Všetko bolo napokon inak. Pravdivý príbeh o Sládkovičovej skutočne osudovej láske

Sviatok svätého Valentína si zaslúži, aby sme aj v literárno-historickom meradle rehabilitovali lásku a uviedli ju na správnu mieru. Sládkovič sa aj po zdanlivo nenaplnenej láske zaľúbil znovu. Znovu a ozajstne. Hoci táto láska nenapísala báseň s dĺžkou 291 strof, vzišlo z nej deväť detí. A naplnila pôvodnú Marínu zmyslom.

Zoznámte sa s Antóniou Júliou Sekovičovou, skutočnou osudovou láskou Andreja Braxatorisa, ktorý si ani svoje umelecké meno Sládkovič nezvolil pre status najviac „zaláskovaného“ štúrovca.

Najromantickejší štúrovec

Žiadny zo štúrovcov nepísal vo svojej dobe o láske viac než Sládkovič. Celá Marína zrejme obsahuje viac ľúbostných pasáží než tvorba všetkých Štúrových druhov dovedna. Spisovatelia, ktorí boli zároveň národnými buditeľmi, si totiž v tom čase brali na paškál vznešenejšie témy.

Sládkovičova „sladkosť“ sa však plynutím času v povedomí ľudí nafúkla. Prvoplánové interpretácie jeho mena a jeho prehnanú romantickosť treba preto odmýtizovať.

Základoškolské vysvetlenie, ktoré sa počas vyučovania neraz podsúva žiakom s cieľom jednoduchšieho memorovania učiva, vychádza z toho, že Andrej Braxatoris si vybral pseudonym Sládkovič práve pre sladké, romantické sfarbenie jeho poézie.

Pomôcka je to nepochybne užitočná, no faktograficky nepresná.

Daniel Hevier v interpretačnej sonde #Marína (2020) približuje, že okolnosti voľby Braxatorisovho pseudonymu Sládkovič boli oveľa prozaickejšie. „Braxator“ totiž v preklade z latinčiny znamená „sládok“ či „pivovarník“. Už Ján Kollár o ňom podľa Heviera hovorí ako o „Sládkowicovi“ a dokladá, že jeho predkovia sa volali „Sladek aneb Piwowarči“.

Braxatoris sa teda voľbou svojho pseudonymu len vrátil k predtým polatinčenému menu svojich predkov. Umelecké meno mu však údajne prepožičal jeho brat Karol, ktorý ho používal prvý. Keďže videl, že Andrej má väčšie šance stať sa známym, pseudonymu sa zriekol v jeho prospech.

Štúr Marínu údajne odsúdil. Aj v tomto prípade ide o mýtus

Ľudovít Štúr vraj nebol nadšený tým, keď sa jeho druhovia zaoberali takými „malichernosťami“, ako je láska, keďže na prvom mieste v jeho hodnotovom rebríčku figurovali národné záujmy. Z tohto tvrdenia sa rozvinul ďalší známy mýtus, že Štúr a vo všeobecnosti skupina okolo neho odsúdila a kritizovala Sládkovičovu báseň.

Ján Kalinčiak poukazuje na časť slovenskej mládeže, ktorá skutočne nahliadala na Marínu kritickým okom: „Marína bola... v očiach mládeže hriechom oproti duchu slovenskému a oproti budúcnosti slovenskej, lebo vraj kto je za národ pravdive zaujatý, s takými vecami sa zapodievať nemá... Keď bola teda Marína tak odsúdená, chytil som sa ju zastávať ja, pozerala, pravda, na mňa vtedajšia mládež milosrdným a ľútostivým okom, pokladajúc ma za zablúdilého.“

Nevieme, kto boli títo kritici. S istotou však nešlo o Ľudovíta Štúra, ktorý Marínu nielenže nekritizoval, ale ju dokonca propagoval na stránkach literárno-náučnej prílohy Slovenských národných novín Orol tatránski: „Víborná táto báseň zasluhuje, abi sme pozornosť vel. slovenskjeho obecenstva na ňu obrátili.“

Sládkovič nemal iba jeden pseudonym

O Sládkovičovi je menej známy fakt, že bol aj herec. Samuel Jurkovič, otec prvej slovenskej ochotníckej herečky Anny Jurkovičovej, na základe osobného svedectva označil štúrovca, ktorý sa v roku 1842 zhostil úlohy v hre Hrabě Beňovský, za „najlepšieho herca“ predstavenia. Vystupoval pod pseudonymom Krasislav.

