Nechcel som sa pripútať k jednej žene. Bál som sa, že budem rovnaký ako otec a ublížim jej. Začal Národný týždeň manželstva

Od 12. februára začína už 13. ročník Národného týždňa manželstva, ktoré je čoraz viac považované časťou spoločnosti za nemoderné, prekonané. Najmä to, ktoré je zväzkom jedného muža a jednej ženy. Napriek tomu je to „najlepšia vec vo vesmíre“, ako sa vyjadril 57-ročný vdovec a rocker René Červínek. Prežil 30 rokov v manželstve s jedinou ženou, hoci nevidel pozitívny model u svojich rodičov. Práve naopak, osemročný Réňa bol svedkom toho, ako jeho otec brutálne zabil mamu. Po rokoch otvoril trinástu komnatu a v rozhovore pre Štandard porozprával o svojej nenávisti a túžbe po pomste, aj o tom, čo zmenilo jeho život natoľko, že prežil krásne manželstvo s Monikou a štyrmi deťmi, až kým ich rakovina nerozdelila.  

Niekto by možno na človeka s vašimi životnými skúsenosťami povedal, že nemáte dobré predpoklady na úspešný partnerský vzťah. Vy ste však prežili manželstvo, aké by vám mohol kde-kto závidieť. Vráťme sa však ešte do vášho detstva. Čo sa stalo? 

Ako dieťa som žil s rodičmi v Aši. Mám na to obdobie aj zopár pekných spomienok, keď sme spoločne chodievali na prechádzky, výlety. Otec bol poľovník, často ma brával so sebou na rôzne poľovnícke chaty, čo som mal veľmi rád. Žiaľ, bol alkoholik a mal násilnícke sklony. Vtedy som to nevedel, len si spomínam na nepríjemné zážitky z detstva, keď napríklad zabíjal králika tak, že ho sťahoval z kože zaživa. Sliepku na polievku, ktorej odrezal hlavu, nechal behať po dvore a ona mi (bez hlavy) narážala do nôh. Ak ma chcel za niečo potrestať, tak vzal kožený remeň a bil ma s ním päsťou do tváre. Často som ani nevedel za čo. 

Raz som sa – ako osemročný – díval cez okno, ako otec opakovane bije mamku. Aspoň som si myslel, že ju bije. Až keď prišiel s krvavým nožom za mnou a v šoku som sa ho spýtal, či maminku zabil, povedal mi – A čo som mal robiť? Krátko na to sa sám zabil guľovnicou, mal iba 32 rokov. 

Ako sirota som potom vyrastal u starých rodičov mojej mamy, bral som lieky a do dvanástich som sa pomočoval. K tomu ma ešte istý čas zneužíval pedofil. Starkí boli síce láskaví, ale generačne už sme si veľmi nerozumeli, navyše, z pochopiteľných dôvodov sa o mňa báli, aby som do niečoho zlého nespadol, a chceli ma až príliš chrániť.

Neuchránili vás… 

Nie. Živil som v sebe obrovskú nenávisť, roky som túžil po pomste. Na úradoch a všade, kde bolo treba uviesť meno otca som hovorieval, že nemám otca. Keď som mal asi osemnásť, predstavoval som si, čo by som rád otcovi urobil a povedal mu – Vidíš, toto si urobil ty mne, s mojím srdcom, s celou mojou osobnosťou. 

Ako dieťa som si povedal, že nikdy nebudem piť alkohol, no neustál som to. Dvanásťročný som začal brať ľahké drogy a zapíjal ich alkoholom. Na učňovskej škole som kradol, bol som tvrdý, vedel som, ako funguje pomsta. Zvykol som si mať všetko, čo som chcel. Proste som si to vzal. A ak mi niekto vzdoroval, zmlátil som ho a aj tak som nakoniec dostal, čo som chcel. Nebola sila, ktorá by ma dokázala skrotiť, usmerniť. 

Mojou záľubou bola hudba, hral som na gitaru a chodil do hippie komunít do Karlových Varov, kde to bolo veľmi slobodné a nezávislé. Mali sme kapelu, hrávali sme heavy metal, a stal sa zo mňa známy a uznávaný rocker. Mal som dlhé vlasy, bol som vysoký a celkom dobre som vyzeral, vyšportovaný, (robil som kulturistiku) takže ženy sa na mňa lepili a ja som to rád využíval. Všetkými som však pohŕdal. A všetkým.

