7 dní v kocke: Generál Zalužnyj sa otvorene postavil proti Zelenskému. A skončil

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o konflikte medzi ukrajinským prezidentom Zelenským a generálom Zalužným, ktorý odmietal dohodu o odchode, no napokon končí; o Ficovej koalícii, ktorá motorovou pílou cháni oligarchov; o bláznivých nápadoch trestať novinára Tuckera Carlsona za to, že sa rozprával s Putinom a o čudných zoznamoch „vnútorných nepriateľov“ v radoch Európanov, ktoré financujú Sorosove organizácie.

1. Generál

V zákulisí najvyššej ukrajinskej politiky sa udiali zvláštne veci. Spory medzi prezidentom Zelenským a generálom Zalužným už pred mesiacom smerovali k odvolaniu vrchného veliteľa ozbrojených síl.

Generál Zalužnyj totiž odmietal vykonávať prepálené zámery politického vedenia na veľkú protiofenzívu. S argumetom, že vrhanie ukrajinských vojakov na opevenené pozície Rusov by viedlo k veľkým stratám na strane Ukrajiny.

Zalužnyj najnovšie žiadal aj to, aby sa ukrajiské sily stiahli z Avdijivky, pretože ďalšie boje sú pre vyčerpanú ukrajinskú armádu neúnosné. Prezident Zelenskyj to však odmietol a osobne vycestoval priamo na frontovú líniu, aby Zalužného plány zablokoval. Podobné spory mali Zalužnyj a Zelenskyj aj minulý rok pri bojoch o Bachmut. Generál proti vôli prezidenta presadzoval ústup z Bachmutu, pretože predlžovanie bojov by podľa neho viedlo k vykrvácaniu elitných ukrajinských jednotiek.

Vojenské velenie sa zameriavalo na dlhodobú obrannú stratégiu. Naopak, prezident Zelenskyj zúfalo potreboval výsledky. Politické výsledky. Aj za cenu masívnych strát ukrajinských vojakov. Vojenské straty občas môžu znamenať politické zisky. Čomu veliteľ Zalužnyj, mierne povedané, odmietal porozumieť.

Nijaké výsledky, ktoré potreboval Zelenskyj, však neprišli. Vojenská stratégia západných jastrabov sa ukázala ako chybná a pre Ukrajinu zničujúca.

Zelenskyj to už musel tušiť, no odmieta si to otvorene priznať. A tých, ktorí na to nahlas upozorňujú, sa rozhodol umlčať a nahradiť lojálnešími pešiakmi.

Zdroje z Kyjeva tvrdili, že Zelenskyj sa rozhodol zakročiť proti Zalužnému už pred týždňom. Ponúkol mu post veľvyslanca. Inými slovami, generál mal pod tlakom pristúpiť na dohodu o odchode. Aj z funkcie, aj z krajiny…

Lenže – Zalužnyj dohodu so Zelenským pred týždňom odmietol.

Nasledovali správy, že prezident generála odvolá do konca minulého týždňa. Informovali o tom Spojené štáty, ktoré odkázali, že k rozhodnutiam ukrajinského vedenia nemajú námietky.

Krátko na to generál Zalužnyj demonštroval silu. Už nie medzi štyrmi očami. Verejne. Stretol sa s vodcom Pravého sektora, ktorý má na Ukrajine silný vojenský aj politický vplyv. Výsledkom bola spoločná fotografia zverejnená na sociálnych sieťach – v pozadí s obrazom Banderu a vlajkou banderovcov. Na strane Zalužného stála aj veľká časť vojenských a politických elít a časť vedenia ministerstva obrany.

Plány prezidenta na rýchle odstavenie generála Zalužného uviazli. Zalužnyj ustúpil a akceptoval odvolanie až vo štvrtok. Po mesiacoch sporov s prezidentom a po zaseknutom pokuse o jeho odstavenie.

