Európska únia sa pod záštitou dobrých úmyslov približuje k autoritárskemu režimu

V tejto na prvý pohľad dobre mienenej stratégii vyvstáva niekoľko vážnych otázok. Napríklad ako bude definovaný samotný pojem nenávisť, ako sa bude riešiť jej potláčanie vo verejnom priestore a ako pri tom neohroziť slobodu slova a názoru.

Otázne je aj to, ako sa zabráni tomu, aby tento nástroj nebol zneužívaný na umlčanie ideologických oponentov.

Europoslanci vyzývajú Radu EÚ na rozhodnutie o rozšírení trestných činov obsiahnutých v článku 8 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Tento článok dáva Európskemu parlamentu a Rade EÚ právomoc pomocou smerníc upravovať minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov a ich sankcií, ak je proti nim potrebné bojovať na spoločnom európskom základe. Pôjde teda o trestné činy, ktoré sú natoľko vážne, že je proti nim potrebné bojovať na nadnárodnej úrovni.

Momentálne medzi takéto mimoriadne závažné trestné činy patrí terorizmus, obchodovanie s ľuďmi a sexuálne zneužívanie žien a detí či nedovolené obchodovanie s drogami, ale aj ekonomické trestné činy ako pranie špinavých peňazí, korupcia a falšovanie platobných prostriedkov.

To znamená, že pri týchto trestných činoch môže rada a parlament prijímať legislatívu, ktorá bude základom a štandardom pre európske krajiny, podľa ktorej majú pri danej trestnej činnosti postupovať. V tejto legislatíve sa stanovujú minimálne sankcie a postupy, ktorých sa členské štáty musia pridržiavať.

Členské štáty majú rozdielnu legislatívu

V súčasnosti majú rôzne členské štáty rôzne prístupy a riešenia problematiky nenávistných prejavov a zločinov z nenávisti. Ani v podmienkach Slovenskej republiky právo nepozná definíciu nenávisti, hoci Trestný zákon upravuje trestné činy spáchané s touto pohnútkou.

Česká republika pracuje s pojmom nenávisť ako s legálnou definíciou. Spoločné európske pravidlá sa uplatňujú na tieto činy iba v prípade, ak ide o trestné činy spáchané na základe rasy, farby pleti, náboženstva, pôvodu alebo národného či etnického pôvodu.

Európsky parlament sa snaží tento zoznam rozšíriť aj o prejavy nenávisti v online priestore. Argumentuje, že kritická sloboda prejavu sa nesmie využívať ako štít pre zakrytie nenávisti. Zdôrazňuje tiež, že zneužívanie internetu a obchodný model platforiem sociálnych médií prispievajú k šíreniu a posilňovaniu nenávistných prejavov.

Okrem zahraničných europoslancov sú za tieto zmeny aj členovia slovenských politických strán alebo slovenskí europoslanci. Vladimír Bilčík zo strany Demokrati spomína vraždy pred Teplárňou ako príklad, keď sa nenávistné slová rýchlo pretavili do tragických činov, pričom Európa v súčasnosti podľa jeho slov bojuje s pandémiou nenávisti.

Takéto vyjadrenia a zaradenie prejavov nenávisti na zoznam trestných činov EÚ podporuje aj Martin Hojsík z PS, Eugen Jurzyca a Jozef Mihál zo strany SaS, Peter Pollák z bývalého hnutia OĽaNO alebo Ivan Štefanec z KDH.

Európska komisia vydala spoločné oznámenie Európskemu parlamentu a Rade EÚ pod názvom Nenávisť tu nemá miesto: Európa zjednotená proti nenávisti. V ňom v kontexte nenávisti odkazuje na násilné útoky voči židovskej komunite v Európe, ktoré sú prejavom izraelsko-palestínskeho konfliktu, ale aj antimoslimskú rétoriku.

Antisemitizmus zaraďuje pod formu nenávisti, rovnako ako šikanovanie, obťažovanie, slovné napádanie alebo urážky, dezinformácie, vyhrážky alebo vyzývanie na násilie až po násilie.

Komisia zdôrazňuje potrebu regulácií v online priestore, ktorý pokladá za kľúčový pri šírení nenávistných myšlienok. Takáto ochrana sa pretavila do Aktu o digitálnych službách, ktorý zavádza plošné pravidlá pre vhodné a nevhodné správanie sa v online priestore s odkazom na boj s nenávisťou.

V rámci tohto boja Akt o digitálnych službách obsahuje takzvané kódexy správania sa, ktoré zaväzujú online platformy posúdiť nezákonné nenávistné prejavy, ktoré im boli oznámené vo väčšine prípadov do 24 hodín, a urýchlene odstrániť (vymazať) napadnutý obsah ako nezákonný.

Akt ďalej zavádza dôveryhodných nahlasovateľov, ktorí budú identifikovať a nahlasovať nenávistné prejavy online a umožnia prijatie opatrení, ktoré budú takýmto prejavom brániť.

