Dokázať znásilnenie po rokoch je vždy vážny problém

Žiaden racionálny človek nemôže poprieť skutočnosť, že znásilnenie patrí k jedným z najohavnejších násilných trestných činov, aké ľudstvo pozná. Nezasahuje totiž iba do fyzickej integrity osoby, ale takmer bez výnimky zanecháva rany aj na duševnom zdraví obete. Napriek tomu, že ide o mimoriadne ťažký údel, je potrebné takýto trestný čin nahlásiť čo najskôr.

Nielen preto, aby bol násilník okamžite zadržaný a putoval do väzby, čo je, mimochodom, zaužívaná prax pri vznesení obvinenia zo spáchania tohto trestného činu. Ale najmä pre účely dokazovania, ktoré ako jediné môže spravodlivo usvedčiť páchateľa a prispieť k jeho dlhoročnému trestu. Základná sadzba trestu odňatia slobody pri znásilnení je od 5 do 10 rokov, pričom podľa závažnosti skutku môže páchateľovi hroziť trest odňatia slobody až na 25 rokov.  

Práve problematika dokazovania pri takomto zločine má svoje špecifiká, ktoré verejnosti pri debate o skracovaní premlčacej doby neboli predostreté. Kritici skracovania premlčacej doby hovorili najmä o skutočnosti, že žena je častokrát znásilnením traumatizovaná a nevie dostatočne rýchlo reagovať a nahlásiť čin polícii. Prípadne sa obáva stigmatizácie okolia alebo neverí súdnemu systému, že dokáže odsúdiť páchateľa na spravodlivý trest. Tieto argumenty majú svoj racionálny základ, ale zároveň predstavujú problém, vďaka ktorému môže páchateľ skutočne vyviaznuť bez potrestania.

Znásilnenie treba nahlásiť čo najskôr

Znásilnenie môže prebiehať rôznymi formami. Na účely tohto článku poukážem na častokrát verejne zmieňované prípady, keď sa žena bojí ísť vec nahlásiť, v dôsledku čoho je potrebná dlhá premlčacia doba. Pretože sa môže odhodlať čin nahlásiť po rokoch, a potom bude násilník potrestaný. Praktické prekážky v trestnom procese takéto úvahy nielen že nepodporujú, ale dokonca vylučujú.

Ak žena znásilnenie nahlási ihneď, polícia začne okamžite konať. Prizve odborníka z odboru psychiatrie alebo psychológie alebo iného obdobného subjektu, ktorý pomôže obeti vyrovnať sa s emocionálnou stránkou jej ujmy. Takáto povinnosť priamo vyplýva zo zákona o obetiach trestných činov. Daný odborník pomôže obeti nielen s vyrovnaním sa s psychickou traumou, ale asistuje aj pri jej vypočúvaní a usmerňuje priebeh celého policajného úkonu práve s ohľadom na citlivosť témy.

Napriek tomu, že je mimoriadne ťažké prežívať momenty hrôzy znovu, je skoré vypočutie veľmi dôležité pre identifikáciu páchateľa. Jeho opis rovnako ako opis skutku pomôže polícii nielen vypátrať útočníka, ale aj dostatočne kvalifikovane odôvodniť jeho väzobné stíhanie, ktoré bude bezvýnimočne nasledovať. Takéto vypočutie by sa malo natáčať na kameru, aby obeť nemusela byť druhotne viktimizovaná tým, že ju bude treba opätovne prepočúvať v danej veci.

Zranenia ako dôkaz

Pri znásilnení ženu prehliadne lekár, ktorý prezrie možné zranenia na jej tele. Hľadajú sa vonkajšie zranenia ako škrabance, modriny, pomliaždeniny či iné spôsobené násilným správaním sa agresora, ako aj možné vnútorné poranenia pohlavných orgánov spôsobené práve nedobrovoľným sexuálnym aktom. Pri takejto včasnej lekárskej prehliadke je častokrát nájdená DNA páchateľa, či už v podobe kože pod nechtami brániacej sa obete, alebo v podobe slín či spermií, ktoré sa môžu nachádzať nielen na tele poškodenej, ale aj na jej šatách či iných predmetoch. Tie sa stanú okamžite predmetom znaleckého skúmania a následne sa uchovávajú spôsobom, aby sa s nimi ako s dôkazmi mohlo nakladať aj roky po skutku.

Polícia aj z tohto dôvodu odporúča znásilneným ženám, aby oblečenie, ktoré mali pri skutku, vôbec neprali ani s ním nemanipulovali, ale v nezmenenom stave ho priniesli ako dôkaz. Okrem stôp v podobe DNA páchateľa polícia bude pri šatách určovať aj rozsah a spôsob ich poškodenia, čo je pomerne obvyklý jav, ak ide o násilnú formu nedobrovoľného aktu. Mechanizmus vzniku poškodenia šiat potom bude slúžiť ako ďalší usvedčujúci dôkaz voči páchateľovi.

Všetky tieto úkony vykonané v čo najskoršej dobe po znásilnení majú svoje opodstatnenie práve v získavaní dôkazov. Páchateľ v týchto prípadoch nemá veľký priestor na obranu, a zväčša je pod ťarchou dôkazov aj usvedčený. Práve neskoré nahlásenie žien v prípadoch znásilnenia znižuje šance na usvedčenie páchateľov na minimum.

Ak by sme vzali do úvahy predpoklady kritikov skracovania premlčacej lehoty, že žena nahlási takýto čin aj po rokoch, treba sa na to pozerať racionálne z hľadiska dokazovania. Plynutie rokov od spáchania skutku je z hľadiska získavania stôp a dôkazov značný problém. Asi nie je na mieste sa domnievať, že žena nechá šaty, ktoré mala v čase útoku na sebe, v nezmenenom stave. Ale aj ak by ich nevyprala či rovno nevyhodila, nemožno sa domnievať, že laik dokáže uložiť takýto dôkaz spôsobom, aby z neho bolo možné získavať stopy aj po rokoch.

