So šírením evanjelia si „nedali pokoj“ ani za mrežami či v uránových baniach. Saleziáni sú na Slovensku už sto rokov  

Storočie je však významný míľnik. Vedeli to aj autori vrabčej hádanky. Za sto rokov sa dá mnohé stvoriť, ale aj zničiť. Vybudovať nový svet, ale aj zabudnúť na ten starý, impérium môže dokonca upadnúť do zabudnutia. 

A presne sto rokov sú na Slovensku Saleziáni, nasledovníci Ježiša Krista, ktorí kráčajúc cestou ich zakladateľa Dona Bosca, prišli na naše územie v roku 1924. 

Slovensko bolo dlho jedinou krajinou na svete, kde sa pod pozývací list podpísali všetci vtedajší biskupi. Podľa dobových záznamov to generálneho predstaveného v Turíne pozitívne šokovalo a bol zvedavý, čo sú tí Slováci zač. 

Treba mať na pamäti, že to bolo obdobie po rozpade monarchie a vzniku Československa. Tento čas bol v cirkevnom kontexte charakteristický tým, že Česi, hnaní emancipačnou túžbou zbaviť sa rakúskeho katolíckeho vplyvu, odsekli sa rovno od samotných koreňov, od Ríma. Tohto veľkého „seku“ sa mohli zúčastniť aj slovenskí katolíci, no uvedomovali si, že by tým stratili veľkého duchovného spojenca univerzálnej cirkvi. 

V Čechách tak vznikla Cirkev československá, neskôr s prívlastkom husitská. Časť z nej sa odštiepila a vydala sa hľadať svoje najstaršie duchovné korene. Tak bola na území Čiech po tisícročí obnovená pravoslávna cirkev. Dialo sa toho, samozrejme, viac, no na priblíženie atmosféry tých rokov, to azda postačí. 

Saleziánov v Šaštíne vítali s nadšením

Na sviatok Narodenia Panny Márie vstupujú 7. septembra 1924 na Slovensko prví Saleziáni. Dvaja Slováci, ktorí saleziánsku formáciu absolvovali v Taliansku a tam prijali aj kňazské svätenie. Don Viliam Vagač a don Jozef Bokor. Nimi sa začína písať úspešný príbeh obrody mladej generácie.  

Saleziáni dostali do správy Národnú baziliku v Šaštíne. Podľa dobových svedectiev ich nadšene vítalo celé mesto. Neskôr tu zriadili školu, ktorá prekvitala a formovala desiatky mladých chlapcov, z ktorých neskôr vyrástlo viacero významných osobností.  

Už v roku 1929 mali v Hronskom Beňadiku zriadený noviciát, inštitút pre formovanie mladých saleziánov a obnovili pútnickú tradíciu aj na tomto starobylom mieste. 

Nasledovalo zriadenie farnosti v nebezpečnom „Mexiku“, dnešnej časti Bratislavy s názvom Trnávka. V tom čase to bola štvrť so zlou povesťou. Bolo nevyhnutne potrebné podchytiť mladých, aby sa nedávali na zlé cesty. Misia sa vydarila, farnosť je tam dodnes veľmi aktívna a živá.

Potom prišlo pozvanie do Trnavy. Saleziáni pôsobili na biskupskom gymnáziu a neskôr aj na Kopánke. Don Jozef Luscoň píše v publikácii Veselo o Saleziánoch o pomeroch, ktoré na Kopánke panovali: „Tu bola taká bieda, že niektorí ľudia bývali aj v starých železničných vagónoch. Do tejto štvrte nasťahovali Oravcov z území zatopených Oravskou priehradou. S nimi prišli aj akýsi darebáci, lebo kamene tu kňazom bežne lietali okolo hlavy. Túto časť mesta volali Execír, čo bol výraz pre vojenské cvičisko. Po istom čase však už ľudia hovorili: Kopánka sa začína tam, kde ťa pozdravia –  Pochválený buď Ježiš Kristus.“

Presne takto vedia Saleziáni trvalou prítomnosťou, službou, ochotou a radosťou premieňať aj nepriechodné močariny na zakvitnuté záhrady. Duch Dona Bosca je kultivujúcim faktorom. 