Takéto ohraničenia v podobe nových trestných činov pretavených aj do regulácie online obsahu narážajú na problém identifikácie nenávistného obsahu a jeho posudzovaní. Nejde iba o výber osôb a ich hodnotového nastavenia, ktoré budú novodobými cenzormi na európskej úrovni. Kritická je definícia nenávisti na európskej úrovni, ktorá momentálne ako právny pojem neexistuje.

Definícia nenávistných prejavov podľa Komisie

Iniciatíva s názvom Internetové fórum EÚ vedená Komisiou v roku 2023 vydala príučku „o hraničnom obsahu“, ktorá pod nenávistný prejav zahŕňa prejavy, ktoré sú poburujúce, kontroverzné a živia stereotypy o skupinách alebo menšinách.

Zároveň by potenciálne mohli viesť k radikalizácii, ale nedosahujú hranicu podnecovania k rasistickému a xenofóbnemu násiliu alebo nenávisti, ktoré členské štáty musia podľa práva EÚ považovať za trestné činy. 

Príručka obsahuje súbor kategórií vrátane zákonného, ale škodlivého antisemitského obsahu, hraničného obsahu súvisiaceho s krízou COVID-19 a obsahu proti osobám LGBTIQ vo všeobecnosti.

Príručka teda sama rozoznáva isté formy komunikácie, ktoré sú síce momentálne zákonné, ale keďže podľa jedincov z iniciatívy podporujú z ich subjektívneho pohľadu nenávisť, mali by byť na úrovni trestného činu.

To platí aj o poburujúcich či kontroverzných názoroch.

Tieto myšlienky sa majú pretaviť do legislatívy v podobe rozšírenia zločinov z nenávisti v zozname trestných činov EÚ, ktorá bude platiť naprieč celou Európskou úniou a pri ktorej sa bude vyžadovať trestno-právny postih pre každého, kto vybočí z noriem príručky. Treba opäť pripomenúť, že takéto myšlienkové trestné činy sa svojou závažnosťou dostanú na jednu úroveň s terorizmom či obchodovaním s ľuďmi.

V prípade rozšírenia zoznamu trestných činov sa zamýšľaná právna úprava dostane do konfliktu so základným pilierom existencie demokratickej spoločnosti, a to právom na slobodu prejavu. Tá je upravená v článku 10 Dohovoru, ale má svoje obmedzenia. Rozhodne nemožno podnecovať či nabádať na násilie alebo zasahovať do práv iných osôb ohováraním alebo hrubým urážaním.

Sloboda prejavu je však garantovaná práve preto, aby v spoločnosti neexistoval iba jediný správny názor, ale aby bola podporovaná jeho pluralita a diskusia aj o kontroverzných témach.

Definícia komisie je v rozpore s judikatúrou ESĽP

Európsky súd pre ľudské práva počas rokov posudzoval mnohé prípady obmedzení slobody prejavu a v rámci jeho judikatúry sa sformovali mantinely, v ktorých by sa mala verejnosť pohybovať. Všeobecne zastáva názor, že sloboda prejavu neplatí iba pre informácie či myšlienky prijímané priaznivo alebo také, ktoré sú považované za neškodné či nedôležité.

Vzťahuje sa aj na tie, ktoré sú nepríjemné, šokujú či znepokojujú štát alebo akúkoľvek skupinu spoločenstva. V prípade tlače sa sloboda vzťahuje aj na preháňanie či provokáciu, ako to súd uviedol vo veci De Haes a Gijsels proti Belgicku. Súd pripomína aj rozdiel medzi tvrdením faktov a hodnotiacimi úsudkami. Práve hodnotiace úsudky požívajú ochranu, nakoľko ich pravdivosť sa nepreukazuje. Požiadavka o preukázaní pravdivosti pri hodnotiacom úsudku podľa súdu sama osebe porušuje slobodu prejavu.

V priamom rozpore s judikatúrou ohľadom slobody prejavu sa javí navrhovaná právna úprava, ktorá priamo menuje prejavy chránené rozhodnutiami súdu ako trestné. Jedna rovina je vyslovené nabádanie na násilie, ktoré nemá čo hľadať v slušnej spoločnosti a musí byť potrestané. Druhá vec je trestanie ľudí na základe ideologicky chápaných abstraktných pojmov ako nenávisť, ktorá nemá ukotvenie v práve EÚ.

Vystavanie celého systému trestných činov na takomto základe nebude iba v rozpore so základnými právami demokracie, ale aj spúšťačom mnohých ideologických prenasledovaní. Nie je náhoda, že pojem ako nenávisť nie je právne definovaný. Ide totiž o veľmi subjektívny pocit, ktorý môže byť diametrálne odlišný u každého jedinca a zároveň aj diametrálne rozlične vnímaný u osôb, proti ktorým takýto prejav smeruje. Čo niekto považuje za prejav nenávisti, môže príslušník tej istej skupiny vnímať ako kritiku alebo iba iný názor.

