Od júna by sa už nemalo stať, že dulu do pôrodnice nepustia. Rodička si ju môže vziať k pôrodu ako sprevádzajúcu osobu

Novinkou je, že si rodička môže určiť aj viac ako jednu sprevádzajúcu osobu (napríklad manžela a dulu), v takom prípade má však rozhodujúce slovo pôrodnica. O práci duly, ktorá čoraz častejšie sprevádza tehotnú ženu pri pôrode, ale aj počas tehotenstva a šestonedelia, sme sa rozprávali s profesionálnou dulou Nicole Kohútovou. V rozhovore sa dozviete, aj aký je rozdiel medzi babicou a dulou, čo všetko sprevádzanie tehotnej zahŕňa, prečo duly neboli potrebné v minulosti, aj aký je vzťah zdravotníckeho personálu v pôrodniciach k ich práci.

Ako sa niekto môže stať dulou? 

Môžem povedať za seba, ako som sa k tomu dostala ja. Som psychologička a ešte počas štúdia na VŠ k nám prišli na hodinu vývinovej psychológie prednášať dve duly o aktuálnom stave pôrodníctva. Veľmi ma to uchvátilo a pochopila som, že tomuto sa chcem ďalej venovať. Vtedy som sa prvýkrát dozvedela, že duly existujú a že na Slovensku je občianske združenie slovenských dúl, ktoré ich aj vzdeláva. Toto vzdelávanie – kurz, som potom absolvovala aj ja. Výučba prebieha raz mesačne tri dni počas jedného roka, pod vedením rôznych odborníkov (gynekológov, pôrodných asistentiek, psychológov, neonatológov, laktačných poradkýň a podobne). Po ukončení kurzu ide dula do výcviku a na získanie certifikátu musí „odsprevádzať“ tri pôrody, mať na ne spätnú väzbu od zdravotníckeho personálu, musí napísať a odovzdať záverečnú prácu a následne zložiť skúšky pred komisiou. Treba povedať, že duly nie sú zdravotnícky personál, ale psychická podpora pre ženu počas tehotenstva, pôrodu a šestonedelia. A niektoré sa venujú aj ženám po strate bábätka. 

Vy máte tento vzťah k práci duly tak trochu aj v rodine. Vaša babička bola pôrodná asistentka, prababička robila babicu, vy ste dula. Aký je rozdiel medzi babicou a dulou?

Veľa ľudí má v tom zmätok a mýlia si nás ešte aj s pôrodnými asistentkami. Dula je psychická podpora pre ženu, sprevádza ju tehotenstvom, pôrodom a šestonedelím, zatiaľ čo babica je žena, ktorá domáce pôrody priamo vedie. Babice existovali od nepamäti a väčšinou sa učili od iných babíc, no napríklad v Česku existuje aj škola babíc. A potom sú pôrodné asistentky, ktoré sú zdravotnícky personál, majú vysokú školu pôrodnej asistencie a asistujú ženám v pôrodnici. Dula ženu v pôrodnici iba sprevádza, ale samotný pôrod nevedie.

Asi sa zhodneme v tom, že pôrod je prirodzená vec. V minulosti sa sprevádzanie tehotnej nijako neriešilo. Prečo je to v súčasnosti potrebné?

Záleží na tom, o akej minulosti hovoríme. Po stáročia existovali babice, ktoré boli pri pôrodoch a hlavne sa žilo v komunitách, kde ženy mnohé veci odpozorovali jedna od druhej a vzájomne si odovzdávali skúsenosti, pomáhali si a bolo prirodzené, že sa ľudia takto z generácie na generáciu mnohému naučili. 

Teraz žijeme veľmi individualisticky a prvorodička často nemá absolútne žiadne skúsenosti a ani praktickú pomoc, aby sa mala od koho naučiť starať sa o dieťa, kto by ju uistil, že je všetko v poriadku, že to robí správne, prípadne ju usmerniť a povzbudiť, čo je pre pohodu matky a dieťaťa veľmi dôležité. Takže dula v súčasnosti „zastupuje“ úlohu, ktorú v minulosti plnila komunita či blízka rodina.

Ak sa pozrieme zase na nedávnu socialistickú minulosť, kultúra materstva bola vtedy nastavená tak, aby sa žena čím skôr vrátila do práce a aby sa dieťa prílišným pestovaním v náručí „nerozmaznalo“. Dojčeniu, ani potrebe fyzickej blízkosti matky a dieťaťa nebola venovaná pozornosť a vzťah strádal. Staršie ženy mi občas s ľútosťou sami povedia, že keby mali tie informácie, čo majú dnes, snažili by sa viac dojčiť a byť v bližšom kontakte s bábätkom.  

Poďme k samotnému sprevádzaniu. Čo všetko zahŕňa a kedy sa vlastne začína? 