Potvrdilo sa tým, že prezident Zelenskyj nemá také dominantné postavenie, aké by potreboval na prelamovanie vnútorných konflitkov silou. Dôvod: moc prezidenta Zelenského opretého o západných spojencov vädne. A naopak, vplyv Zalužného opretého o domácich nacionalistov mohutne narástol.

Generál má mimoriadne silné postavenie v ukrajinskej armáde. Popritom má širokú politickú podporu – od opozície až po spojencov Zelenského. A nakoniec: Zalužnyj má takmer absolútnu podporu verejnosti. Podľa najnovších prieskumov za ním stojí 88 percent ľudí. Jeho verejná podpora je výrazne vyššia než upadajúca podpora Zelenského (tá je na úrovni 62 percent).

Podľa niektorých expertov môžu konflikty medzi politickým a vojenským vedením Ukrajiny prerásť do hlbšej krízy. Bolo by to celkom prirodzené. Tlak západných spojencov na protiofenzívu a vytlačenie Rusov z Ukrajiny nevedie k sľubovaným cieľom. A to je len veľmi jemne povedané. Skutočnosť je taká, že stratégia NATO – vyzbrojovať Ukrajinu, pokračovať v bojoch a vytláčať Rusko – kompletne zlyhala. A k Ukrajine bola nesmierne cynická.

Rozhodnutie nepristúpiť na nijaké rokovania s Ruskom o mierovej dohode (marec 2022) prinieslo desiatky tisíc mŕtvych, stratu ďalších ukrajinských území, milióny utečencov, hlboký hospodársky prepad a kolaps Ukrajiny ako suverénneho štátu. Ukrajina už nie je suverénna ani politicky, ani finančne. Plní len úlohu krvavého bojiska v hybridnej vojne NATO – Rusko. A v plnom rozsahu je odkázaná na finančné injekcie z EÚ a Spojených štátov. Bez nich by okamžite skolabovala.

Situáciu pomerne presne vystihol ukrajinský diplomat Andrij Melnyk. Žiada rokovania s Ruskom, ktoré by mohlo sprostredkovať Nemecko, pretože „Ukrajina by nemala bojovať do posledného ukrajinského vojaka“. Podobné postoje má čoraz viac ukrajinských diplomatov a analytikov.

Medzi nimi je aj bývalý poradca kancelárie prezidenta Arestovyč. Tvrdí, že Západ Ukrajincov podviedol, sľuboval im masívnu vojenskú podporu, ktorá je ale nakoniec veľmi limitovaná a nemôže stačiť na vyriešenie konfliktu silou.

Politiku jastrabov verejne kritizoval aj generál Zalužnyj. Robil to z pozícií patriota a nacionalistu, ktorému ide o ukrajinský národný záujem. Nie o záujmy Západu. Zalužnyj tvrdil, že energetické sankcie proti Rusku sú nefunkčné. Nevedú k zlomeniu Ruska. A plány vojenskou silou poraziť Rusko sú nereálne. Konflikt podľa neho uviazol v patovej situácii. Ukrajina sa má sústrediť na strategickú obranu pred ruským postupom, nie na dobytie Krymu a Donbasu.

Slovom, Zalužnyj ponúkal namiesto silných rečí, ktoré nikam nevedú, vojenský realizmus. Nielen politika, ale aj vojna (ako jej pokračovanie inými prostriedkami) je iba umenie možného.

Zrážka Zelenského so Zalužným bola prejavom hlbšieho konfliktu vnútri ukrajinskej politiky. Je to konflikt medzi vojnovými aktivistami, ktorí vyhoreli, a realistami so suverénnejším uvažovaním.

Po dvoch rokoch vojny, v ktorej pekný, ale naivný aktivistický prístup zlyháva, začínajú mať morálnu prevahu, hoci len skrytú, realisti. Pochopiteľne.

