Palestínskej samosprávy, ktorá spolupracuje s Izraelom v oblasti bezpečnosti, ticho uprednostňovali. Abbás si užíval bohatstvo a privilégiá, ktoré sa poskytovali jemu, jeho rodine a jeho kumpánom, a Netanjahu si za svoju životnú úlohu stanovil zabrániť vzniku dvoch štátov. Mali účinnú podporu Spojených štátov, alebo sa aspoň spoliehali na ich zotrvačnosť.

Teraz je násilie všade. Od začiatku októbra sa prudko zvýšil počet prípadov vysťahovania Palestínčanov z dedín na Západnom brehu Jordánu osadníkmi, a väčšinou sú bez trestu. Kradnú sa hospodárske zvieratá, vyklčúvajú a vypaľujú sa olivové háje. Došlo k výraznej eskalácii, podľa správy Úradu OSN pre ľudské práva izraelské bezpečnostné sily v roku 2023 na Západnom brehu Jordánu zabili 492 Palestínčanov a Palestínčania tam zabili 29 Izraelčanov (IDF uvádza číslo 41). Osadníci, z ktorých väčšina je ozbrojená, sú nervózni. „Scenár je napísaný od 7. októbra," hovorí Oded Revivi, starosta veľkej osady Efrat na Západnom brehu Jordánu. „Napísaný znásilnenými a zaživa upálenými ľuďmi. Teraz už presne vieme, čomu sa snažíme zabrániť."

„Odkedy som si uvedomil túto palestínsko-izraelskú realitu, nikdy som nevidel takú hroznú situáciu," povedal mi v rozhovore v Ramalláhu, de facto hlavnom meste Západného brehu Jordánu, 66-ročný Muhammad Ištajja, palestínsky premiér, ktorý riadi politiku stanovenú Abbásom.

„Nie sme ďaleko od výbuchu," povedal Ištajja. „Izrael stratil rovnováhu a správa sa ako zranený býk. Konajú v znamení pomsty, vraždia za účelom zabíjania.“

5. októbra, dva dni pred udalosťou, ktorú Izraelčania dnes nazývajú Čierny sabat, 28-ročný Palestínčan Džamál Mahmúd Majdúb spustil paľbu na osadnícky pár, ktorý prechádzal po hlavnej ulici mesta Huwara. Dvojica vyviazla bez zranení, ale – v repríze nepokojov z februára minulého roka – osadníci vtrhli do mesta, aby uskutočnili odvetné útoky. Izraelské bezpečnostné sily zabili Majdúba a ozbrojený osadník v chaose na začiatku nasledujúceho dňa zastrelil 19-ročného Palestínčana Labíba Dumediho.

Stovky palestínskych smútiacich sa zhromaždili, aby niesli Dumediho telo cez mesto v pohrebnom sprievode. Ale Zvi Sukkot, 33-ročný izraelský osadník z Jic‘haru, sa rozhodol postaviť suku, slávnostnú dočasnú chatrč, ktorá sa tradične stavia počas židovského sviatku úrody Sukot. Aby čo najviac provokoval, umiestnil ju na hlavnej ulici v Huware.

Sukkot je nielen osadníkom, ale aj poslancom Knessetu pod hlavičkou Smotrichovej náboženskej sionistickej strany. Tvrdil, že koná na základe svojej autority ako člen Knessetu, pričom v podstate umiestnil ďalšiu blokádu.

„Ako poslanec Knessetu mám za úlohu zaistiť bezpečnosť, preto som postavil suku," povedal mi Sukkot, keď som sa s ním v decembri stretol v jeho dome v Jic‘hare. „Prítomnosť Židov nie je dôvodom na násilie. Izraelský pár bol napadnutý."

Izraelské obranné sily náhle presunuli prápor z južnej hranice pri Gaze do Huwary, čo bol nesprávne načasovaný krok, ktorý sa neskôr stal predmetom značnej kritiky. Bol to posledný deň sviatku Sukot a, ako sa ukázalo, aj posledný deň toho Izraela, ktorý sa domnieval, že je postupne bezpečnejší vďaka normalizačným dohodám s niekoľkými arabskými štátmi vrátane Bahrajnu a Maroka. Útok Hamasu rozbil všetky izraelské domnienky o sile, nadradenosti a bezpečnosti. Jeden Izrael zomrel, druhý sa ešte len zrodí.