V roku 1938 zapustili Saleziáni korene v Žiline, o tri roky neskôr začali pracovať v Michalovciach, potom v Topoľčanoch, v Nitre, v Komárne a v Hodoch pri Galante. V roku 1948 otvorili teologický seminár vo Svätom kríži nad Hronom.  

Roky prenasledovania a práce v ilegalite

Po skončení vojny, v roku 1945 vláda zrušila všetky súkromné školy. To sa dotklo aj tých cirkevných. Na trnavskom biskupskom gymnáziu bolo prvou úlohou nového riaditeľa odstrániť z tried všetky kríže. V škole vtedy pôsobil Titus Zeman, neskôr prenasledovaný ako politický väzeň komunizmu, nepriateľ režimu a „vatikánsky špión“. Dnes povýšený na oltár. Titus Zeman dal v noci kríže na svoje pôvodné miesto. Tento akt ho stál učiteľské miesto a tu niekde sa zrodila jeho vášeň pre záchranu cirkvi, hoci vtedy ešte nemohol tušiť, že o pár rokov dôjde k zrušeniu kláštorov a krutému prenasledovaniu veriacich. 

V päťdesiatych rokoch diktatúra proletariátu ničila všetko, čo súviselo s cirkvou. Saleziáni, pretože sa venovali mládeži, boli pre režim zvlášť nepohodlní. Počas totality bolo len na Slovensku odsúdených vyše štyridsať saleziánov s úhrnným trestom odňatia slobody vyše štyristo rokov. 

Salezián je však človek, ktorý svoju misiu nevzdáva. So šírením evanjelia si „nedali pokoj“ ani za mrežami, ani v uránových baniach, kde si odpykávali tresty. Tí, ktorí boli na slobode, sa zapájali do tajnej pastorácie mládeže a rodín. 

Zhruba osemdesiatim slovenským saleziánom z celkového počtu 288 sa podarilo utiecť do zahraničia, kde naplnili svoje kňazské povolanie. 

Postupne došlo na tajné štúdium teológie a v šesťdesiatych rokoch aj na prvé tajné kňazské vysviacky. Rok 1968 zase opätovne potlačil vonkajšie aktivity saleziánov do ilegality, no práve v čase normalizácie začali do rehole tajne vstupovať noví adepti kňazstva. 

Z prenasledovania vzišli silnejší

V slobodných časoch po roku 1989 sa rehoľné spoločnosti obnovili. Veľký paradox štyridsať rokov ničených reholí spočíval v tom, že sa z ilegality vynorili s rovnakým, ba niekedy aj väčším počtom členov, ako mali pred zrušením v roku 1950. Tak aj saleziáni začínali v deväťdesiatych rokoch svoju činnosť, s 290 členmi.

Aj dnes sú slovenskí saleziáni aktívni. Na Slovensku spravujú štrnásť farností, majú dvadsaťtri komunitných domov. Niekoľko misií majú vo svete, na Sibíri, v Azerbajdžane... Slovenských saleziánov by ste mohli stretnúť od Japonska až po Keňu. Stretnete ich ako duchovných vo väznici, ale aj ako trénerov mladých futbalistov, ako katechétov v školách, dlhodobo sa venujú aj rómskej komunite. Skrátka, všade tam, kde je treba pracovitých a obetavých ľudí, zaručene stretnete saleziánov či sestry saleziánky.

Slovensko by bolo bez saleziánov temnejšou krajinou. Svetlo, ktoré táto rehoľa roznáša ukazuje cestu k dobrému a naplnenému životu kdekoľvek vo svete. Milí saleziáni, vďaka za vašu službu.