Práve toto umelecké meno stojí za zmienku a v kombinácii s jeho hereckou záľubou čo-to vypovedá aj o básni Marína.

Krasislav ako ten, kto oslavuje krásu. Oslava krásy je evidentne exponovaná aj v Sládkovičovom diele. A oslavuje ju presne na štýl herca: veľkými gestami a exaltovanými monológmi, ktoré hraničia až s pózou.

„Isteže, stretávame sa tu so všetkými rekvizitami romantickej lektúry, s extatickými zvolaniami, ale v skutočnosti je to racionálne vybudovaná a symetricky... až harmonicky vystavaná básnická skladba,“ mieni Hevier, ktorý idylickosťou a harmóniou poukazuje aj na spätosť Maríny s obdobím literárneho klasicizmu.

O Maríne preto možno sčasti hovoriť ako o štylizovanej póze. Samozrejme, Braxatorisove city k Márii Pischlovej zrejme boli v danom období úprimné, rozhodne však nie sú vzorom lásky pre všetky nasledujúce generácie zaľúbencov. Sládkovič sa totiž pri komponovaní údajne najdlhšej ľúbostnej básne na svete opieral skôr o platonickú než o skutočnú lásku.

„Roky fyzického odlúčenia oboch zaľúbencov svedčia skôr o tom, že Sládkovič miloval skôr svoju predstavu Maríny ako reálnu bytosť,“ konštatuje Hevier. Zároveň priblížil, že Sládkovič sa zaľúbil do Márie ako 19-ročný a "po piatich rokoch platonického, prevažne korešpondenčného vzťahu jej dáva slobodu k pragmatickému vydaju za iného".

Pripomeňme, že Mária Pischlová, ktorá sa neskôr volala už Geržová, sa na žiadosť rodiny vydala za bohatého medovnikára.

Po rozchode, ktorý nastal počas Sládkovičovho štúdia teológie v Halle, tvoril v rokoch 1844 a 1845 svoju ľúbostnú epopeju. V roku 1846 vyšla knižne.

Od exaltovanej poézie ku krátkej básni, ktorou povedal všetko

„O rok po jej publikovaní, roku 1847, sa žení s Antóniou Sekovičovou, mimochodom, oddanou ctiteľkou knižnej Maríny, ktorá sa v tom čase stala bestsellerom novej generácie slovenských národovcov,“ poznamenáva Hevier.

Zdalo by sa, že Sekovičová bola po zdanlivo silnom príbehu s Marínou len akousi „cenou útechy“. Sládkovič si ju však nevzal preto, aby zalepil ranu, ktorá mu ostala krvácať po vypočítavom vydaji slečny Pischlovej. Antónia konečne naplnila Sládkovičov život.

Sám štúrovec to dokazuje síce v krátkej, no veľavravnej básni, ktorú venoval Sekovičovej, ale aj v listovej korešpondencii, ktorú s ňou viedol.

Ľúbil on devu dakedy,
slasť to bola krátka,
a zostal mu len tieň bledý
a žiaľna pamiatka.
Krásy tej devy povädli,
vernosť jej omdlela,
city mládenca ochladli
a ľúbosť umrela.

Tieto verše venoval Sládkovič svojej nastávajúcej Antónii Júlii Sekovičovej v básni Vraví oko tvoje. Aj bez podrobnej analýzy je evidentné, že sa odkazuje na Marínu a na lásku, ktorú k nej už neprechováva. Svoje city smeruje už na Antóniu.

Budúcnosť jeho skrytá je,
nie je on bez viny:
ale ty mu tvoríš raje
a blahé hodiny.

Nejde už viac o euforické a prchavé prežívanie lásky, ktoré básnika dokázalo inšpirovať k napísaniu ľúbostnej epopeje. Sládkovič svoje city hlboko zvnútornil, čo dokazuje nasledujúcimi veršami:

A nemôže dávať sľuby,
prísahy nedáva,
ale nakoľko ťa ľúbi,
zrak jeho rozpráva:
ty mlčíš, ty v srdci tajíš,
čo jemu drahô je,
ale čo vyznať sa hájiš:
vraví oko tvoje.

Láska medzi Sládkovičom a Sekovičovou nepotrebuje kilometre slov usporiadaných do veršov. Stačia im oči, v ktorých si vzájomne prečítajú všetko.

