BRATISLAVA – Pierre Bonnard bol popredným postimpresionistickým maliarom, umeleckou osobnosťou, ktorá dosiahla najväčšiu slávu v rodnom Francúzsku. Vo svete tak trochu nedocenený umelec má konečne snímkou Maliar jej tela postavený autorský pomník, ktorý mu právom patrí.
Francúzsky spisovateľ, kameraman a režisér Martin Provost zbiera dlhšie skúsenosti s mapovaním existencie zaujímavých francúzskych umelcov. Vo filme Violette (2013) sa ujal spisovateľky Simone de Beauvoir, v snímke Séraphine (2008) zas prerozprával príbeh maliarky Séraphine Louis. Svoj ôsmy celovečerný film – Maliar jej tela (2023) preto pomerne logicky zameral na život Pierra Bonnarda a jeho družky Marthy.
Keď francúzsky maliar Pierre Bonnard stretol Marthu de Méligny, netušil, že táto podivná aristokratka bude veľmi rýchlo jeho najväčšou inšpiráciou, neskôr aj zmyslom života a tvorby. Od prvej chvíle bola jeho obrovskou múzou a tvorila stredobod viac než tretiny jeho diel. V roku 1912 sa Pierre a Marthe usadili v dome v Normandii, ideálnom mieste pre maľovanie a snívanie.
Spoza plota sa im prihováral ich sused – najslávenejší impresionistický maliar Claude Monet. Okolitá okúzľujúca krajina a jej jedinečná atmosféra inšpirovali mnohých umelcov. Aj Bonnard v nej namaľoval niekoľko z jeho najlepších obrazov. Medzi nimi zažiarilo viacero výnimočných aktov s Marthou. Jeho vrcholné plátna mu preto právom vyniesli označenia maliar šťastia a majster intimity, neskôr, posledný z impresionistov.
„Jedného dňa ma kontaktovala Pierrette Vernonová, Marthina praneter. Chcela, aby som nakrútil film o jej pratete, pretože cítila jej zásadnú úlohu v manželovom diele, ktorá nebola historicky nikdy dosť reflektovaná,“ objasňuje vznik snímky sám Martin Provost.
Jej prosba bola pre neho znamením osudu. Celé svoje detstvo totiž hľadel na plagát Marthy nakreslenej Bonnardom, ktorý mu priniesla jeho mama z výstavy v Paríži a zavesila mu ho do detskej izby. „Pozeral som sa naň, večer čo večer, ako som zaspával. Niečo ma na ňom lákalo a fascinovalo. Jeho zmyselnosť a zvláštnosť boli pre mňa akoby oknom do iného, veľmi vzácneho sveta,” spomína si režisér na svoje detstvo.
Pri písaní scenára potom začal objavovať zložitosť prepojenia umelca a jeho múzy, na ktorej bol istým spôsobom maliar závislý. Bolo to dobrodružné hľadanie a nachádzanie, pri ktorom zistil aj to, že Marthe pred Pierrom tajila svoju minulosť. Vytvorila si falošnú identitu, ktorú prijala za svoju. Spolu potom odišli zo spoločenského života, aby zdieľali svoju lásku, obdiv k samote, aj prírode. Marthe však nikdy nechcela byť len modelom. Sama chcela maľovať. No žiaľ, nemala ani tretinu talentu ako Pierre.
Režisérovi aj scenáristovi M. Provostovi sa vo veľkej miere podarilo funkčne spojiť umelecký film s životopisným príbehom. Zároveň s osobnou drámou dvoch ľudí, ktorí sa vydali neprebádanou cestou. Film je pôsobivý nielen herecky, ale hlavne vizuálne, keďže si v ňom „zahrá“ aj príroda, ale aj umenie. Sú tu zobrazovaní veľkí maliari, na pozadí jedného z najzaujímavejších a najplodnejších období v histórii umenia.
Pôsobivá kamera Guillauma Schiffmana zachytáva intímne momenty aj historické pozadie. Búrlivý život bohémy, ale aj problémy dobrovoľnej opustenosti umelcov vidieka. Tí existujú roky v idylickej prírode, kde akoby ani leto nechcelo nikdy skončiť.
Maliar jej tela je filmom o partnerstve, láske, zložitosti citov a vášní, ale aj o hľadaní si vlastnej pozície vo svete umenia. Pre diváka je ojedinelou a vzácnou príležitosťou, ako nahliadnuť do tajných zákutí života prominentných umelcov vrátane Moneta a súdobej avantgardy.