Kľukatá cesta vedie hore popri viniciach do Jic‘haru. Fyzická vzdialenosť od Huwary je krátka, ale skok z jedného sveta do druhého je veľký. Izrael, ktorého je Jic‘har de facto súčasťou, má HDP 50 000 dolárov na obyvateľa v porovnaní s 5 600 dolármi na Západnom brehu Jordánu. Osada s udržiavanými ulicami a vegetáciou pripomína skôr skromnú americkú štvrť než suseda chudobnej Huwary.

Dom Zviho Sukkota však ťažko nazvať udržiavaným. Väčšinu dní trávi dlhé hodiny v Knessete v Jeruzaleme, kde ako volený zástupca vedie podvýbor pre Západný breh Jordánu. Jeho trávnik je nepokosený, posiaty hračkami jeho šiestich malých detí. Nemá čas na maličkosti.

Z jeho dvora sa naskytá široký výhľad. Na západe vidieť Stredozemné more a izraelské pobrežné mesto Netanya a na východe slabý obrys jordánskych hôr. Vidno celú šírku Svätej zeme, od Stredozemného mora až po rieku Jordán. Mnohí Izraelčania tvrdia, že hranica krajiny spred roku 1967, v najužšom bode pätnásť kilometrov široká, bola neudržateľná.

Pohľad na hory Gerizim a Ebal a medzi nimi na dnešný Nábulus (biblické mesto, ktoré Židia poznajú ako Sichem) je každodennou pripomienkou, povedal Sukkot a dramaticky mávol rukou, že stojí na mieste, kde Boh prisľúbil Abrahámovi zem. „Tu sa Židia stali národom. Samozrejme, že sem patríme."

Menej sa prikláňa k citovaniu Ženevských konvencií, ktoré zakazujú presun štátnych príslušníkov okupačnej mocnosti na okupované územie.

Chaya, Sukkotova energická 31-ročná manželka, sa najprv zdráhala ukázať mi dom, pretože v ňom bol neporiadok, ale nakoniec súhlasila. Šesťmesačný syn manželov, ich prvý chlapec po narodení piatich dcér, spal v kočíku. Vyžarovala z nej energia, keď sa venovala práci okolo domu, varila čaj a zbierala hračky. Potom sme si sadli a porozprávali sa.

Vyrastala v neďalekej osade Elon Moreh, ktorá bola prvou osadou založenou v severnej časti Západného brehu Jordánu – po hebrejsky Samária (Judea je južná časť). Jej otec Hillel Lieberman bol americký rabín narodený v Brooklyne, ktorý sa do Izraela prisťahoval v roku 1985. „Môj otec bol plný lásky – k Tóre a k zemi a ľudu Izraela," povedala. „Keď sem prišiel, mal pred očami Bibliu."

Na začiatku druhej intifády v roku 2000 palestínski militanti zabili Liebermana v Nábuluse, kam pravidelne chodieval na posvätné miesto známe ako Jozefova hrobka a do priľahlej ješivy, kde rád študoval. Trvalo dva dni, kým sa našlo jeho telo, ktoré bolo rozstrieľané. Mal 36 rokov.

K zabitiu došlo 7. októbra 2000, teda presne 23 rokov pred útokom z Gazy. „Teraz cítim, že výkrik, ktorý som mala tak dlho v srdci, počul celý svet," povedala.

Krutosť útoku Hamasu pre ňu nebola nová. „Vždy sme vedeli, že čelíme ľuďom, ktorí sú zabijaci. Nikto nás nepočúval. Je ťažké pochopiť rozsah 7. októbra, ale nie je to pre mňa prekvapenie. Z Gazy sme odišli v roku 2005 a pozrite sa, čo sa stalo. Keby sme odišli odtiaľto, v Tel Avive by sa stalo to isté."