Okrem publikovaných veršov stoja za pozornosť aj tie v štúrovskej slovenčine, ktoré sa zverejnenia nedočkali, pretože ich sám autor vyškrtol ešte v rukopise. Keby tak neučinil, báseň by sa končila týmto štvorverším:

Ľúbosť jeho ňeumrela,
Len preroďila sa,
Vskrjesila ju Tvojho čela
Oslávená krása. 

Inými slovami, Sládkovič dáva na známosť, že Antónia oživila lásku, o ktorej sa možno nazdával, že umrela s odchodom Márie z jeho života. Dokazuje to aj ďalším vyškrtnutým štvorverším, ktorým explicitne hovorí, že jeho nastávajúca je druhou – lepšie povedané tou skutočnou – Marínou:

Žjarau bi si biť mohla mu
Zrjeť v duše hlbini,
A bez zázraku, bez klamu
Vzjať meno Maríni.

Sládkovič si však mohol byť po celý čas vedomý toho, že láska sa z jeho života nestratila spolu s Marínou. Zaujímavú hypotézu nastolil Hevier, ktorý sa domnieva, že v čase písania básnickej skladby "už možno ani... nemiloval skutočnú Marínu, ktorá naňho čakala vo vzdialenej Štiavnici, ale miloval svoju literárnu, poetickú, papierovú Marínu".

"Papierová Marína" už pravdepodobne slúžila iba ako múza, ktorá čakala v živote štúrovca na svoje reálne kontúry, na svoje naplnenie. A dočkala sa.

Krasislav sa nevytratil

Sládkovič v čase komponovania Maríny rád oslavoval predovšetkým krásu. Nič sa na tom nezmenilo ani vo vzťahu s jeho manželkou – jedine spôsob jeho vyjadrenia. Už nepísal dlhé vzletné básne a počítal aj s reálnymi nástrahami, ktorými si prejde každý vzťah.

Dokazuje to v jednom zo zachovaných listov, ktoré Sekovičovej adresoval: „A tak, neboj sa, duša sladká! Dačo nám bude chýbať, ale mnoho mať budeme!“

Na rozdiel od Maríny, na ktorej obdivoval predovšetkým krásu a bližšie nešpecifikované cnosti, sa nezdráha Antónii v rovnakom liste priamo vyznať, že ľúbi "ten peknohrdý cit, že podrobnosti a pletky obecného žitia márnomyseľne necítiš".

Do kontrastu k pragmatickosti svojej milej stavia sám seba. Sekovičovej totiž píše, že ľúbi aj jej "panenskú zmužilosť, že nebojíš sa zaviazať svet svoj so mnou, s mládencom takým, o ktorom hovoria, že ten v ideáloch žije a na prózu života 'auf die schmutzige Erde' [na špinavej zemi, pozn. red.] nemyslí".

Sládkovič sa však neobáva o to, že by preto medzi ich životmi nenastal prienik: "Neboj sa, duša sladká! Nájdeme naše radosti!"

A zrejme aj našli. Uzavreli manželstvo a medzi rokmi 1848 až 1866 sa im narodilo deväť detí. Aj to je dôkaz, že Sládkovič nezostal uväznený v sebatrýznivej beznádeji z nenaplneného vzťahu s Máriou Pischlovou.

Sládkovič ako nádej pre všetkých, ktorí prišli o ilúzie

Rozchod Andreja Braxatorisa nepriniesol osoh len do jeho osobného života, ale aj do literárneho sveta. Nebyť tejto udalosti, ktovie, či by sa niekedy pustil do písania básne, ktorá na svete nemá obdobu.

Marína sa najmä pre svoj ťažko prekonateľný rozsah javí ako ukážkový ľúbostný príbeh, ktorý sa skončil nesmierne nešťastne. V skutočnosti však môže lovestory štúrovského básnika povzbudiť všetkých, ktorí sa domnievajú, že prišli o osudovú lásku a už ich nič pekné v živote nečaká.

Sládkovič sa najsladšieho obdobia dočkal až po rozchode so ženou, ktorá nakoniec v jeho živote zohrala "len" úlohu múzy. Načrtnuté kontúry jeho vysnívanej dámy naplnila však Antónia, ktorá sa stala skutočnou Sládkovičovou femme fatale.

"Ver mi, nám je súdené ukázať svetu anjelskú blaženosť na pustej zemi!" odkázal Krasislav svojej nastávajúcej v liste. A zdá sa, že on tomu uveril ako prvý. Až do konca života.