Stala sa zo mňa obluda, neprispôsobivá nikomu a ničomu. Všetko som si vždy robil po svojom, ako som ja chcel a nezaujímalo ma, že niekomu tým možno ubližujem. Dôležitý som bol iba ja.

Podľa vašich slov ste boli zvyknutý vypiť štyri litre vína denne, alebo dva litre becherovky či 22 pív, to bolo pre vás normálne. Čo na to vaše telo, nemali ste zdravotné problémy? 

Mal som dvadsaťdva rokov, keď sa mi začali diať čudné veci, že sa mi pred očami hýbali predmety, ľudia. Nevedel som napríklad odhadnúť vzdialenosť auta, hýbalo sa dopredu-dozadu a nebol som schopný sa pohnúť, aby ma nezrazilo. Išiel som teda k lekárke. Spýtala sa ma, koľko toho vypijem a vraj mám vážny problém s cievami. Povedala, že ak budem takto pokračovať ďalej, už sa viac neuvidíme, je koniec! Nechcel som skončiť, bol som mladý, muzikant, miloval som hudbu, bol to môj život, a tak som začal piť ešte viac. 

Nebáli ste sa, že príde koniec? 

Bál, ale nedokázal som inak. V podstate mi na mojom živote až tak nezáležalo, ale nemal som odvahu si ho vziať, aj keď som niekedy na to pomyslel. Koniec môjho príšerného života aj tak, vďaka Bohu, prišiel. 

Ako známeho rockera ma kde-kto poznal a prihovárali sa mi aj cudzí ľudia. Medzi inými aj kresťania, ktorí keď mi chceli niečo povedať o Bohu, o Božej láske, tak som ich okamžite zastavil mojím príbehom – nehovorte mi o Bohu, ak by bol, nemohol by to dopustiť! 

Raz, keď som sa v roku 1992 vracal z krčmy a znova som stretol partiu kresťanov, vyzvali ma modliť sa s nimi. Bol som pyšný a tvrdý rocker, nikdy by som verejne nepriznal, že som vnútri rozbitý a že kdesi hlboko túžim po zmene, no nemám silu tomu všetkému čeliť. Vo svojej póze tvrďasa som súhlasil a modlitbu po jednom z nich opakoval. No v srdci som naozaj a úprimne kričal o pomoc. 

Po tom, ako som prišiel domov a vyspal sa, bolo druhé ráno divné. Zrazu som vnímal stromy, slnko, počul spev vtákov, nádherný deň… V prvej chvíli mi napadlo, že „to musela byť v noci poriadna jazda, keď mám takéto halucinácie“. Veď som bol tvrdý chlap a žiadnu romantiku som si nikdy nepripúšťal. Hneď mi však napadlo, že som sa deň predtým modlil a volal k Bohu o pomoc a že toto musí byť pravdepodobne odpoveď.

Zrazu bolo všetko iné. Dvadsaťpäť rokov som sa vzpieral, nechcel som žiadnu jemnosť, citlivosť, a naraz ma premáhala Božia dobrota a láska. Bez nejakého úsilia a snahy dávať si pozor na ústa som prestal hovoriť vulgárne, zo dňa na deň som nepotreboval piť. Zmenil sa mi svet. 

Pretože som bol vždy hĺbavý a nemal som rád povrchnosť, povstala vo mne túžba – ak teda je Boh, že ho chcem poznať. Tak som začal čítať a študovať Bibliu. Mnohému som nerozumel, ale všetko sa veľmi dotýkalo môjho srdca. Žasol som nad tým – ak by sme ako ľudia mohli toto naplniť, všetky problémy ľudstva by zmizli… A veľmi som túžil poznať Ježiša, kým on je. Sedem nasledujúcich rokov som intenzívne čítal Božie slovo a to ma menilo.   

Toto sa udialo, keď ste mali 25 rokov. Už predtým ste štyri roky chodili s dievčaťom, o ktorom ľudia hovorili, že buď musí byť blázon, alebo je rovnaká ako vy, keď s vami chodí. Prečo? 