Už súčasná snaha vymedziť nenávistné prejavy ako poburujúce či kontroverzné je veľmi nebezpečná pre spoločnosť ako celok. Poburujúce a kontroverzné môžu byť pre kresťana veci a myšlienky prichádzajúce z tábora LGBTIQ ľudí a naopak.

Mnohé náboženstvá pritom striktne zakazujú praktiky iných náboženstiev, práve s označením ako rúhavé či poburujúce. Diskusia ohľadom práva na život a práva na potrat bude jednoznačne spadať do kategórie kontroverzných.

Ak sa presunieme do sféry komédie, satiry či kritiky, opäť vyvstáva otázka, ako sa k tejto téme postavia novodobí ideologickí cenzori a aké tresty budú navrhovať za vtipy o menšinách či stereotypoch. Či budú tieto prejavy zakázané úplne, alebo budú povolené iba voči vybraným skupinám. Kritika zrejme nebude prípustná, pretože pôjde o nenávisť, ktorá vedie k radikalizácii. To nakoniec tvrdí aj samotná príručka Komisie.

Pod šírenie nenávisti spadajú aj dezinformácie

Samostatná kapitola je trestanie šírenia dezinformácií. Odhliadnuc od absurdity zaradenia dezinformácií pod pojem nenávisť, kde by každý jednoduchší človek alebo laik v odbornej oblasti bol zrazu šíriteľ nenávisti, treba poukázať na krehkú rovinu pojmu dezinformácia. Európska komisia ho bez zákonného ukotvenia definuje ako nepravdivý alebo zavádzajúci obsah, ktorý sa šíri s úmyslom oklamať alebo zabezpečiť hospodársky alebo politický zisk a ktorý môže spôsobiť ujmu verejnosti.

Dezinformácia je rovnako nepravdivý alebo zavádzajúci obsah zdieľaný bez škodlivého zámeru, hoci účinky môžu byť stále škodlivé.

Stačí sa pozrieť spätne na obdobie pandémie, keď boli mnohé kritické názory označované za dezinformácie, hoci sa neskôr ukázali ako pravdivé. To isté sa deje aj v súčasnosti, keď mnohé, často ešte neoverené informácie sú prezentované ako fakty, len aby sa postupom času ukázali ako mylné či zavádzajúce. Ťažko si predstaviť trestný postih pre človeka šíriaceho dezinformácie na začiatku roka, aby sa na konci toho istého roka preukázali jeho tvrdenia ako pravdivé.

Obdobný trestný čin šírenia nepravdivej informácie navrhovala v podmienkach Slovenskej republiky zaviesť Mária Kolíková. Nemal však oporu pri schvaľovaní v parlamente práve pre jeho vágnosť, nejednoznačnosť a vysokú mieru zneužitia. Kto a ako bude rozhodovať o tom, čo je a čo nie je dezinformácia, nie je zrejmé. Minimálne v odborných témach, kde existujú na rovnaké témy odlišné, ale rovnako relevantné názory, sa to javí ako priam nemožná úloha.

Snaha rozšíriť zoznam trestných činov na prejavy nenávisti vo verbálnej rovine, kde si tento pojem môže každá strana vykladať inak, je veľmi nebezpečná. Trestné činy páchané konkrétnymi skutkami, ako napríklad fyzickými útokmi a podobne, majú svoje opodstatnenie ako z hľadiska ochrany spoločnosti, tak aj z hľadiska dokazovania.

Myšlienkové trestné činy v podobe statusov či vyjadrení iných názorov a ich následnej represii povedú jednoznačne k väčšej radikalizácii spoločnosti, ako to história ukázala na mnohých prípadoch. Krajiny, kde takáto politika funguje, demokratická spoločnosť označuje ako autoritárske, pretože sa v nich poslušnosť vynucuje hrubou silou a ráznymi trestami.

Skutočnosť, že takáto legislatíva bude využívaná ako politická zbraň, je zrejme každému jasná. Ako sa bude dať zabrániť účelovej kriminalizácii politických oponentov pri ich názoroch a prejavoch presadzovania politík ich voličov, nie je známe. Už teraz badať označovanie iných názorov za proruské, nenávistné, diskriminačné alebo inými frázami iba preto, lebo druhá strana s nimi nesúhlasí.

Takto sa snaží jedna skupina ľudí postaviť svojich oponentov do roviny zloduchov, s ktorými treba nesúhlasiť zo samotnej podstaty veci, pretože sú kriminálne zlí, a teda je jedno, čo hovoria. Pri navrhovanej právnej úprave to vyzerá na snahu umlčať podstatu demokratickej diskusie a zjednotiť Európu za jediným správnym názorom spolu s jediným prípustným smerom pod hrozbou trestania tých, ktorí vybočia z radu.