Pred 19 rokmi Izrael zrušil 21 osád v pásme Gazy a stiahol svoju armádu v rámci evakuácie tejto oblasti, hoci udržiaval blokádu podporovanú Egyptom.

Pre Sukkotovcov sú osady z hľadiska vojny irelevantné. „Tu nejde o Judeu a Samáriu. Ide o celý štát Izrael, vlastne o celý svet, kde podľa Hamasu nesmie byť miesto pre Židov," povedala.

Pýtal som sa, čo však s troma miliónmi Palestínčanov na Západnom brehu Jordánu, ktorí chcú tú istú pôdu a často sú z nej vyhnaní?

„Čo majú Palestínčania robiť?" zvolal Zvi Sukkot. „Chodiť do práce, vychovávať svoje deti, a ak by nás prestali zabíjať, bolo by to skvelé! Nie je dôvod nikoho vyháňať, ale ak s nami niekto bojuje, nebudeme sa ospravedlňovať za to, že sa bránime."

Odbehol na stretnutie do inej osady, kde sa zaoberali zlepšením mobilných služieb, a vrátil sa o päť minút neskôr.

„Zabudol som si zbraň," povedal a zastrčil si pištoľ do zadného vrecka nohavíc.

Od nečakaného víťazstva na bojisku v roku 1967, ktoré pohltilo Západný breh Jordánu a rozšírilo izraelskú moc až k rieke Jordán, sa izraelská demokracia formovala v pokušení držať celú zem prorokov a v mytologizácii tejto myšlienky. Ak Izrael vďaka Božej prozreteľnosti získal kontrolu nad Judeou a Samáriou, nemohol sa ich podľa názoru čoraz silnejšej nacionalistickej náboženskej pravice vzdať v rámci dohody typu „územie za mier", akú v roku 1979 sprostredkovali Spojené štáty s Egyptom.

Zvíťazila nadutosť. Izrael prestal mať jasné hranice, čo pre demokraciu nikdy nie je dobré. Vláda za vládou považovala Západný breh Jordánu za súčasť Izraela, za územie, ktoré môžu Izraelčania osídliť, ale ktoré je pod vojenskou okupáciou, pokiaľ išlo o vládu nad Palestínčanmi. Vláda so súhlasom ovládaných sa vzťahovala na jedných, nie na druhých. Rovnosť pred zákonom sa skončila.

Ako napísal izraelský novinár a historik Geršom Gorenberg: „Právny štát v jeho podstate je pre demokratický štát nevyhnutný. Projekt osídlenia postupne narušil princípy právneho štátu."

Izrael sa neustále pohyboval doprava, rozorvaný nemožnou dilemou. Anexia Západného brehu Jordánu by pravdepodobne znamenala milióny ďalších palestínskych voličov a koniec židovského štátu. Na druhej strane, desaťročia vojenskej okupácie by izraelskú demokraciu len ďalej nahlodávali.

Izrael Ben-Gvira, Smotricha a Sukkota – Izrael, ktorý sa priklonil k maximalistickým územným nárokom – nie je náhoda. Predstavuje vyvrcholenie procesu, ktorý vznikol obsadením a udržaním Západného brehu Jordánu, s dôslednou daňovou a bezpečnostnou podporou osadníkov.

Izraelská okupácia Západného brehu Jordánu bola, samozrejme, tiež rozhodnutím. Viedla k dvom intifádam a dnešnej násilnej situácii od Hebronu na juhu Západného brehu Jordánu až po Jenin na severe. Zanechala Izraelu vodcu Netanjahua, ktorý sa zdá odrazom určitého vnútorného rozkladu.

Premiéra oslabil debakel, ktorý utrpel 7. októbra v dôsledku útoku Hamasu, obvinenia z podvodu, ktorých súdne dôsledky sa odložili vzhľadom na vojnu, a krajne pravicová vláda, ktorá je taká posadnutá rozširovaním osád, že sa napriek varovaniam pred útokom Hamasu zaoberala obranou osád v okolí Huwary. Významný izraelský novinár Nahum Barnea v denníku Yedioth Ahronoth poznamenal, že priama zodpovednosť vlády za najväčšiu porážku v dejinách Izraela „im sťažuje prijímanie správnych rozhodnutí".

