Naša práca je nedocenená, ľudia nám aj vulgárne nadávajú, tvrdí riaditeľ Krajského pamiatkového úradu

V útulnej kancelárii na okraji Mariánskeho námestia sme si v stredu podali ruku s docentom Milošom Dudášom, riaditeľom KPÚ. Pri príchode nás privítal vopred dohodnutou kávou, prekvapil nás však aj nádherne upravenou publikáciou, symbolom 20. výročia transformácie tejto inštitúcie, ktorú nám daroval.

„Pred dvoma rokmi oslávila naša inštitúcia 20. výročie svojej veľkej a náročnej premeny. Predtým sme boli Krajský pamiatkový ústav, v roku 2002 sme však so zmenou mena získali aj nové kompetencie a právomoci. Kniha má ľuďom ukázať, kto sme a čo robíme. Zároveň sa môžu bližšie oboznámiť s národnými kultúrnymi pamiatkami v našich krásnych regiónoch,“ dodal.

V roku 2021 oslávil zároveň KPÚ aj 70. výročie nepretržitého fungovania. Jeho predchodca, Krajský pamiatkový ústav, bol totiž založený už v roku 1951.

Ako už bolo spomínané, knihou s názvom 20 rokov s pamiatkármi sa KPÚ snažil oboznámiť verejnosť so svojou prácou. Podľa Miloša Dudáša totiž ľudia nevedia, čo ich práca obnáša a majú voči nej predsudky. „Hovorí sa, že ľudia majú radi pamiatky, no nemajú radi pamiatkárov. Niekedy to naozaj tak cítime,“ nadhodí s úsmevom. Preto sa ich úrad snaží aktívne fungovať aj na sociálnych sieťach.

Aby som vám vo vašom úsilí pomohol, v čom teda vlastne spočíva vaša práca?

KPÚ je inštitúcia, ktorá však spadá pod Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Našou hlavnou úlohou je komunikácia s vlastníkmi pamiatok. Usmerňujeme, čo sa má s pamiatkami stať. Dostávame sa do kontaktu aj s projektantami, reštaurátormi a výskumníkmi. Našou úlohou je chrániť národné kultúrne pamiatky v regióne, taktiež pripravujeme aj návrhy na zápis nových pamiatok. Pred nedávnom sa napríklad aj železničná stanica v Žiline stala pamiatkou. Bohužiaľ, niektoré pamiatky nám aj zanikajú.

Vo vašej kompetencii sú teda iba nehnuteľnosti?

Nejde iba o nehnuteľnosti. Môžu to byť nehnuteľné aj hnuteľné pamiatky, napríklad oltáre či historický nábytok. Pamiatkový zákon zároveň pozná 2 spôsoby ochrany. Individuálnu, ktorá sa vzťahuje na jeden objekt, a plošnú ochranu, a tá spočíva v ochrane nejakého územia či historickej časti mesta alebo obce, kde je zachovaná tradičná architektúra. To je napríklad Podbiel na Orave, ktorý je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry.

A ako teda vyzerá spomínaná ochrana?

Vo všeobecnosti sa snažíme zachovať čo najviac autentických, pôvodných vecí. Zároveň však rešpektujeme, že pamiatka má ďalej slúžiť, či už na súkromné, verejné alebo komerčné účely. V prípade nehnuteľnej kultúrnej pamiatky je predmetom ochrany interiér aj exteriér. Spresňujeme, kde môže a nemôže byť schodisko, aké podlahy môžu byť osadené a podobne. Samozrejme, všetko to vzniká na základe dohodnutia s vlastníkom. V niektorých prípadoch sme neústupní, väčšinou sa však vieme dohodnúť.

Nepáči sa nám, pokiaľ je na starom kaštieli či kúrii veľká, moderná klimatizácia, či pokiaľ niekto osadí na historický dom plechovú strechu. S ochranou pamiatok idú ruka v ruke zvýšené finančné náklady.

Ako sa vlastne objekt stane národnou kultúrnou pamiatkou?

Existujú takzvané pamiatkové hodnoty, ktoré určujú, či je objekt vhodný na to, aby sa stal NKP. Ide o súbor významných pamiatkových, historických, urbanistických, výtvarných, architektonických a technických hodnôt. Pokiaľ chceme niečo vyhlásiť za NKP, musíme v odôvodnení návrhu tieto hodnoty definovať. Samozrejme, vlastník nehnuteľnosti musí súhlasiť s tým, aby sa jeho majetok stal NKP. V istých kritických prípadoch, kedy hrozí, že prídeme o veľmi významnú pamiatku, to vieme spraviť aj bez súhlasu majiteľa, ale je to nešťastné a neštandardné.

Povedzme, že som vlastník vzácneho kaštieľa, ktorý sa má stať národnou kultúrnou pamiatkou. Čo to pre mňa znamená?

Po výskume zistíme, že váš dom pochádza z konca 19. storočia. Vidíme na ňom secesnú fasádu, remeselné výtvarné prvky, je skvelým adeptom na to, aby sa stal NKP. Teraz vás musím prehovoriť, že váš dom sa môže stať pamiatkou a vy sa toho nemusíte báť. Vyplývajú vám totiž z toho isté povinnosti, no po vzájomnej dohode sa to vždy dá vyriešiť tak, aby vám objekt naďalej slúžil ako domov či zdroj príjmov.

Pamiatka totiž nie je „mŕtvy exponát“ v múzeu. Je v našom záujme, aby sa objekt obnovoval, zveľaďoval a aby slúžil svojmu účelu a svojmu vlastníkovi. Niektorí ľudia sa potom boja, že im budeme do výstavby „mudrovať“ a nedovolíme im tam ani postaviť záchod. Samozrejme, že im to dovolíme, avšak dôležitý je spôsob, akým sa takéto veci urobia. Ide nám o architektonické, funkčné a technické hľadisko.

Vadia nám napríklad veľké, moderné klimatizácie na vonkajšej stene starých domov, či plechové strechy na dreveniciach. Pokiaľ chce vlastník pamiatky mať modernú klimatizáciu, nech sa páči. Najlepšie by však bolo, ak by ju nainštaloval do podkrovia, kde bude plniť svoj účel a nebude vonku „špatiť.“

Celý proces je postavený na vzájomnej komunikácii. My sa snažíme zobudiť vo vlastníkovi trošku historického cítenia a zároveň ho usmerňujeme pri zveľaďovaní objektu. Náš úrad však zatiaľ nevie vlastníkom pomôcť priamo finančne, čo je podľa mňa zlé.

Ako vlastník si môžete zažiadať o grant z ministerstva kultúry, nám na krajskom úrade by sa však omnoho lepšie pracovalo, keby sme mohli vlastníkom garantovať finančnú pomoc priamo od nás.

Mali ste už aj nepríjemnosti s vlastníkmi, ktorým sa vaše vízie nepáčili?

Samozrejme. Už tu bolo veľa ľudí, ktorí mi vulgárne vynadali. Na našu prácu sa ľudia často pozerajú s predsudkami. Ale po dlhšej komunikácii vidia, že im nechceme ublížiť. Vidia, že naše pripomienky majú čisté úmysly.

Ako Slováci pristupujú k vlastnej histórii, či majú dostatočne národné cítenie a či sú naše regióny bohaté na históriu, sa dozviete v pokračovaní rozhovoru, ktorý pre vás pripravujeme v samostatnom článku.