Nová moldavská prezidentka je prozápadná, ale ísť proti Rusku si netrúfne

Presvedčivé víťazstvo mladej, prozápadne orientovanej opozičnej líderky Maii Sanduovej v nedávnych moldavských prezidentských voľbách nad proruským prezidentom Igorom Dodonom uvítali mnohí komentátori ako ďalšiu ťažkú ranu ruskému vplyvu v postsovietskom priestore.

Avšak práve často prehliadané Moldavsko je dobrým príkladom toho, že Moskva sa pri šírení svojho vplyvu nespolieha na jednotlivých lídrov, ale pracuje sofistikovane a trpezlivo.

Moldavci sa chcú vrátiť domov

Bývalá premiérka a ekonómka Svetovej banky Sanduová získala nakoniec v druhom kole moldavských prezidentských volieb, ktoré sa konali 15.11., aj napriek očakávaniam tesného súboja až 57,75 percenta hlasov. Súčasný prezident dokázal presvedčiť len 42,25 percenta zúčastnených voličov. V predvolebnej kampani stavila kandidátka na protikorupčnú rétoriku, reformu súdnictva a plán prilákať do krajiny európske investície. Dodon sa, naopak, vybral cestou kultúrnej vojny, keď svoju protikandidátku obvinil, že zníži postavenie ruštiny v krajine, zakáže verejné oslavy Dňa víťazstva nad fašizmom a podryje pravoslávny charakter štátu legalizáciou manželstiev rovnakého pohlavia. Heslom jeho kampane bolo: „Moldavsko má čo stratiť.“

Nakoniec to však bol Dodon, kto stratil podporu rozsiahlej moldavskej diaspóry na Západe, teda ľudí, ktorí museli odísť zo svojej domoviny pre dlhodobo mimoriadne zlú socioekonomickú situáciu. Odhaduje sa, že v zahraničí žije 15 až 25 % Moldavcov, čo predstavuje celkovo až 40 % práceschopnej populácie. Keďže mnohí z nich majú doma rodiny, ku ktorým by sa chceli vrátiť, Sanduovej vízia ekonomicky funkčného Moldavska ich oslovila omnoho viac než Dodonove nejasne formulované výstrahy pred stratou kultúrnej identity.

Mobilizácia Moldavcov žijúcich v zahraničí dosiahla takú mieru, že v niektorých volebných miestnostiach v európskych mestách sa minuli ešte pred koncom volieb volebné hárky. Práve nebývalá aktivizácia moldavskej diaspóry môže nabádať na presvedčenie, že prozápadné sily majú v krajine vykročené k jasnému víťazstvu aj v najbližších parlamentných voľbách, pričom ruskej moci môže v tejto krajine hroziť úplné zrútenie.

Zostup z vrcholu, ale nie pád na dno

Doterajší moldavský prezident Igor Dodon vo vzťahu k Moskve v mnohom pripomínal skôr oddaného gubernátora ako prezidenta suverénneho štátu. Moskvu navštívil od nástupu do úradu v roku 2016 najmenej dvadsaťkrát, a to aj vrátane tohtoročných osláv Dňa víťazstva v Moskve uprostred zúriacej pandémie ochorenia COVID-19. Prezident a jeho vláda tiež neraz pôsobia ako hlásna trúba ruských naratívov. Dodon v jednom prípade počas vystúpenia pred Valným zhromaždením OSN úplne upustil od textu vopred dohodnutého s proeurópskymi koaličnými partnermi a vsunul doň elementy ruskej koncepcie tzv. novej európskej bezpečnostnej dohody, pričom vyzval Západ, aby sa neusiloval podrývať ruský vplyv v Moldavsku.

Moldavský minister zahraničných Aurel Ciocoi zas napríklad vyhlásil, že Rusi svojou intervenciou v roku 1992 zabránili krviprelievaniu v krajine. Ide pritom o populárny ruský naratív, ktorý ignoruje skutočnosť, že elementy 14. gardovej armády umožnili vyzbrojenie podnesterských separatistov a neskôr zasiahli otvorene v ich prospech proti Kišiňovu.

Je preto rozumné predpokladať, že porážka Dodona aj jeho vlády v parlamentných voľbách by pozíciu Ruska v krajine oslabila. Treba však brať do úvahy skutočnosť, že vplyv Moskvy v Moldavsku momentálne dosahuje svoj vrchol, pričom aj po nástupe Sanduovej zostane značný. Uvedomuje si to aj nastupujúca prezidentka, ktorá si Kremeľ nikdy netrúfla kritizovať priamo, pričom národu sa po ohlásení víťazstva prihovorila aj po rusky.

Moskva odchádzať neplánuje

Rusko má priamo v Moldavsku obrovský informačný a ideologický vplyv. Politici a podnikatelia naviazaní na Moskvu kontrolujú až dve tretiny televíznych kanálov, ktoré sú aj naďalej hlavným zdrojom informácií pre 80 percent Moldavcov. Druhým zdrojom vplyvu je miestna, moskovskému patriarchátu podriadená pravoslávna cirkev, ku ktorej sa hlási väčšina moldavských veriacich.

Ako ukazujú výsledky nedávnych prezidentských volieb, Moskva nemôže takýmto spôsobom ovplyvňovať moldavskú diaspóru na Západe. Namiesto toho má však v zálohe hlasy prorusky orientovaných obyvateľov separatistického Podnesterska. Hoci podnesterská de facto vláda neuznáva výsledky volieb v Moldavsku, obyvateľom pod svojou správou dovoľuje podľa potreby zúčastňovať sa na nich. K tohtoročným prezidentským voľbám sa dostavilo len 31-tisíc voličov z Podnesterska. Skutočný počet osôb s oprávnením voliť na separatistami ovládanom území sa však pohybuje na úrovni približne 250-tisíc. Ide o zdroj, ktorý teoreticky môže Moskva rýchlo zmobilizovať.

Základy ruskej moci v Moldavsku sú však nielen pevné, ale aj dlhodobé. Od roku 2017 naverbovalo ruské mládežnícke hnutie Junarmia v Podnestersku už viac než 1 600 detí a mladých ľudí vo veku od 10 do 18 rokov. Junarmia je pritom mládežníckym hnutím financovaným priamo ruským ministerstvom obrany, v ktorom sa jeho mladí členovia zúčastňujú nielen na patriotickej výchove, ale učia sa aj taktike boja a používaniu ľahkých strelných zbraní.

Oficiálnym cieľom hnutia v Rusku je vychovávať oddané a patriotické kádre pre budúce ozbrojené sily. V podmienkach separatistického regiónu, akým je Podnestersko, si Moskva prostredníctvom tohto hnutia a dvoch ďalších vojenských stredných škôl vychováva ďalšiu generáciu separatistických lídrov a bojovníkov pre prípad, že budú nutní.

Ruská stratégia na udržanie svojho vplyvu v Moldavsku tak nie je postavená len na jednom politikovi alebo jednej strane. V skutočnosti ide o systém viacerých mocenských pák, z ktorých mnohé zostávajú nedotknuté bez ohľadu na to, kto v Kišiňove momentálne vládne. Nástup prozápadnej Sanduovej tak aj napriek určitému povolebnému optimizmu na Západe nie je predzvesťou súmraku ruského vplyvu v postsovietskom priestore. Naopak, je príkladom jeho sofistikovanosti, rôznorodosti a adaptability.