Ehud Olmert, izraelský premiér v rokoch 2006 až 2009, opisuje situáciu priamočiarejšie a osobnejšie. „Netanjahu je väčším nebezpečenstvom ako vojna, vlastne ako všetci naši nepriatelia dokopy," povedal.

Vzhľadom na rastúce rozpory v Netanjahuovej vláde sa Feltman, bývalý námestník ministra pre blízkovýchodné záležitosti, domnieva, že Spojené štáty musia stanoviť konkrétny politický horizont na deň po vojne, prípadne vo forme „rezolúcie OSN, ktorá stanoví cestu k dvom štátom". Bidenova administratíva sa snaží postaviť Netanjahua pred ťažkú voľbu: buď dedičstvo najhoršej porážky v dejinách Izraela, alebo normalizácia so Saudskou Arábiou pod podmienkou akceptovania palestínskeho štátu.

„Od jeho prvého prejavu po 7. októbri Izraelčania vymenovali Bidena za doživotného prezidenta sionistického hnutia," hovorí Olmert. „Má páky a nemá veľa času."

Nábulus, hlavné mesto na severe Západného brehu Jordánu, je vzdialený len šesť kilometrov od Jic‘haru. Dvadsaťšesťročná Sara Abdullahová žije so svojou matkou na vrchole jedného z jeho mnohých kopcov v pohodlnom byte s výhľadom, ktorý je snom realitného makléra. Byt nad nimi vlastní jej strýko, realitný agent Bilal Abdullah. Rozvedená Abdullahová má dve deti, päťročného syna Shadiho a trojročnú dcéru Eliyu, ktoré žijú prevažne s otcom.

9. júna sa Sara Abdullahová rozhodla uskutočniť potenciálne samovražedný útok na Izraelčanov na južnom kontrolnom stanovišti Huwary, vzdialenom asi pol hodiny cesty.

„Nikto mi nepovedal, aby som to urobila – rozhodla som sa, pretože som bola veľmi nahnevaná na to, čo sa stalo," povedala, sediac v kresle s rodinou, ktorá sa na ňu pozerala. „Vzala som si so sebou nôž a vybrala som si Huwaru, pretože je blízko a na kontrolnom stanovišti je veľa izraelských osadníkov a Židov." Nepovedala to svojim deťom ani nikomu z rodiny.

Tejto žene s vyrovnaným hlasom, okuliarmi a bezvýrazným pohľadom, oblečenej v čiernej mikine s nápisom „Oxfordská univerzita" na prednej strane, bolo zrejmé, že „deti bez detstva, mladí muži bez perspektívy, žijúci život plný obťažovania a ponižovania," budú uvažovať o tom, že budú riskovať svoje životy, aby zaútočili na Izrael. Či nie sú takmer v každej palestínskej rodine príbuzní, ktorých Izrael uväznil, zabil alebo zmrzačil?

Jej strýko a niekoľko mladých bratrancov sedeli a počúvali. Už niekoľko týždňov, podobne ako deti na celom Západnom brehu Jordánu, nemali školu. Učitelia sa nemôžu dostať do tried. Väčšina robotníkov, ktorí kedysi pracovali v izraelských továrňach a na stavbách alebo v osadách, už pracovať nemôže. Desaťtisíce ľudí, ktorí pracujú vo verejnom sektore pre Palestínsku samosprávu, nedostávajú mzdu alebo ju dostávajú len čiastočne, keďže Izrael zadržiava daňové príjmy. Zúfalstvo živí násilie. „Vedela som, že moje deti budú v poriadku," povedala Abdullahová. „Je toľko detí, ktoré nemajú matku ani otca vinou okupácie. Vyrastali by a boli by hrdé na to, čo ich matka urobila."