A platí to teraz, keď sa nakoniec Zelenskému s námahou podarilo odvolať Zalužného a poslať do armádneho velenia ohybnejšie figuríny. S úlohou nerozmýšľať a vykonávať nemožné…

Je to len pokus Zelenského tímu utekať pred realitou a vlastnými omylmi. A viniť za zlyhania tých druhých, ktorí realitu videli presnejšie.

2. Koaličná motorová píla

V Národnej rade vyvrcholila bitka o zmeny v trestnom práve. Koalícia pod tlakom protestov aj právnickej komunity pristúpila na kompromisy. Lenže tie boli len kozmetické. Jadro zmien ostáva zachované – špeciálna prokuratúra sa má zrušiť, skrátia sa premlčacie lehoty, sprísnia sa pravidlá pre kajúcnikov a trestné sadzby za korupciu a majetkové trestné činy sa majú skokovo znížiť.

Zmeny v trestnej politike štátu presadené v zrýchlenom režime sú (zatiaľ) najväčším hriechom Ficovej koalície. Hlavne pri rozsiahlom zmierňovaní trestov za finančné zločiny.

Po novom už tresty za korupciu nebudú odstrašujúce, ale mierne. V mnohých, aj väčších korupčných prípadoch bude postačujúca podmienka. A to je zmena, ktorá prinesie rozsiahle škody. Tresty pri rozkrádaní štátnych peňazí a pri korupcii by mali byť dostatočne vysoké na to, aby mali preventívny, teda odstrašujúci účinok. To pri možnosti podmienečných trestov nebude možné.

Koalícia sa tvári, že aspoň čiastočne ustúpila a zohľadnila najvážnejšie námietky z právnického prostredia. Pristúpila na to, že pri verejných činiteľoch a úplatkoch nad 650-tisíc eur budú tresty bez možnosti podmienky. Najnižší možný trest má byť dva roky za mrežami. Nakoniec tresty bez možnosti podmienky rozšírila aj na korupciu verejných činiteľov nad 250-tisíc eur.

Tento „ústupok“ pôsobí úsmevne. Prevažná väčšina korupčných káuz vrátane tých najväčších je za úplatky v desiatkach, ojedinele v stovkách tisíc eur (Imrecze). Aj to je na slovenské pomery korupcia väčšieho rozsahu. A mala by sa trestať primerane spôsobeným škodám. Teda nepodmienečne.

Jednoducho: ak sa má Slovensko očistiť od parazitov, potom tresty za korupciu v objeme stoviek tisíc eur nemôžu byť symbolické. S možnosťou podmienky, ak sa páchateľ vykúpi…

Samozrejme, pri nástupe Ficovej koalície sa očakávalo, že bude mať sklony zmierňovať tresty za majetkové zločiny a korupčné prípady. Doterajšie trestné sadzby boli v niektorých prípadoch naozaj neprimerane, exoticky vysoké. No zachádzať do opačného extrému a znižovať tresty na neúčinné minimum – to je extrém, ktorý môže viesť k zhubným následkom.

Snaha koalície podržať stíhaných oligarchov – a hromadne osekávať motorovou pílou trestné sadzby – musí mať svoje hranice. Tou hranicou sú také zákony a pravidlá, ktoré nebudú z pohľadu podvodníkov na dusivý smiech.

3. Tucker Carlson s Putinom

V treťom bode sa musíme zastaviť pri americkom konzervatívnom novinárovi Tuckerovi Carlsonovi. Rozhodol sa urobiť rozhovor s Putinom. Carlson totiž odmieta jednostrannú propagandu a zaujíma sa – ako jeden z mála – o to, čo hovorí druhá strana. Mal by to byť celkom normálny novinársky prístup. Kto si chce urobiť kompletný obraz reality, musí si bez predsudkov vypočuť obe strany konfliktu. Aj tú tabuizovanú a preklínanú „autoritami“.