DNA je potrebné uchovať špecifickým spôsobom

Kľúčový dôkaz v podobe spermií či zranení je pritom nenávratne preč. Podľa lekára Miroslava Vernera z Canadian Medical spermie prežijú na vzduchu iba niekoľko minút až hodín. Takýto záver potvrdzoval aj už zosnulý český sexuológ Radim Uzel. Pre potreby dokazovania sa obvykle spermie zmrazujú, a tak sú schopné slúžiť ako predmet znaleckého skúmania aj po značne dlhú dobu. Nemožno očakávať, že takéto vhodné úkony na zaistenie dôkazu vykoná ktokoľvek iný ako policajné zložky, to však iba za predpokladu, že obeť čin nahlási.

DNA je z hľadiska trestného práva prenosná stopa, a páchateľ môže tvrdiť rôzne verzie udalostí, ktorými vysvetlí, čo sa stalo a ako sa tam jeho spermie dostali. To bude vzbudzovať pochybnosti o tom, ako sa skutok naozaj stal, a to práve pre značný časový odstup od jeho spáchania. Na stopy DNA a ich kvalitu pritom rovnako vplývajú vonkajšie faktory, ako teplota, vlhkosť, čas či iné elementy, ktoré ju znehodnocujú pre účely dokazovania. To isté platí aj o dokazovaní, či bol vôbec páchateľ v inkriminovanom čase na danom mieste, čo sa môže sťažiť práve s nedostatočnou pamäťovou stopou obete.

To jednoznačne sťaží, ak nie priam znemožní použitie kľúčového dôkazu proti páchateľovi. Podobne je to aj s fyzickými zraneniami, ktoré sa za takú dlhú dobu vyliečia. Ak by sa to aj nestalo, už je ťažké preukázať spôsobenie daného zranenia práve útokom spred rokov, a nie inou činnosťou, ktorá za taký dlhý časový úsek mohla nastať. Dokazovanie zostane v rovine tvrdenia proti tvrdeniu, pričom práve čas bude hrať v prospech páchateľa. Obeť si pre odstup času nemusí pamätať, ako sa udalosti odohrali, oblečenie páchateľa alebo v určení času či dátumu sa môže pomýliť v určitých bodoch. Pri akejkoľvek nepresnosti sa bude táto skutočnosť vykladať v prospech páchateľa. Zrejme jediný relevantný dôkaz na strane poškodenej bude znalecký posudok z hľadiska psychickej traumy, ale to na usvedčenie konkrétneho páchateľa jednoducho nestačí.

Pre všetky tieto okolnosti je dôležité, aby žena nahlásila znásilnenie čím skôr. Takéto zločiny sa spravidla neodohrávajú pred svedkami, a preto sa nemožno spoliehať na dôkazy v podobe výpovedí očitých svedkov. A ak sa aj obeť následne zverí inej osobe, ale tá to nejde nahlásiť polícii, potom sa táto skutočnosť spochybňuje a bagatelizuje. Veď „asi to nebolo také vážne, ak to nešla nahlásiť“.

Podnety podané po desiatich rokoch majú skutočne z hľadiska dokazovania nulové šance na usvedčenie páchateľa. Ani bývalá ministerka spravodlivosti Mária Kolíková nevedela odpovedať na otázku, koľko znásilnení nahlásených s takto veľkým odstupom času sa pretavilo do odsúdenia. Podľa jej vyjadrenia na to neexistujú štatistiky. Má pravdu, pretože by boli zbytočné. Ak by aj nejaké existovali, rozhodne by bolo vysoko raritné, ak by došlo aj k odsúdeniu po toľkých rokoch. Slovensko zatiaľ žiaden takýto prípad nepozná.

Preto skutočne nie je podstatné, či je premlčacia doba v prípade znásilnenia je 20, 15 alebo 10 rokov. S ohľadom na problematiku dokazovania a uchovávania dôkazov pri takej špecifickej trestnej činnosti totiž priamo úmerne klesá šanca na odsúdenie páchateľa so zvyšovaním plynutia času od samotného skutku. Nie je to chyba legislatívy, ale jednoducho objektívna realita okolností tejto trestnej činnosti, ktorá sa akosi zamlčiava zo strany kritikov skracovania premlčacích lehôt.

Treba pritom dodať podstatnú skutočnosť, že nahlásením skutku a následným vznesením obvinenia sa premlčacia doba prerušuje, a začína plynúť nová premlčacia lehota. O tom sa opäť taktne mlčí, a hoci nikto neprišiel s prípadom znásilnenia, ktoré bolo nahlásené po desiatich rokoch a úspešne dovedené do odsúdenia páchateľa, vytvára sa vo verejnosti zavádzajúci dojem, akoby skrátením premlčacej lehoty nastupovala už toľko povestná „amnestia“ pre zločincov.

Ak by spoločnosť mala skutočne záujem o ochranu žien, nabádala by ich na okamžité nahlasovanie takýchto útokov. Ak nie osobne, tak prostredníctvom blízkych osôb. Potom je reálna šanca, že páchatelia môžu byť okamžite odchytení a stíhaní, čo zamedzí opakovanému páchaniu trestnej činnosti. V opačnom prípade sa zločincom skutočne vytvára podhubie na ich kriminálne aktivity. A v prípade znásilnení bez včasného vyšetrovania nepomôže ani neobmedzený čas premlčacej doby.