Z bruselského blázinca: Európsky parlament chce meniť vyučovanie dejepisu a vytvoriť zoznam nenávistných zločinov

Viktor Orbán v nedávnom rozhovore nazval Európsky parlament (EP) blázincom. Pri tejto príležitosti navrhol návrat k predchádzajúcej praxi, keď europoslanci neboli volení priamo, ale boli delegovaní národnými parlamentmi. Takýto krok späť by mohol oslabiť nápor európskej ideológie, ktorej je EP prostredníctvom svojich rezolúcií jedným z hlavných pôvodcov. V polovici januára prijal v priebehu niekoľkých dní dve, pred ktorými treba byť obzvlášť na pozore.

Jedna sa venuje európskemu historickému vedomiu. Pokúša sa vniesť európsku propagandu do vyučovania dejepisu. Okrem iného vyzýva na vytvorenie príručiek a kurzov pre učiteľov, ktoré by zabezpečili, aby sa dejiny vyučovali európskym spôsobom. Čo to znamená? Má sa upustiť od dôrazu na národné dejiny a namiesto toho sa venovať európskym a svetovým dejinám.

Takisto je vraj potrebné vyučovať o európskej integrácii a o výhodách nadnárodného usporiadania kontinentu. Vyučovanie by malo potierať aj šovinizmus, rodové stereotypy a mocenské nerovnosti, ktorými sú európske dejiny údajne preťažené. Má sa preto zamerať na marginalizované skupiny, najlepšie v medzikultúrnom a intersekcionálnom duchu, ktorý prepája rôzne skupiny historických obetí.

Hoci rezolúcia varuje pred politizáciou dejín a zdôrazňuje rešpekt k historickým faktom, vo svojom záverečnom odseku nepokryte vyzýva, aby navrhované zmeny prispeli k vytvoreniu európskej verejnej sféry a vedomia európskeho politického osudu. Ak by autorom nebránila politická korektnosť, museli by povedať vytvorenie európskeho národa.

V Bruseli je však slovo národ nevysloviteľné; používa sa o démos alebo sa hovorí o spoločnej verejnej sfére a vedomí spoločného osudu. O tom, či je to politicky žiaduce, možno diskutovať, ale bez debaty zostáva, že ide o mocenský cieľ, ktorý nemá nič spoločné so slobodou výskumu a rešpektovaním faktov.

Rezolúcia už odráža to, čo sa do veľkej miery deje vo vyučovaní. Žiaci sa v podstate nedozvedia nič o historických panovníkoch a iných mužoch, ktorí sa v priebehu storočí podieľali na formovaní osudov európskych národov. Nedozvedia sa o nich nič už preto, že z pohľadu údajných európskych hodnôt, na ktoré sa rezolúcia odvoláva, ide o rasistických, šovinistických a homofóbnych zločincov. Do centra historickej pozornosti sa dostávajú údajné alebo skutočné obete.

Je to ako pri každom progresivistickom experimente, začína sa tými najlepšími úmyslami a končí sa katastrofou. Určite je dobré, ak sa študenti dozvedia niečo aj o temných stránkach veľkých postáv a udalostí. Má to však zmysel len ako dodatočná dokresľujúca informácia chrániaca pred čierno-bielym videním. Ak sa však táto temná stránka stane hlavným príbehom a udalosti, ktorých bola súčasťou, sa ani poriadne nevysvetlia, historické vedomie sa rozpadá.      

Obálka učebnice dejepisu pod názvom „Úžasné černošské britské dejiny“. Foto: Bloomsbury

Môže sa zdať, že nebezpečenstvo týchto návrhov je otupené tým, že rezolúcia kladie dôraz na digitalizáciu vo vyučovaní a moderné vyučovacie metódy, ktoré sa opierajú skôr o diskusiu ako o odovzdávanie vedomostí. K vyučovaniu ako takému rezolúcia pristupuje s neskrývaným odporom.