Ešte pred pár rokmi by sa pokusy tohto typu považovali za sporné, ale v konečnom dôsledku prijateľné. Západné médiá napríklad dokázali urobiť rozhovory so sýrskym prezidentom Asadom, ktorý bol považovaný za vojnového zločinca. Dnes to už nejde. Aspoň nie bez bláznivých reakcií a trestných výprav proti konzervatívnemu novinárovi, ktorý sa opovážil vybočiť z vojnovej kampane.

Viacerí európski politici sú pobúrení a žiadajú trest pre Carlsona. Konkrétne zákaz vstupu do krajín EÚ. Carlson má byť zaradený na sankčný zoznam EÚ. Vraj za propagandu pre Putina obvineného z vojnových zločinov. Tvrdí to napríklad bývalý belgický premiér Verhofstadt či bývalý španielsky europoslanec Garicano.

Nápady poniektorých pochabých hláv trestať Carlsona sú choré. Carlsonovi môžeme vyčítať čokoľvek, no určite nie sklony robiť propagandu. Na to tu máme iné, takzvané atlantické alebo progresívne médiá. Carlson patrí medzi novinárov, ktorí propagandu odmietajú a pokúšajú sa skúmať aj odvrátenú stranu konfliktov.

A práve v tom je jadro problému. Carlsona progresívni aktivisti neznášajú práve preto, že poukazuje na ich manipulácie, predsudky a na ich primitívnu konzumáciu propagandy.

Pre hlupákov ako Verhofstadt nemôže byť problém v tom, že novinár urobil rozhovor s Putinom. Žiadosť o rozhovor s ruským prezidentom si dali viaceré západné médiá. A asi neskončia na sankčnom zozname EÚ. Ich problémom je Carlson. A ľudia ako on, ktorí sa neboja hovoriť o klamstvách a omyloch „autorít“.

Carlson už dávnejšie odmietol predpísané poučky Bieleho domu o tom, že vojna Ruska proti Ukrajine je „nevyprovokovaná“. Nie, nie je to tak. Konflikt má korene v roku 2014, keď ukrajinská vláda poslala armádu proti separatistom a ruským menšinám na východe Ukrajiny. V bojoch zomreli tisíce ruskojazyčných Ukrajincov. A viac ako milión z nich ušlo z Donbasu do Ruska (už v rokoch 2014 a 2015).

Súbežne s bojom proti ruským menšinám z Donbasu ukrajinská vláda pokračovala v príprave na vstup do NATO. Ako už skôr varovali ľudia ako Henry Kissinger, John Mearsheimer či Jeffrey Sachs, neprezieravé plány rozšíriť NATO o Ukrajinu (a Krym) mohli viesť k vojne s Ruskom.

Aj viedli.

Kto tieto faktory zamlčiava, ten si zakrýva oči pred realitou. A pred jej krvavými následkami.

Tucker Carlson sa odmietol podvoliť bojovým heslám progresívnych médií a tabuizovaniu témy o hlbších príčinách vojny. A narazil. Lebo taká je doba. Priestor pre ľudí so suverénnym kritickým myslením je dnes tenký. Žijeme v ére vlajočkárov. A pozérov.

Mimochodom, nápady horúcich hláv trestať Carlsona na území štátov EÚ nevypovedajú nič o Carlsonovi. Sú skôr svedectvom mentálneho úpadku poniektorých vyslúžených európskych „kádrov“.

4. Sorosove zoznamy

Pri príbuznej téme ostaneme aj v poslednom bode prehľadu. Ukrajinská webstránka texty.org.ua, ktorá sa hrá na lovca ruských agentov v Európe, zverejnila zoznam „červov ruského sveta“. Zamerala sa na krajiny EÚ plus Britániu a Srbsko. V zozname je 1 300 ľudí a organizácií z Európy, ktorí sú vraj napojení na ruskú propagandu.

