Rozhovor s novým arcibiskupom Prešova Jonášom Maximom o Ukrajine, tamojších cirkvách a sile pôstu

V kláštore, kde som bol, sme prijali mnoho ľudí, utečencov z Donbasu aj z juhu a zo severu, kde je vojenský front. Porozumel som, že je veľmi dôležité zaujímať sa o problémy ľudí, lebo iba takto sa dá naozaj poznať reálna situácia. Toto chcem priniesť aj na Slovensko: viac počúvať kňazov aj veriacich, nech viem, čo sa deje. Chcem byť ušami, ktorými chcem počúvať a vedieť priamo z úst a zo skúseností kňazov, čím žije naša cirkev.

Arcibiskup Jonáš Maxim v Ríme, za ním biskup Petar Palic z Bosny a Hercegoviny. Foto: Bohumil Petrík

Povedali ste, že ľudsky sa táto vojna nedá vyriešiť. A predsa, ako môžu ľudia a aj kňazi, napríklad vy ako arcibiskup a cirkev, pomôcť pri riešení hrôz vojny?

Určite modlitbami, teraz je aj pôst, a teda svojimi osobnými, malými aj väčšími obetami. Potom prijímaním tých ľudí. Ak nájdu oporu či aspoň pochopenie, môže to byť veľmi pozitívny moment. To im pomôže, aby ďalej informovali na Ukrajine, kde sú ich príbuzní, že tento svet vie o vojne, zaujíma sa o utečencov a snaží sa ich nielen pochopiť, ale aj konkrétne robiť niečo pre Ukrajinu a pomáhať materiálne a charitatívne.

Treba na zodpovedných miestach hovoriť o tejto vojne pravdivo, nie tak, ako sa prezentuje, ale tak, ako ju poznali tí, ktori utiekli, zažili bombardovanie a prišli o domov. Treba o tom hovoriť a aj takto pomáhať Ukrajine.

Podľa poľských zdrojov žije na Ukrajine len okolo 25 až 26 miliónov ľudí. Čo to znamená v praxi, keď sú milióny obyvateľov za hranicami, najmä mnohé ženy a deti?

Ja som to tak nepocítil, pretože západná Ukrajina je viac-menej taká istá, ako aj bola. Milióny utečencov sú z centrálnej a východnej Ukrajiny, kde je vojenský front alebo z Doneckej a Luhanskej oblasti.

Všimol som si, a to je pozitívne, že je veľmi veľa sociálnych projektov, ako pomôcť raneným, rodinám, ženám, ktoré už nemajú manželov či mužov. Z prostredia strednej vrstvy ukrajinského národa teda vyšlo veľa pozitívnych iniciatív na pomoc a sú rozpracované a aj prebiehajúce projekty.

Existujú centrá, kde pracujú s tými, ktorí prišli z frontu, sú ranení, sú bez nohy, bez ruky, nemôžu bojovať a normálne sa začleniť do spoločnosti. Pracujú s nimi celé tímy psychológov, psychoterapeutov, kňazov alebo sociálnych pracovníkov, aby ich vyviedli z traumy. V tomto zmysle klobúk dolu.

Mnohí hovoria, že ukrajinská gréckokatolícka cirkev má blízko k nacionalizmu, váš názor?

Ja som tam žil 20 rokov a nemôžem ani slovkom povedať, že by boli nacionalisti. Ale je to cirkev, ktorá dbá o svojich veriacich a ľudí tak ako každá jedna cirkev. Väčšina veriacich žije na Ukrajine alebo sú Ukrajinci, a tak sa o nich, samozrejme, stará. Niekomu zvonku sa môže zdať, že je to akýsi nacionalizmus, ale to je podľa mňa skreslené.

Nikto ani z predstaviteľov cirkvi mi nikdy nepovedal: „Ty nie si Ukrajinec" alebo „Bolo by dobre, keby si bol Ukrajinec" alebo „Ty si taký zvláštny, lebo si prišiel zo Slovenska". Vôbec nemám takúto skúsenosť a žiadny z Neukrajincov v našom kláštore nikdy necítil zo strany ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi tlak alebo akékoľvek obvinenie. Môžem smelo potvrdiť, že táto cirkev nie je nacionalistická.