Rozhodla sa a nastúpila do taxíka do Huwary. Na kontrolnom stanovišti pristúpila k izraelskej vojačke a bodla ju čo najbližšie ku krku, ale vojačka ju odstrčila a čepeľ neprenikla hlboko. Vojaci vystrelili z paralyzéra na Abdullahovej nohy. Obe ženy padli na zem.

Vojačka prežila. Abdullahovú najprv previezli do vojenskej väznice v meste Hod ha-Šaron v strednom Izraeli, kde ju štyri dni vypočúvali. Nakoniec ju izraelské bezpečnostné sily previezli do väznice Damon neďaleko Haify, kde jej hrozil až osemročný trest.

V cele s ďalšími piatimi ženami mala prístup k televízii, ohrievaču vody na kávu a čaj a mohla si kúpiť cigarety a jedlo z jedálne. To všetko sa zmenilo 7. októbra. Keď sa objavili správy o útoku Hamasu, Abdullahová povedala: „Začali sme oslavovať ako každý Palestínčan, jasať a spievať politické piesne."

Zamestnanci väznice väzňov bili a postriekali slzotvorným sprejom, odstránili im televízory a rádiá a znemožnili im prístup do spŕch a jedálne. Jedna žena bola podľa jej slov umiestnená na samotku za to, že odmietla prestať skandovať: „Palestína! Palestína!". Izraelská väzenská služba na zaslané otázky neodpovedala.

O mesiac a pol neskôr, 24. novembra, sa Abdullahová zobudila a dozvedela sa, že bude súčasťou výmeny izraelských rukojemníkov v Gaze a palestínskych väzňov. V ten deň opustila väzenie Damon a bola oslobodená neďaleko Ramalláhu. „Ľud chce Hamas! Ľud chce Hamas," skandoval dav, keď ju vítala jej rodina.

Keď sa vrátila domov, jej malý syn ju objal. „Už ma neopúšťaj," povedal.

„To, čo som urobila, by som už nikdy neurobila," povedala mi Abdullahová. „Veľmi som trpela."

„Keby som to bol vedel, bol by som ju chytil a zastavil," povedal jej strýko.

„Som veľmi hrdá na to, že Hamas prinútil Izrael, aby nás prepustil," povedala. „Izrael mal predtým všetku moc. Koho zaujíma, že bolo zabitých veľa ich civilistov?"

„Nie," vložil sa do toho jej strýko. „Niektorí Izraelčania sú ľudia a dúfam, že s nimi raz budeme môcť žiť. Rád sa porozprávam o našej budúcnosti. Ale keď si zvolia pravicovú fašistickú vládu, bude to ťažké."

„Budeme aj naďalej nožom na ich krku," pokračovala Abdullahová. „Nemôžeme sa o toto územie deliť. Neprišli sme vylomiť dvere a zabrať ich domovy."

„Krviprelievanie na oboch stranách je zlé," trval na svojom strýko. „Ale oni nechcú mier. Kto zabil Rabina? My alebo oni?" Jicchaka Rabina, bývalého izraelského premiéra, ktorý sa usiloval o mier medzi dvoma štátmi prostredníctvom dohôd z Osla z roku 1993, zavraždil v roku 1995 izraelský nábožensko-nacionalistický fanatik.

Opýtal som sa Abdullahovej, čo plánuje robiť so svojím životom. „Chcela by som sa znovu vydať," povedala. „A budem čakať na oslobodenie mojej krajiny."

Regály v malom supermarkete Ahmada Odeha neďaleko benzínovej pumpy na hlavnej ulici v Huware boli po týždňoch od zatvorenia prázdne. Spolu so svojimi štyrmi deťmi sa preto zastavil v improvizovanom obchode s ovocím a zeleninou, ktorý Mohammad Hamarsheh zriadil v bývalom butiku svojej manželky.

Zadná časť kedysi prosperujúceho obchodu bola plná šiat a iného oblečenia. Hamarsheh sedel a pomaly vyťahoval listy z karfiolu a lúpal cibuľu. „Tu sa hovorí, že keď nemáš čo robiť, lúpeš cibuľu," povedal a potom sa zasmial. „Je to lepšie, ako sa pozerať na osady a cítiť sa utláčaný."

