New York Times: Takto vyzerá skryté utrpenie bežných Gazanov

Samar Abu Eloufová, fotoreportérka denníka New York Times, niekoľko týždňov sledovala hŕstku Palestínčanov, ktorí prišli o všetko: chlapca s obhorenými končatinami, novinára, ktorý pri izraelskom útoku prišiel o štyri deti, osirelé batoľa, ktoré už možno nikdy nebude chodiť.

V decembri, keď sa izraelská pozemná ofenzíva rozšírila na juh Gazy, New York Times evakuoval Abu Eloufovú a jej rodinu.

Odvtedy Gaza smerovala k hladomoru. Niektorí obyvatelia tvrdia, že jedia trávu a krmivo pre zvieratá, aby prežili. Obrovské bomby padajú v blízkosti posledných fungujúcich nemocníc. Prívalové dažde bičujú chorobami sužované stanové tábory. Vyčerpaní zdravotníci robia strastiplné rozhodnutia.

Abu Eloufová sa snažila zostať v kontakte s ľuďmi, ktorých fotografovala, ale s niektorými sa už nedá spojiť.

Ich príbehy, rovnako ako príbeh Gazy, sa stále odohrávajú.

Sirota

Záchranári si najprv mysleli, že Melisja Joudehová je mŕtva.

Jej bezvládne telo vytiahli z trosiek rodinného domu 10 hodín po tom, čo budovu 22. októbra zasiahol ničivý úder. V nemocnici ju uložili do stanu plného mŕtvol.

O hodinu neskôr však 16-mesačná Melisja začala fňukať a kašľať. Nastal pohyb a dievčatko bolo prevezené do nemocnice na urgentné ošetrenie, povedala Jasmine Joudehová, jej vyčerpaná teta, ktorá o niekoľko dní neskôr bdela pri posteli dievčatka, ktoré driemalo v ružovej košieľke s obrázkami králikov. Bola jednou z troch preživších leteckého útoku, ktorý bol podľa príbuzných a miestnych novinárov izraelského pôvodu.

Jej matka, ktorá čakala dvojičky, začala rodiť niekoľko hodín pred útokom na ich dom a z trosiek ju vytiahli mŕtvu, stále sa držiacu za brucho, povedala Jasmine. Melisjin otec a brat tiež zahynuli, rovnako ako jej starí rodičia, päť strýkov, dve tety, ich manželia a desiatky bratrancov a sesterníc – celkovo asi 60 ľudí z rodín Jarousha a Joudeh, ktoré žili v tomto obytnom komplexe celé desaťročia.

Podľa úradov Gazy a medzinárodných organizácií tvoria deti približne 40 percent všetkých zabitých v Gaze od 7. októbra. Podľa UNICEF-u Melisja unikla smrti, ale namiesto toho sa pridala k 19-tisíc deťom, ktoré vojna pripravila o rodičov alebo o dospelých, ktorí by sa o ne postarali.

A bude poznačená na celý život. Pred niekoľkými týždňami urobila Melisja prvé kroky, povedala jej teta. Pravdepodobne boli jej posledné. Podľa lekárov jej úlomky bomby prerušili miechu a ochromili ju od pása nadol. Niekoľko týždňov po zranení však bola Melisja prepustená. Lekári uviedli, že im chýbajú lieky na jej liečbu a jej lôžko potrebujú pre novšie obete.

Jasmine vzala Melisju domov. Považovala sirotu za Božie požehnanie, ale starostlivosť o ňu bola stále náročná. Melisja kričala, keď jej umývali rany. V noci sa budila zo spánku a plakala: „Mama!" alebo „Tato!"

Matka

7. október sa pre Safaa Zyadahovú začal ako deň radosti.

Len niekoľko hodín pred polnocou 6. októbra porodila v nemocnici v meste Gaza svoje piate dieťa – dievčatko, ktoré pomenovala Batool.

Ale keď kolísala svoje novorodeniatko, do jej izby vpadli zvuky vojny. 32-ročná pani Zyadahová, ktorá v Gaze prežila niekoľko vojen, dúfala, že táto sa rýchlo skončí. Keď sa však neskôr v ten deň vrátila domov, bolo jej jasné, že tentoraz to bude iné.