Aj školenie učiteľov má prebiehať nehierarchickým spôsobom prostredníctvom diskusie s kolegami za účasti aktivistov z mimovládnych organizácií. Dôsledným uplatňovaním týchto metód vyrastú ľudia, ktorí sú pripravení diskutovať o všetkom bez toho, aby niečomu skutočne rozumeli. Každá diskusia totiž predpokladá určité vedomosti, bez nich nemá zmysel. Preto možno považovať za dobrú správu, že žiaci si z európskej ideológie príliš veľa neodnesú, pretože aj tá si vyžaduje isté vedomosti.

Ale možno strojcovia tohto všetkého ani nechcú odovzdávať žiadne informácie, ale len rozbiť schopnosť historicky uvažovať, či už národne alebo nadnárodne. Historické vedomie založené hlbokými znalosťami historických súvislostí totiž do istej miery chráni pred mocenskou manipuláciou. Jeho absencia vytvára dav, ktorý je ochotný prijať čokoľvek. Ráno bojovať proti údajnému fašizmu potieraním Trumpa, večer tlieskať autentickému ukrajinskému nacistovi v kanadskom parlamente.     

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj a kanadský premiér Justin Trudeau v piatok v Dolnej snemovni tlieskajú (veteránovi divízie SS) Jaroslavovi Hunkovi 22. septembra 2023. Foto: TASR/AP

Tým, ktorí by sa príliš vehementne bránili deštrukcii historického vedomia, je určená iná rezolúcia. Požaduje, aby boli nenávistné prejavy zaradené do spoločného európskeho zoznamu zločinov. Európsky zoznam zločinov zahŕňa obzvlášť závažné zločiny, ktoré presahujú hranice, bol zamýšľaný na boj proti terorizmu, obchodovaniu s drogami a ľuďmi, falšovaniu a praniu špinavých peňazí. Má umožniť, aby sa páchatelia nemohli vyhýbať spravodlivosti zneužívaním rozdielov v národných justičných procedúrach. O jeho rozšírení môže jednomyseľne rozhodnúť Rada EÚ, naposledy sa tak stalo po ruskom vpáde na Ukrajinu, keď sa zoznam rozšíril o porušovanie európskych sankcií.

Je sa čoho báť. Vieme, z čoho všetkého dokážu progresivistickí aktivisti a zideologizovaná justícia urobiť nenávistné prejavy. Prenasledovanie nenávistných prejavov dnes napríklad znemožňuje nestrannú verejnú diskusiu o migrácii, neprispôsobivých menšinách a ľuďoch pretváraných rodovými experimentmi.

Nenávistným prejavom sa môže ľahko stať aj vyzdvihovanie štátnických činov minulosti, ktoré dnešní progresivisti hodnotia ako zločiny. Nestane sa obhajoba povojnového odsunu Nemcov z Československa európskym nenávistným prejavom? Vlasteneckí učitelia dejepisu budú potom minimálne jednou nohou v base. Na druhej strane, nenávisť namierená proti bielym mužom pravdepodobne nebude prenasledovaná. Stali sa lovnou zverou, proti ktorej si môže každý dovoliť čokoľvek.    

Rezolúcie EP nie sú právne záväzné. Ale aj keď ich Rada EÚ bude ignorovať, čo sa často stáva, sú súčasťou európskeho právneho poriadku a formujú právne vedomie. Aktivisti v európskych a národných inštitúciách sa na ne môžu odvolávať pri presadzovaní svojich projektov. V EP vznikajú takéto uznesenia preto, že vnútri inštitúcie sa vytvorila patologická politická mikroklíma, ktorá je odtrhnutá od atmosféry, v ktorej žijú bežní Európania.

Uskutočnenie Orbánovho nápadu by túto klímu prinajmenšom oslabilo. To by však nebolo možné bez revízie Lisabonskej zmluvy, a teda bez súhlasu všetkých členských štátov. To nemožno očakávať. Preto treba vychádzať z reality priamych volieb. Pristupovať k nim tak, aby do Európskeho parlamentu prichádzali ľudia, ktorí sa nielenže nestotožňujú s európskou ideológiou, ale ani jej po príchode do Bruselu nepodľahnú.