Pretože dovtedy som žil svoj sebecký arogantný život a keď som začal chodiť s Monikou, povedal som jej – pozri, sú tu moje záujmy, moja gitara, priatelia, krčma, potom dlho nič a potom budeš ty. Ak s tým súhlasíš, tak budeme spolu chodiť, ale nesmieš mi do ničoho hovoriť. Nikdy som si nepripustil, že by niečo mohlo byť inak a tiež som sa nechcel pripútať k jednej žene. Bál som sa, že budem rovnaký ako otec a ublížim jej. 

Monika ma poznala ako nespoľahlivého, nedochvíľneho človeka. Nechodil som načas, ak som vôbec na dohodnuté stretnutie prišiel, lebo sa stávalo, že som sa spil v krčme a na rande som zabudol. Niekoľkokrát som aj skúšal prestať piť, ale vydržal som najdlhšie rok a potom to bolo ešte horšie. 

Ako reagovala Monika, keď ste zo dňa na deň prestali piť? Nemyslela si, že je to váš ďalší pokus abstinovať?

Nie, lebo tých zmien bolo viac, a Monika pochopila, že toto nebolo v ľudskej moci. Začal som totiž chodiť na rande o 15 minút skôr, nikdy som nezabudol. Prestal som sa oplzlo vyjadrovať, skončil som s inými ženami a dokonca som aj môjho otca zrazu videl iným pohľadom a dokázal mu odpustiť. Predtým som nenávidel deti, nikdy som ich nechcel mať, ale Boh začal krásne usporadúvať aj moje hodnoty, že som mohol dozrieť a mať túžbu po rodine. Mať jednu ženu a deti. Keď Monika, videla, čo sa so mnou stalo, do roka uverila v Boha aj ona, aj keď predtým mala k viere a ku kresťanstvu odpor. Vzali sme sa, postupne sa nám narodili štyri deti, dvaja synovia a dve dcéry, najstarší má 29, najmladšia má 16. 

Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa. Vaše ego, vziať si, čo ste chceli, mať seba na prvom mieste… robili ste si aj v manželstve veci po svojom, ako ste boli zvyknutý? 

To by sme už asi boli dávno rozvedení. (smiech) Bol to proces, keď sa veci v našom manželstve menili a nastavovali a úprimne, bez Božej pomoci by som to nedal. Keď Boh urobil ten úžasný prvý krok, že sa mi dal poznať, že Ježiš zomrel za moje hriechy, bolo na mne, ako na to budem reagovať a koľko oblastí svojho života budem chcieť zmeniť. Nakoľko budem ochotný zaprieť sám seba, dôverovať Bohu a položiť mu k nohám všetko.

Takto som sa s jeho pomocou vzdal napríklad aj lukratívnej práce v Nemecku a nakoniec aj kondičnej kulturistiky. Musel som si v sebe usporiadať, čomu dám prednosť, čo má prioritu, lebo som už mal rodinu, deti a nechcel som ich ukrátiť o moju prítomnosť, možnosť byť s nimi, podieľať sa na ich výchove. 

Raz som sa pýtal mojej manželky aj detí, ako ma ony vidia, aby mi nastavili zrkadlo, a keď som to počul, bola to rana. Ale pretože ma milovali, povedali mi pravdu. A pretože som aj ja ich miloval, chcel som tie veci zmeniť. Keď som sa ešte v tom roku 1992 prvýkrát modlil, povedal som – Bože, pomôž mi byť takým človekom, akým chceš, aby som bol. A Boh mi v tom naozaj pomáhal, ale lusknutím prsta to nebolo. 

Boli niektoré oblasti, vaše črty, ktoré vám išlo ťažko meniť?

Bol som dosť autoritatívny, perfekcionista, čo robilo niekedy napäté chvíle. Ale aj toto sa pri Monike a vďaka jej múdrosti postupne menilo. Spomínam si, ako jej veľakrát deti hovorili: ,,Mami, ale veď tatinko v tomto nemá pravdu.“ A ona im len s úsmevom povedala, že tatinko na to príde sám, nemusíme mu v tom pomáhať. A mala pravdu. Jej láskavý postoj bez hádania a výčitiek mi veľmi pomáhal uvedomiť si to a meniť sa. 

Čo ste považovali vo vašom manželstve za najpodstatnejšie, aby fungovalo a malo šancu „na úspech“? 