Steny jej domu sa chveli, keď nad hlavou hučali izraelské vojenské lietadlá, ktoré zhadzovali bomby ako odvetu za útok vedený Hamasom, pri ktorom podľa Izraela 7. októbra zahynulo približne 1 200 ľudí. Pani Zyadahová a jej manžel zhromaždili svojich päť detí, najstaršie malo 13 rokov, a dali sa na útek.

V prvých týždňoch vojny niekoľkokrát zmenili dom a ukrývali sa u príbuzných, kým ich boje alebo izraelské varovania nedonútili odísť. Keď sa rodina plahočila ulicami, videla, ako stíhačky ostreľujú ciele, a pozorovala mŕtvoly roztrúsené na okraji cesty.

Nakoniec sa zastavili v provizórnom tábore pod vedením OSN v meste Chán Júnis na juhu Gazy. Bol preplnený a špinavý, ale údajne bezpečný. Jej rodina, natlačená v malom stane, si začala organizovať život, ako najlepšie vedela. O niekoľko dní neskôr, keď sa rozprávala s New York Times, držala Batool v náručí a bola vďačná, že prežili.

„Už nás nebaví utekať," povedala. Ich odpočinok však trval len krátko.

Začiatkom decembra izraelské jednotky vstúpili do Chán Júnisu v nádeji, že sa im podarí vypudiť bojovníkov Hamasu, ktorí sa podľa nich skrývali medzi civilistami. Boje zúrili po obvode tábora OSN, v ktorom sa nachádzalo 43 000 ľudí, a občas prenikli aj do neho.

24. januára niekoľko striel zasiahlo prístrešok OSN v tábore, v ktorom sa nachádzalo približne 800 ľudí, a zabilo 13 osôb, uviedla OSN. Biely dom uviedol, že je touto udalosťou „vážne znepokojený".

Nebolo jasné, či sa to dotklo aj pani Zyadahovej a jej rodiny. Nedávno sa im nepodarilo dovolať.

Fotoreportér

Konfrontácia s bolesťou druhých je ústredným bodom kariéry 36-ročného Mohammeda al-Aloula, fotoreportéra, ktorý už roky zachytáva boj v Gaze vo svojom hľadáčiku.

Ale 5. novembra si prišla bolesť aj poňho.

Bola vyrytá na jeho tvári, keď zvieral zavinuté pozostatky svojho syna, ktorý podľa gazských úradov zahynul pri izraelskom leteckom útoku. A táto bolesť sa v ňom ozvala znova v ten istý deň, keď stál nad telami svojich ďalších troch detí, ktoré, ako sa ukázalo, zomreli pri tom istom útoku.

Padol na kolená a rozplakal sa. „Bože, pomôž mi zniesť túto bolesť," povedal.

Po 7. októbri takmer nevidel vlastnú rodinu, ponáhľal sa z miesta jedného bombového útoku na druhé a natáčal videá pre tureckú štátnu mediálnu agentúru Anadolu. Jeho päť detí mu však veľmi chýbalo.

Pred vojnou sa k nemu po práci pridali, aby doma sledovali futbalové zápasy v televízii a spolu s komentátormi povzbudzovali a kričali „góóól!". Keď sa začali boje, nosil do práce bejzbalovú čiapku svojho syna Ahmeda.

„Niesla jeho vôňu," povedal.

4. novembra, po tom, čo strávil zriedkavú noc doma, pán al-Aloul povedal, že jeho 6-ročný syn Kenan ho prosil, aby tam nešiel. Ale odišiel, a keď nasledujúci deň dokumentoval vysídlené rodiny, zavolal mu priateľ.

V blízkosti jeho domu v centre Gazy došlo k útoku. To, čo nasledovalo, bola šialená panika, povedal al-Aloul.

Prechádzal sociálnymi médiami a volal priateľom popri tom, ako vychádzali útržky správ.

Nakoniec sa v nemocnici dozvedel, že Kenan a tri z jeho ďalších detí – 13-ročný Ahmad, 11-ročný Rahaf a 4-ročný Qais – sú mŕtve, rovnako ako jeho štyria bratia a niektoré z ich detí a susedov. Jeho manželka bola vážne zranená. Jediný, kto prežil, bol jeho najmladší syn, ročný Adam, ktorého tvár zasiahol šrapnel.

„Je všetko, čo mi zostalo," povedal al-Aloul o niekoľko dní neskôr, keď si dieťa pritisol k hrudi.