Väčšinou nás ženy kontaktujú v rôznych štádiách tehotenstva, niektoré hneď, ako zistia, že sú tehotné, a iné až ku koncu tehotenstva, keď si uvedomia, že nechcú ísť do pôrodnice sami a nie každý manžel chce byť pri pôrode. Rozhodne tam však chcú byť s niekým, komu budú dôverovať a kto by pri nich mohol ostať nepretržite až kým neporodia. Zdravotnícky personál prichádza za ženou pravidelne podľa toho, či je pôrod rizikový alebo nie, kontroluje ozvy, prípadne robí vaginálne vyšetrenie, ale zvyšný čas čakania prežíva žena sama. V mnohých pôrodniciach pustia partnera až na tlačenie, pritom najviac psychickej podpory potrebuje žena predtým. 

Takže keď sa nám tehotná žena ohlási, že má záujem o sprevádzanie, prechádzame s ňou celú predpôrodnú prípravu, jednotlivé fázy pôrodu, ako správne dýchať, aká poloha je pre tú ktorú ženu najlepšia na tlačenie, ako si vie uľaviť od bolesti, ako cvičiť v tehotenstve, ako si robiť vaginálnu náparku či masáž hrádze, aby sa pôrodné cesty zmäkčili, uvoľnili a pôrod bol rýchlejší a ľahší. 

Pôrod je jedinečná skúsenosť a veľakrát vie ovplyvniť nielen ženu, ale aj jej vzťah s bábätkom a vzťah s mužom na celý život. Preto je veľmi dôležité, či bude mať z pôrodu dobrý zážitok alebo traumatický. Takže celý proces pôrodu s tehotnou ženou vopred podrobne rozoberieme, lebo čím viac bude rozumieť tomu, čo ju asi čaká, tým menej ju pôrod prekvapí a tým bude pokojnejšia. 

Mnohé duly sú zároveň aj laktačné poradkyne, čiže pripravujeme tehotné aj na dojčenie. Okrem predpôrodnej prípravy sprevádzame teda ženu aj počas pôrodu a následne ju pripravíme na obdobie šestonedelia.

Ženy u nás rodia väčšinou v nemocnici, kde sa im venuje odborný zdravotnícky personál. V čom spočíva vaše sprevádzanie počas pôrodu? 

Dula je v pôrodnici so ženou po celú dobu a poskytuje jej hlavne psychickú podporu. Ale takisto pomáha ženu rôzne polohovať, masíruje jej kríže, keď jej do nich vyráža bolesť, prípadne sú aj rôzne masáže, ktoré pomáhajú spustiť alebo rozbehnúť pôrod. Najčastejšie však so ženou dýchame, lebo často to robí nesprávne, veľakrát počas kontrakcie zadržiava dych, takže ju navádzame do uvoľnenia. Prípadne, ak pôrod postupuje pomaly, niektoré duly používajú rebozo šatku, kde pomocou jemného trasenia bruška alebo zadku vieme uvoľniť panvové dno, aby bábätko mohlo ľahšie zostúpiť do pôrodných ciest. Hneď po pôrode ešte väčšinou pomáhame žene prisať bábätko na prsník, kontaktom koža na kožu.

Je dula potrebná aj počas šestonedelia? V čom môže pomôcť? 

Možno si niekto myslí, že veď najťažšie už má za sebou, ale najmä pre prvorodičky je návrat domov z nemocnice s bábätkom veľká zmena. Často je neistá, má veľa otázok, potrebuje naviesť a poradiť, ako bábätko polohovať, držať, kúpať... aby sa uistila, že sa oň správne stará. Ženy potrebujú často pomôcť aj s dojčením, takže ich podľa potreby navštívime, pričom rešpektujeme čas bábätka. Sadneme si so ženou, vypočujeme ju, spracujeme s ňou (ak treba) pôrodný zážitok, prípadne jej poradíme, ako podporiť hojenie, ak má poranenú hrádzu. Niekedy pomôžeme aj s domácnosťou, aby žena mohla dostatočne oddychovať, takže buď niečo prinesieme navarené, alebo upraceme. 

Čoho sa ženy pri pôrode obávajú najviac, aká je vaša skúsenosť?

Asi najviac sa boja toho, ako budú zvládať bolesť, pretože mnohé ženy nechcú voliť epidurál ako prvú možnosť pri pôrode a potrebujú sa naučiť s bolesťou pracovať. Častá je aj ich obava, aby nemuseli rodiť cisárskym rezom, lebo sú lekári, ktorí sa napríklad snažia pomôcť bábätku zostúpiť do pôrodných ciest prirodzene, a sú iní, ktorí pri najmenšej komplikácii volia sekciu.

Máte možnosť ako dula nejako zasiahnuť, niečo povedať, keď lekár zvažuje sekciu?

To, samozrejme, nemáme, ale mám jednu peknú skúsenosť, keď bábätko bolo pri pôrode v zlom postavení nad panvou a počula som lekára, že zvažuje sekciu. Zrovna však bola plná sekčná sála a žena nebola považovaná ešte za akútny prípad, tak som sa lekára spýtala, či nám dá dvadsať minút, že ja s ňou pocvičím s rebozo šatkou. On sa zasmial a odišiel na sálu k akútnej sekcii, čím sme ten čas získali. Pomocou rebozo masáže a polohovania ženy sa podarilo bábätku dostať do správnej pozície nad panvou a žena potom prirodzene porodila. Takže sme to skúsili a podarilo sa, čo som bola veľmi rada.