Opýtal som sa Odeha, čo si myslí o útoku Hamasu zo 7. októbra. „Keď som videl, čo sa deje, celé telo mi naplnil pocit šťastia, aj keď je celá Gaza zničená," povedal. „Bol som šťastný vzhľadom na všetko, čo sa stalo nám a našim deťom v Jenine, v Nábuse, v Tulkarme, v Ramalláhu." Odmlčal sa, stratený v úvahách. „Ale to na konflikte nič nezmení. Nič sa tým nedosiahne."

Niet pochýb o tom, že 7. október 2023 sa zapíše do palestínskych dejín ako deň oslobodenia – deň, keď sa milióny Palestínčanov, ktorých chcel Izrael zneviditeľniť múrmi, bariérami a plotmi, stali opäť viditeľnými v rámci toho, čo považujú za akt hrdinského odporu proti okupácii. Žiadny Palestínčan, s ktorým som sa rozprával na Západnom brehu Jordánu, by jednoznačne neodsúdil teroristický útok Hamasu tvárou v tvár fotkám detí z Gazy, ktoré zabili izraelské bomby.

Pre Izraelčanov bude ten istý dátum dňom ohavného palestínskeho zločinu proti ľudskosti, ktorý vyvolal v kolektívnom židovskom podvedomí obrazy vyvražďovania Židov v priebehu vekov, ktoré vyvrcholili holokaustom. Tieto zdanlivo nezlučiteľné názory sú len časťou izraelsko-palestínskej priepasti, ktorú by museli preklenúť všetci tvorcovia mieru.

Opýtal som sa premiéra Ištajju, či Palestínska samospráva, ktorá si teoreticky udržiava administratívnu kontrolu nad časťami Západného brehu Jordánu a platí štátnych zamestnancov v Gaze napriek tomu, že je v opozícii voči Hamasu, nesie nejakú zodpovednosť za svoju nepopularitu. Povedal: „Nie, nie je to niečo, čo sme urobili zle. Všetko je v rukách Izraelčanov." Neskôr sa spýtal: „Ako môže byť naša vláda populárna, keď Izraelčania každý deň konfiškujú pôdu?"

Pri odovzdávaní zodpovednosti sa ničia životy. Každá strana sníva o nemožnom zmiznutí tej druhej. Maximalistické nároky na celé územie medzi Stredozemným morom a riekou Jordán, ktoré vzniesol Hamas vo svojej charte vyzývajúcej na zničenie štátu Izrael a izraelská nacionalistická pravica, môžu viesť len k predĺženiu cyklov násilia, ktoré každých pár rokov posielajú do hrobu ďalších mladých ľudí, ktorým boli odopreté ich prísľuby a nádeje.

O niekoľko dní neskôr som zašiel do Odehovho domu, kde mi štedro naservíroval chutný obed z pečenej kozy. Televízor bol zapnutý a ako zvyčajne premietal obrazy smrti v Gaze. Jeho 13-ročný syn Ameer sa na to pozeral. Spýtal som sa ho, či sa bojí. „Nie, pretože ak budem musieť jedného dňa bojovať, nepoužijem zbrane. Použijem svoje vzdelanie a rozum."

Spomenul som si na niečo, čo Odeh povedal, keď kupoval cibuľu a papriku. „Moje deti pozerajú správy a vidia, ako v Gaze umierajú deti. Dokonca aj v nesúvisiacom filme, keď sa strieľa, sa pýtajú: To sú Židia?"

Netanjahu dlho hral hru „rozdeľuj a panuj" a usiloval sa o to, aby v Gaze pôsobil krotký, ale životaschopný Hamas ako protiváha Palestínskej samosprávy na Západnom brehu Jordánu a zabezpečil, aby nenastal pokrok smerom k palestínskemu štátu. Teraz Izrael čelí úplne inej strategickej otázke.