Menoslov je pomerne divoký. Od známych tvárí konšpiračného tábora až po ľudí ako Viktor Orbán, Václav Klaus, Romano Prodi (bývalý šéf Európskej komisie) či Armin Laschet (donedávna líder nemeckej CDU). Pre úplnosť dodávame, že na zozname sú aj traja redaktori Štandardu: Vladimír Palko, Peter Števkov a autor tohto komentára.

Na zverejnenom zozname „vnútorných nepriateľov“ smrdia tri veci.

Po prvé, zoznam sa vôbec neobmedzuje na ľudí previazaných s ruskou propagandou. Teda na „agentov Putina“. Je to zoznam ľudí, ktorí majú kritický postoj k západnej propagande, k vojenskej politike NATO alebo k energetickým sankciám. Ako upozornil Eduard Chmelár, pri niekorých menách je poznámka „vyjadroval sa proti NATO“. Slovom, je to pokus o hľadanie triedneho nepriateľa v Európe.

Po druhé, z práce autorov páchnu staré eštebácke praktiky. Sledovanie ľudí, monitorovanie ich názorov a výroba zoznamov ľudí a organizácií, ktorí sú údajne politicky podozriví – to boli pôvodne praktiky komunistických tajných služieb. ŠtB podozrivých delila na PO (preverovaná osoba) a NO (nepriateľská osoba). Slobodný západný svet takéto zoznamy namierené proti veľkej časti vlastnej spoločnosti neriešil. Donedávna.

Po tretie, je celkom zrejmé, že zoznam „červov ruského sveta“ nie je dielom Ukrajincov, ale západných hybridných tímov. Ako už v komentári upozornil Vladimír Palko, projekt podporujú a financujú organizácie Georgea Sorosa.

Využívajú na to celoeurópsku sieť donášačov, udavačov a špicľov, ktorí za grant „mimovládnej organizácie“ (čiže za úplatu) sledujú a kádrujú spoluobčanov.

Mená zo Slovenska zrejme spracovali organizácie z domáceho slovenského prostredia, ktoré sa špecializujú na tento typ špinavej práce. Organizácie ako Gerulata alebo Globsec (ktorý má pobočku v Kyjeve) by mohli dostať otázku, či sa podieľali na príprave zoznamov „nepriateľských osôb“. A či môžu zaručiť, že s ich dátami nepracujú Sorosovi chlapci v Kyjeve. Tí z projektu texty.org.ua.

Za vlád Matoviča, Hegera a Ódora sa politické mimovládky tohto druhu financovali z ministerstva vnútra, obrany a zahraničných vecí. Slovom, sledovali ľudí za ich vlastné peniaze. Milé.

Výsledkom práce hybridných tímov sú hybridné zoznamy, v ktorých s vysokou pravdepodobnosťou nájdete ľudí, ktorí nekonzumujú propagandu. A s veľmi nízkou až nulovou pravdepodobnosťou tam nájdete ľudí, ktorí sú naozaj napojení na ruské tajné služby, respektíve ktorí sú v službách cudzej moci.

Na európskych zoznamoch projektu texty.org.ua je smutné, že vôbec neslúžia dobrej veci a európskym záujmom. A neslúžia ani Ukrajine. Naopak, vyrábajú jej nepriateľov. Jedným z kritérií pre zaradenie podozrivej osoby do zoznamu boli kritické názory na energetické sankcie. Na tie sankcie, ktoré preukázateľne neviedli k deklarovaným cieľom (k zlomeniu Ruska). A ktoré preukázateľne škodia európskej ekonomike a európskym spotrebiteľom – na veľkú radosť Číny.

K energetickým sankciám má pritom kritický postoj väčšina Európanov. Znamená to, že patria k „červom ruského sveta“? Určite nie. No ak to budú autori čiernych zoznamov ďalej preháňať s kritériami, časom môžu zistiť, že proti sebe – a proti Ukrajine – vlastne postavili väčšinu západného sveta.