Myslím, že dôležité bolo, že sme boli obaja rozhodnutí sa učiť – ako spolu chceme a budeme žiť. Ani jeden z nás nemal dobrý vzor v rodine a mali sme obrovskú túžbu byť rodinou. Povedali sme si, že sa budeme snažiť žiť a robiť veci v jednote. A čím dlhšie sme boli spolu, tým sa naša jednota viac prejavovala a bola plná lásky a dávania prednosti tomu druhému. Ja Monike a ona mne. 

Bol to proces a cesta, ktorou sme spoločne išli, ale, samozrejme, kým sme k tomu dospeli, chvíľu to trvalo. Čoraz viac sme však poznávali, že zdrojom vyrovnanosti, pokoja a radosti zo života v tandeme je naša živá viera v Boha. 

Kedykoľvek sme riešili niečo, v čom sme sa nevedeli zhodnúť, predkladali sme to spoločne Bohu. Potrebovali sme sa zastaviť, povedať si, že ten druhý je pre mňa natoľko dôležitý, že nechcem dopustiť, aby medzi nás niečo vošlo, čo by nás oddelilo. A naučili sme sa tie veci „premilovať“, až kým ten druhý nebol pre mňa viac, ako ja sám a moje záujmy. 

S Božou pomocou k tomu človek môže dôjsť, ale otázka je – či chce? Nikdy sme nestrácali zo zreteľa lásku. Láska všetko znáša, všetko verí, všetko vytrpí, je trpezlivá, dobrotivá… To bola hybná sila uprostred nás a vďaka tomu to bolo pre nás stále ľahšie a ľahšie. Až sme došli do bodu, že sme sa nepotrebovali vôbec hádať pre hlúpe ego. A potrebovali sme sa stále viac byť spolu, dotýkať sa vzájomne, usmiať sa na seba a dávať si najavo radosť jeden z druhého. Manželstvo je najlepšia vec vo vesmíre.

Ešte sa zastavme pri spojení „robiť veci v jednote“. Čo to prakticky znamenalo, robiť všetko spolu? V súčinnosti? Mať na vec rovnaký názor? 

Nie, to určite nie. Len som sa chcel vyhnúť slovu kompromis, lebo dnes sa to v manželstvách chápe veľmi moderne, že ak sa nevieme dohodnúť, tak si každý urobí po svojom, ale to nie je šťastné riešenie.

Keď sme s Monikou hľadali v niečom jednotu, kompromis, museli sme dať nabok všetky naše predsudky a naše ego, zvážiť, čo bude pre nás dobré. Samozrejme, že sme nemali vždy na vec rovnaký názor a zo začiatku to nebolo hneď o jednote, ale miestami aj o myšlienkach, či som urobil dobre, či som si vzal správneho človeka… Ale pretože sme uverili Bohu, že on s nami zamýšľa dobré, všetko sme mu vo veľkej pokore predkladali a spoločne sa modlili, aby nám s tým pomohol, že si nevieme rady. Niekedy sme k spoločnému rozhodnutiu dospeli a inokedy sme veci, ktorým sme nerozumeli, odložili na neskôr, až to dozreje. No často už ani nebolo treba.

Vaše deti sú zatiaľ všetky slobodné. Ak by za vami prišli pýtať si rady do manželstva, čo by ste im povedali?

Myslím, že v dospelosti im už toho veľa neporadíte, respektíve nie som si istý, akú to má váhu. Ak totiž človek zanedbá výchovu, keď sú deti malé, tak už to nedoženie. Raz sa staršej dcéry Patrície niekto pýtal, čo je pre ňu najdôležitejšie v živote, a ona povedala, že rodina a to, ako žili jej rodičia. Dojalo ma to a som rád, že sme tu s Monikou mohli pre ne byť a venovať sa ich výchove. 

Ak by však za mnou prišli, tak by som im povedal, aby do vzťahu investovali, chceli poznať svojho partnera, porozumieť mu, ísť cestou lásky, pokory, ochoty načúvať a celkovo sa o neho zaujímať. Kľúčom je komunikácia, úprimnosť, lebo Boh sa má k úprimným úprimne. Aby boli ľuďmi cti, radosti, lásky a povzbudenia, aby svojmu partnerovi umožňovali rásť, vedeli odpúšťať, tolerovať a dôverovať. A to najdôležitejšie je hľadať Boha a v každom čase si udržať to poznanie, že ich miluje najúžasnejšia bytosť celého vesmíru, stvoriteľ neba a zeme.