Spojené štáty, hlavný garant izraelskej bezpečnosti, zrazu naliehavo oživili myšlienku vytvorenia dvoch štátov, ktorej Netanjahu celé desaťročia odolával. Izrael je medzinárodne izolovanejší. Osadníci požadujú rýchle posilnenie svojich síl na Západnom brehu Jordánu a v mnohých prípadoch sú sami bez dostatočného výcviku prijímaní do armády, ktorej úlohou je, aspoň oficiálne, zabrániť im v útokoch na palestínskych susedov.

Hamas sa na Západnom brehu Jordánu stal populárnejším a Palestínska samospráva je naďalej slabá. Abbás, ktorý vládne bez volieb od roku 2005, má teraz 88 rokov a nemá jasného nástupcu. Vzdelaná mladá generácia Palestínčanov sa ocitla bez akejkoľvek nádeje na vlastnú budúcnosť.

Západný breh Jordánu zaplavili zbrane z Jordánska a iných krajín. Palestínsky premiér Ištajja hovorí, že Abbás a Palestínska samospráva sú „pod obrovským tlakom", pretože „ľudia chcú, aby sme niečo urobili, chcú, aby sme začali vojnu proti Izraelu". Abbás nikdy verejne neodsúdil útok Hamasu zo 7. októbra, čo Netanjahua rozzúrilo.

Tretia intifáda nie je nemožná. Hnev Palestínčanov v kombinácii s násilím osadníkov je veľmi chytľavý. Ištajja však na podnet Spojených štátov hovorí, že „využívajú všetky možné spôsoby a opatrenia, aby Západný breh Jordánu oddelili od toho, čo sa deje v Gaze".

Napriek zvýšenému násiliu na Západnom brehu Jordánu nič nenasvedčuje tomu, že by malo dôjsť k rozsiahlemu povstaniu. Ako sa však môže vzdialená a nedemokratická palestínska vláda stať dôveryhodnejším orgánom, zostáva nejasné. V praxi to vyzerá tak, že kým Abbás a Netanjahu neodídu, pokrok je otázny.

Zdá sa, že Abbás pravdepodobne nezmení svoj spôsob vládnutia: je odlúčený a podľa mnohých je skorumpovaný. Jeden významný manažér v Ramalláhu, ktorý si neželal byť menovaný, mi povedal o veľkom dare, ktorý jeho spoločnosť poskytla Palestínskej samospráve na plánovanú nemocnicu. Tá nikdy nebola postavená. Peniaze zmizli.

Ben-Gvir a ďalší predstavitelia izraelskej pravice uviedli, že by chceli, aby sa osadníci presťahovali do Gazy a prestavali ju, aby sa rozšírili hranice Izraela. To je však prehnané. Formálne stanovisko vlády je nejasné, ale naznačila, že nechce spravovať územie nad rámec jeho dostatočnej kontroly, aby zabránila teroristickým útokom. Najpravdepodobnejším kandidátom na správu povojnovej Gazy je teda Palestínska samospráva, čo je myšlienka, ktorú Bidenova administratíva presadzovala, ale Netanjahu ju odmietol.

Samozrejme, tento scenár v Gaze by viac-menej kopíroval nefunkčné usporiadanie na Západnom brehu Jordánu, kde si izraelské sily robia, čo chcú, kdekoľvek, dokonca aj na 40 percentách územia, ktoré úplne alebo čiastočne kontroluje Palestínska samospráva.

64-ročný Anwar Jayosi sedel v luxusnej reštaurácii Darna v Ramalláhu a pozeral sa na televízne zábery Palestínčanov umierajúcich v Gaze. Ako výkonný riaditeľ neziskovej organizácie Faten, ktorá poskytuje finančné prostriedky malým podnikateľom, najmä ženám, viedol na Západnom brehu Jordánu neobvykle úspešný život. Napriek tomu sa cíti prázdny. „Niekedy máte pocit, že vám vyschli slzy," povedal. „Už niet sĺz. Vyparili sa."