Arcibiskup Maxim s kňazmi pôsobiacimi v Ríme. Foto: Bohumil Petrík

A v súvise so snahou o zákaz a obmedzenia voči pravoslávnej cirkvi moskovského patriarchátu či voči ľuďom ruskej národnosti z východu Ukrajiny?

Treba rozlišovať. Neviem o tom, že by takéto smerovanie vyšlo zo strany gréckokatolíckej cirkvi. Vrchný arcibiskup Sviatoslav Ševčuk sa vyslovil takto: Som za to, že treba niečo robiť s tými, ktorí podkopávajú ukrajinský štát ako politický útvar, lebo idú proti bezpečnosti štátu. Vyslovil sa veľmi jasne a ja to kvitujem. Takíto ľudia pritom môžu byť kňazi gréckokatolíci a aj pravoslávni, ktorí patria pod Kyjev alebo Moskvu.

Zo strany ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi absolútne nikdy nevyvstala pozícia: zatvorte Moskovský patriarchát. Naozaj som z cirkevnej strany nič také nepočul. Tieto tendencie vychádzajú skôr od politikov.

Vyšší arcibiskup povedal, že pápež pri vojne zlyhal. Na jeseň 2023 pripomenul, že rímsky biskup má na Ukrajine päťpercentnú popularitu. Je to pre Františkov promierový prístup ku konfliktu, jeho vyjadrenia voči Ukrajine a Rusku, o štekote NATO, ako aj preto, že si nevie vybrať stranu a podobne. Niektorí hovoria, že Sviatoslav Ševčuk prekračuje hranice a pápeža žiada, aby sa katolícka cirkev pridala na jednu z bojujúcich strán. Ako to vnímate?

Som presvedčený, že ukrajinský národ má v úcte Svätého Otca. Samozrejme, že po pápežových vyhláseniach bola akási nespokojnosť, no ja by som to nenazval nespokojnosťou, ale skôr otázkou: Prečo? Vtedy Ukrajinci chceli od Svätého Otca podržanie národa, ktorý naozaj trpí ruskou inváziou. Toto očakávali, ale viem, že potom sa to všetko vysvetlilo, keď bola synoda ukrajinskej cirkvi [v septembri 2023 v Ríme, pozn. red.], lebo biskupi boli s pápežom a veci sa dali na pravý poriadok.

Lenže tamojší episkopát dodal, že teraz je naša úloha presvedčiť veriacich, tých 95 percent, že pápež je na našej strane.

To je skôr širší problém – Ukrajinci celkovo prestali dôverovať cirkvi. Predstavitelia cirkvi, tej pod Moskovským patriarchátom, veľmi zhodili svoje pozície, teda vyvolali nedôveru, keď spolupracovali s Moskvou. Boli rôzne prípady pravoslávnych kňazov, o tom sa dá čítať. Táto zlá skúsenosť znamenala väčšiu nedôveru k cirkvi vo všeobecnosti.

Priblížte nám to, nazvite to.

Je to akési rozčarovanie. Ukrajinci predpokladali, že cirkev bude na strane národa a mali skúsenosť, že Moskovský patriarchát nestojí na strane národa, ale na strane štátu, ktorý robí inváziu.

Prejdime teraz k duchovnejším témam a k pôstu, ktorý sa práve dnes začína. Dajte radu, čo by ste ešte odporučili čitateľom tohto rozhovoru, ako máme pristúpiť k pôstu?

Chcem odkázať veriacim na Slovensku, že pôst je najlepšie prežiť v modlitbe a pôste. Treba si vytvoriť čas na osobnú a spoločnú modlitbu, bohoslužby a na postenie sa.

Vy ste si vždy dokázali na to nájsť čas?

V našej kláštornej komunite na to, samozrejme, máme veľký priestor a v tomto zmysle sme nič neuberali z programu konventu. Videl som, že bratia ešte viacej, usilovnejšie, vnímavejšie a osobnejšie na sebe pracujú a zriekajú sa, to bolo pozitívne. Nie je to jednoduché, ale sláva Bohu.

Na záver chcem povzbudiť ľudí, aby naozaj tento čas pôstu prežili hlbšie ako inokedy, lebo od toho závisia mnohé veci, ktoré my nevidíme.

Arcibiskup Jonáš Maxim. Foto: Bohumil Petrík