Problémom rodičiek býva aj popôrodná depresia, niekedy s vážnymi následkami. Môže dula psychickou podporou nejako ovplyvniť, aby ju žena nemala?

Podľa nových výskumov sú viaceré ukazovatele, ktoré naznačujú pravdepodobnosť prepuknutia popôrodnej depresie, isté predispozície, medzi ktoré patria psychické ochorenia, depresie či úzkostné stavy. V USA napríklad tehotné ženy vyplňujú v poradni skríningový dotazník, kde sa dajú niektoré symptómy zachytiť. Z môjho pohľadu popôrodnú depresiu ovplyvňuje viacero faktorov a, samozrejme, psychická podpora ženy v tom tiež zohráva svoju úlohu, aj keď to nie je jediný faktor.

Ako duly vieme pomôcť predchádzať alebo znížiť šancu na popôrodnú depresiu edukáciou žien, aby boli pripravené na to, ako bude obdobie šestonedelia vyzerať, lebo tým, že žijeme instantnú dobu, je to pre mnohé mladé ženy veľký šok. Boli zvyknuté chodiť na kávu, na nechty, s kamoškami von, mať svoj voľný čas, ktorý si sami organizovali, a zrazu veľa času trávia doma medzi štyrmi stenami. Môžu mať problémy so spánkom, nechutenstvom alebo, naopak, prejedaním, môžu byť plačlivé, zažívať rôzne psychické stavy, čo je v šestonedelí ovplyvnené aj hormónmi a touto novou situáciou. U prvorodičiek sa spolu s bábätkom rodí aj matka, takže začiatok materstva môže byť pre nové mamičky značne náročný. Navyše, ženy sa často boja požiadať o pomoc, pretože majú pocit, že musia byť šťastné, keď majú bábätko, ale ony sa tak niekedy vôbec necítia a majú výčitky. 

Pred pár mesiacmi vznikla nezisková organizácia Vysmiata duša mamky, ktorá poskytuje podporu ženám s popôrodnou depresiou, a ženy s problémami ich môžu tiež kontaktovať. Po celom Slovensku majú sieť psychológov a podporné skupiny, kde vedia nájsť pomoc.

Dula nie je zdravotnícky pracovník, ako vás akceptujú lekári a zdravotnícke zariadenia? 

Je to rôzne a veľmi individuálne. Niektorí lekári nás vítajú, posielajú nám klientky, lebo chápu rešpektujúci prístup k žene a spolupracujú s nami. A sú doktori alebo pôrodné asistentky, ktoré nás vnímajú ako konkurenciu, nepoznajú našu prácu a nechcú nás ani vypočuť. Mne sa to síce nestalo, ale viem o dulách, ktoré prišli so ženou do pôrodnice a nepustili ich dnu. Zrejme je to nepochopenie našej úlohy, ale chcem zdôrazniť, že my nikdy nezastaneme prácu zdravotníckeho personálu a ani sa o to nesnažíme. Ako psychická podpora pre tehotnú jej však môžeme venovať prirodzene viac času ako personál v nemocnici, ktorý sa stará o viac rodičiek súčasne a má iné úlohy a zodpovednosti. 

Našťastie, čím ďalej tým viac nemocníc je našej práci otvorených. Napríklad pôrodnica v Starej Ľubovni uplatňuje takýto rešpektujúci prístup k rodičke, vďaka čomu im veľmi stúpa pôrodnosť, a ženy tam chodia rodiť z celého východu Slovenska. Nie je im zaťažko cestovať za dobrým pôrodom aj ďalej. 

Verím, že keď budú mať s nami pôrodnice od júna viac skúseností, uvidia, čo robíme, že nie sme ani šarlatánky ani konkurencia ich odbornej starostlivosti, že sa situácia aj vzťahy medzi nami zlepšia vo všetkých pôrodniciach.

Máte ešte nejakú pozoruhodnú skúsenosť z vašej praxe?

Jedna vtipná situácia mi napadá v súvislosti s tým, že ženy dnes nie vždy chcú rodiť v klasickej polohe na chrbte s vyviazanými nohami. Sprevádzala som jednu rodičku k pôrodu, bolo to v noci. Žena čupela na žinenke, manžel za ňou sedel na stoličke. Keď už bola hlavička na hrádzi, prišla staršia pani doktorka a keď videla, že už pôrod začal, vyzvala ženu, aby vyskočila hore „na kozu“, že ona si k nej nekľakne, lebo ju bolia kolená. Nakoniec si však predsa kľakla a mamina krásne a rýchlo, bez poranenia porodila. Po pôrode lekárka s úsmevom krútila hlavou, že toto tu ešte za tridsať rokov na gynekológii nemala. Takže aj takto sa mení naše pôrodníctvo.