Rodina al-Aloula je teraz v Turecku, kde sa jeho manželka lieči z rozsiahlych zranení.

Tehotná žena

34-ročná Wisal Abu Odehová omdlela po tom, čo stála hodinu v rade na toaletu. Život v špinavom a stiesnenom tábore pre vysídlencov v Chán Júnise bol ťažký pre všetkých. Ona však bola v piatom mesiaci tehotenstva.

„Niekedy si myslím, že by bolo lepšie zomrieť v mojom dome," povedala v novembri.

Pred vojnou Abu Odehová snívala o tom, že pre chlapčeka, ktorého čakala, zariadi detskú izbu s motívom Spidermana. Po začiatku bojov sa obávala, či prežije svoje tehotenstvo.

Podmienky v táboroch OSN, v ktorých je umiestnená väčšina vysídlených obyvateľov Gazy, sú hrozné. Hnačky, infekcie dýchacích ciest a hygienické problémy, ako sú vši, sú podľa OSN na vzostupe. Tisíce ľudí sa často delia o jedinú sprchu alebo toaletu.

V tomto chaose žije približne 50 000 tehotných žien a podľa odhadov OSN sa každý deň narodí približne 180 detí. Základná starostlivosť je nedostupná. Cisársky rez sa niekedy vykonáva bez anestézie. Podľa Lekárov bez hraníc mnohé ženy rodia v stanoch alebo na toaletách.

Abu Odehová povedala, že spala v priestore s ďalšími 14 dievčatami a ženami. Zasiahnuté hladom a strachom stále pociťovali napätie. Videla, ako sa ženy bijú alebo ťahajú za vlasy v spore o jedlo alebo vodu – alebo ako preskakujú rad, aby mohli ísť na záchod.

V poslednom čase sa boje dostali aj do jej tábora a nebolo možné sa jej dovolať.

Dieťa s popáleninami

Dvanásťročný Mohamed Abu Rteinah si nepamätá, čo sa stalo, keď 24. októbra výbuch zničil jeho dom. V jednej chvíli pil čaj na raňajky a jeho stará mama čítala Korán. O minútu už bežal a kričal, pričom sa mu zdalo, že mu horia končatiny, povedal.

Jeho matka, 33-ročná Ula Farádžová, povedala, že sa zhrozila, keď prvýkrát uvidela popáleniny, ktoré pokrývajú asi 30 percent jeho nôh. Jeho 8-ročná sestra Batool mala podobné zranenia.

Nebolo jasné, kto vystrelil muníciu, ktorá zasiahla ich dom v južnom meste Rafah, hoci úrady Gazy a agentúra Associated Press v tom čase informovali o izraelských leteckých útokoch v oblasti. Mnohé z desiatok tisíc bômb, ktoré Izrael zhodil od 7. októbra, boli dodané Spojenými štátmi, vrátane 900-kilogramových protibunkrových bômb, ktoré zabili stovky ľudí v husto obývaných oblastiach.

Skupiny na ochranu ľudských práv tvrdia, že tieto zbrane by mohli amerických predstaviteľov usvedčiť z vojnových zločinov. Izrael tvrdí, že rešpektuje vojnové zákony a vo vojne proti Hamasu prijíma opatrenia na obmedzenie civilných obetí. Prezident Biden, ktorý kedysi varoval Izrael, že prichádza o podporu vzhľadom na svoje masové bombardovanie, hovorí, že nalieha na izraelské sily, aby tieto obete minimalizovali.

Skúsení lekári hovoria, že rozsah detských popálenín v Gaze je znepokojujúci, najmä keď ich zrútený miestny zdravotnícky systém sotva dokáže ošetriť. Na liečbu Mohameda a Batooly boli k dispozícii len základné lieky proti bolesti, povedala ich matka v nemocnici v Chán Júnise. Chýbala gáza, mastičky a čistá voda.

Podľa jej slov sa takmer nedokázala pozerať na to, ako jej deti plačú, keď sa im lekári snažia vyčistiť rany.

O niekoľko týždňov neskôr sa rodine podarilo odísť z Gazy na urgentnú operáciu do Káhiry a v stredu boli spolu s ďalšími zranenými deťmi z Gazy evakuovaní do Spojených arabských emirátov na ďalšie ošetrenie.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.