Čo prekáža druhej polovici národa a aké divadlo sa hrá v parlamente

Dosť bolo Fica! Ale aj: Fico do basy! Skandovali opakovane davy ľudí na námestí. A tým bolo jasne vyjadrené, že neprotestovali iba proti zrušeniu Úradu špeciálnej prokuratúry a proti zmenám v trestnom zákonníku. Ich nespokojnosť je širšia a zásadnejšia. Je to nespokojnosť jednej časti verejnosti s výsledkami volieb a s tým, ako sa po nich vládne. Emócie v dave, podobne ako názory v sociálnej bubline, majú sklon považovať sa za absolútne a za jediné správne. Týka sa to aj tejto skupiny ľudí, ktorí sa označujú za slušných. Preto dnes to zjavné sklamanie na ich strane z toho, že vládni poslanci napriek toľkému odporu to predsa len v parlamente schválili. A ešte väčšie začudovanie, že to zatiaľ nič neurobilo s preferenciami vládnych strán.

Je tu totiž aj druhá časť spoločnosti. Niekedy prehliadaná a inokedy moralizujúcimi povýšencami nazývaná luzou. Momentálne ju vo verejnom priestore veľmi nepočuť. To však neznamená, že je so všetkým úplne spokojná. Ak človek stretne zástupcu tejto polovice národa, dozvie sa, že vláda tiež nerobí všetko tak, akoby mala. Prečo ešte napríklad nevymenila vedenie RTVS? Prečo neodvolala toho Mikasa? Ako je možné, že  na niektorých ministerstvách sú znovu slniečkari a dokonca vo vysokých funkciách? Ide, samozrejme, o iný typ nespokojnosti, sčasti aj chápavej a zatiaľ trpezlivej. Napokon, toho hlavného hygienika už predseda SNS vyzval na odstúpenie. Zrejme sa mu zdalo, dodal by som ironicky, že splnomocnencovi Kotlárovi to zbytočne dlho trvá s tým preverením pandémie. A na vedenie RTVS tiež príde rad, lebo to je predsa nevyhnutnosť. Presne tak. Pretože tieto očakávania sympatizantov vlády nie sú živené pomstou či zlobou. Je v nich je len opačný pohľad na svet a presvedčenie, že takýmito výmenami príde k náprave vecí.

Áno, naša spoločnosť je rozdelená čoraz hlbšou názorovou priekopou. Až svetonázorovou. Tieto dva tábory sa zatiaľ, našťastie, fyzicky veľmi nestretávajú. Žijú si tak akosi paralelne vo svojich bublinách. Jedných je možno viac na vidieku, druhých vo veľkých mestách. Jedni aj druhí pritom môžu mať pocit, že ich je dosť na to, aby práve oni demokraticky rozhodli, kto bude pri moci.

Zato v parlamente prichádzajú ich poslaneckí reprezentanti do osobných a čoraz ostrejších konfliktov. Má to niekedy riadne grády. Naposledy pred hlasovaním o Trestnom zákonne, keď poslanec Hlina prerušil svoje vystúpenie v treťom čítaní a nezastaviteľným krikom sa dožadoval prítomnosti predkladateľa zákona, hoci v treťom čítaní jeho prítomnosť nebýva zvykom. O tom však nevedel ani predsedajúci schôdze Blaha, ku ktorému si prisadla poslankyňa Cigániková, z nejakého dôvodu si predtým vyzula topánky a tvrdila, že ona si môže sadnúť, kam chce.

Súčasne sa pred Blahu postavil poslanec Matovič a nadával mu do úchylov a neváhal to zopakovať aj do nastaveného mikrofónu, aby sme všetci vedeli, kto je kto. Niektoré jeho ďalšie bojovné invektívy už prehlušil z pléna ziapajúci kolega Pročko, ktorý rád hovorí o druhých poslancoch, že sú to len herci v politike.

A možno aj sú, vrátane neho.

Takže keď predsedajúci Blaha upozornil poslanca Matoviča, že: „Toto nie je ústav pre duševne chorých, toto je parlament,“ pomyslel som si pravý opak. A spomenul som si na slávnu hru nemeckého dramatika P. Weissa Marat / Sade. Jej pôvodný názov znie: Prenasledovanie a zavraždenie Jeana Paula Marata, hrané hereckou skupinou charentonského ústavu, pod vedením pána de Sade.

Táto hra bola inšpirovaná historickou skutočnosťou. Totiž markíz de Sade, autor škandalóznych románov ale aj divadelných hier a mimochodom posledný väzeň parížskej Bastily, bol niekoľko rokov aj pacientom v ústave pre choromyseľných a tam nacvičoval vlastné hry so svojimi spolupacientmi. Zmienená hra Marat / Sade je postavená na princípe divadla v divadle a jej forma umožňuje efektné vyznenie: Herci hrajú bláznov, ktorí hrajú divadlo pod vedením šialenca pre potešenie ďalších bláznov v hľadisku.

Takto si teda aspoň pripadám ja, keď pozorujem našu politiku a hlboko rozdelenú spoločnosť. A mám obavu z toho, ako to dopadne. V tej hre sa tiež zrážajú v neprekonateľnom konflikte dva svetonázory – individualizmus markíza de Sade s kolektivizmom revolucionára Marata. No vyhrá napokon niekto tretí – epilóg hry avizuje nástup Napoleona.

A na úplný záver jedna z postáv kričí do hľadiska: „Kedy sa naučíte vidieť? Kedy konečne pochopíte?“

Ozaj, kedy?