V roku 1977 bol Jayosi uväznený za vyvesenie palestínskej vlajky v škole. Počas reformného úsilia Saláma Fajjáda, bývalého premiéra, ktorý odišiel z funkcie v roku 2013, sa mu vyhrážali za to, že vyzýval palestínskych robotníkov, aby prestali pracovať v izraelských osadách. Vo vojne v Gaze v roku 2014 bolo podľa neho zabitých 35 podnikateľov financovaných organizáciou Faten. „Skúšali sme pasívny odpor, ozbrojený boj, mierové riešenia, a nikto nás nepočúva," povedal.

Jayosiho životom sa tiahne neustále ponižovanie – keď mal päť rokov, videl zbombardovanú rodinnú studňu, sedem hodín čakal na prechod cez Allenbyho most do Jordánska, počúval, ako mu izraelskí dôstojníci hovoria „choď domov do Ramalláhu", keď sa sťažoval na zaobchádzanie na hraničnom priechode do Gazy, a teraz sleduje demoláciu kancelárií organizácie Faten v Gaze. Podľa jeho názoru bolo na tom všetkom najviditeľnejšie izraelské pohŕdanie podrobenými. „Strach nás robí brutálnymi voči sebe navzájom," povedal. „Sme obeťami obetí, ktoré trpeli cez holokaust."

Rozmýšľal som nad osudom tohto rozumného človeka, pripraveného prijať spravodlivé rozdelenie územia a uznať, že „sme si navzájom robili to, čo sme si robiť nemali", a uvažoval som, či niečo môže prelomiť radikalizáciu konfliktu. Zdá sa, že čím dlhšie žijú v blízkosti, tým menej sa Izraelčania a Palestínčania navzájom vnímajú.

Pred pizzeriou, ktorú izraelské bezpečnostné sily z veľkej časti premenili na trosky, pretože jej manažér vraj v príspevku na Facebooku vyjadril sympatie k útoku Hamasu, stál Bilal Khmous a posudzoval škody. Je ženatý s Američankou a svoj čas delí medzi Západný breh Jordánu a Memphis. „Táto budova patrí mne a môjmu bratovi, ale izraelská armáda ju od októbra okupuje," povedal. Kým hovoril, skupina izraelských vojakov vošla do toho, čo z budovy zostalo.

Nová obchvatová cesta v Huware, určená pre osadníkov a ako prostriedok na zníženie napätia na hlavnej ulici, bola nedávno dokončená po zabratí veľkých pozemkov. Cestu lemujú olivovníky, ale zber olív v okruhu 100 metrov od nej na oboch stranách je zakázaný.

Khmous staval dom na opačnej strane novej cesty, ale aj ten bol zabavený Izraelskými obrannými silami. „Nikdy neplatia," povedal.

Nad severným koncom novej cesty sme videli hrdzavé ruské koleso, hlavnú atrakciu Luna Parku, jedného z mála zábavných parkov na Západnom brehu Jordánu. Išli sme sa tam pozrieť. Bazén bol plný páchnucej vody. Autíčka v autodróme boli zhrdzavené. Vo veľkej svadobnej a banketovej sále stáli pod lustrami prázdne stoly ozdobené plastovými kvetmi a čakali na nejakých nepravdepodobných milencov. „Nikto sa teraz nechce oženiť," povedal Khmous.

Spýtal som sa majiteľa, či ruské koleso ešte funguje. Poslal tím troch mladých chlapcov, aby pracovali na rozstrapkaných drôtoch v riadiacej skrinke. Po piatich minútach sa koleso so škripotom pohlo.

Nasadol som do vratkej kovovej klietky a z vrcholu kolesa som sa pozeral na obchvatovú cestu, olivové háje, ktoré sú teraz Palestínčanom čiastočne neprístupné, na Khmousov obsadený dom, utrápené mesto Huwara a osadníkmi kontrolované kopce za ním.

Všetky konflikty a násilie, ktoré sa na tomto mieste na Západnom brehu dejú, nedokázali celkom vymazať jeho krásu, akoby možnosť mieru stále niekde žila a čakala na nejaké nepravdepodobné znovuzrodenie štátnosti.

Pod sebou som videl troch mladých chlapcov. Mávali mi. Smiali sa. Niečo malé dosiahli. V ich paralyzovanom svete sa niečo pohlo.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.