Vedec Ondrej Halgaš: S nanočasticami po očkovaní mRNA vakcínami to vôbec nie je tak, ako sa verejnosti hovorilo

Mladý slovenský vedec Ondrej Halgaš (36) pôsobí od júna 2021 v kanadskom biotechnologickom startupe Liven Proteins, ktorý sa zameriava na výrobu zvieracích bielkovín ako kolagén bez zvierat, ktorý môže byť použitý aj pri výrobe mäsa zo skúmavky pre potravinársky priemysel. Je absolvent bakalárskeho a magisterského štúdia biochémie na Univerzite Komenského v Bratislave, odkiaľ sa pred 14 rokmi vybral za more, na dizertačné štúdium na Torontskej univerzite. Po jeho skončení pokračoval ako postdoktorandský výskumný pracovník na tejto univerzite a pokračoval vo vedeckej práci v oblasti štrukturálnej biológie a biomedicínskeho výskumu. Bol súčasťou tímu, ktorý prišiel na nový, nádejný mechanizmus liečby nádorových ochorení. S ďalšími kanadskými vedcami sa venujú aj témam okolo COVID-19, najprv s dôrazom na skorú diagnostiku a účinnú liečbu a neskôr aj na iné presadzované opatrenia.

Začiatkom roka 2023 sa zdalo, že z covidu sa stáva bežné koronavírusové ochorenie. Od konca leta minulého roka sa však začala situácia meniť. Teraz v zime tu máme covid v presile, minimálne v dvoch variantoch. Čo sa deje?

Možno sa najmä niektoré médiá snažia tému covidu stále živiť, hlavne pre časť ľudí, ktorí nechcú dať pandémii zbohom. Nič špeciálne sa však nedeje. Respiračné ochorenia sa všeobecne objavujú vo vlnách, na severnej pologuli najmä v zimných mesiacoch. Niektorí doktori tomu hovoria aj sezóna nízkeho vitamínu D. Aktuálne varianty Covid-19 by nemali byť nejakým veľkým strašiakom, závažnosťou priebehu sú porovnateľné s chrípkou.

Sú najnovšou verziou covidu ohrození viac neočkovaní ľudia?

Neviem, či sú na takéto tvrdenie teraz tvrdé dáta. Štáty skôr prestali so zverejňovaním údajov. V takej provincii Ontario v Kanade zverejňovanie zastavili ešte na jar 2022, keď očkovaní začali mať aj podľa ich dát vyšší normalizovaný výskyt covidu. V tom istom čase pritom stále presadzovali vakcinačné mandáty a vyhadzovali ľudí z práce. V posledných mesiacoch množstvo ľudí očkovaných proti covidu poslednou dávkou stojí na jednotkách percent takmer všade na svete, čo sa odráža aj na klesajúcej cene akcií Pfizeru a Moderny. A napríklad škandinávske krajiny očkovanie mladých ľudí proti covidu už dávno neodporúčajú. Niekto zodpovedný by mal aj na Slovensku preto vysvetliť, prečo sa z daní nás všetkých nakúpili dopredu milióny vakcín, ktoré sa teraz musia vyhadzovať.

Očkovanie proti covidu sprevádzala počas pandémie na Slovensku kampaň so sloganom „vakcína je sloboda“. Aj ministerstvo zdravotníctva vo svojich materiáloch na podporu očkovania v prvej polovici roka 2021 tvrdilo, že vakcína predstavuje jediný efektívny spôsob, ako zvíťaziť nad ochorením Covid-19. Bolo to tak?

Covidové kampane boli vo všeobecnosti zavádzajúce. Tie heslá, ktoré ich sprevádzali, boli také skratkovité, že nutne museli byť zjednodušeniami ad absurdum, alebo vyslovenými klamstvami. Osobne si myslím, že keďže pri mRNA vakcínach ide o novú technológiu, ktorá nikdy predtým nebola nasadená takto masovo, tak aj všakovakí mediálni experti mali a stále majú zjednodušené predstavy tak o nej, ako aj o jej masovom používaní a limitoch. Pokiaľ ide o kampane, napríklad vo Veľkej Británii a v Kanade štát dokonca zámerne použil na presviedčanie ľudí na dodržiavanie opatrení a očkovanie metódu vedeckej manipulácie verejnosti nazývanú nudging a ani sa tým veľmi netajil. Oblasť verejného zdravia stojí na dôvere verejnosti, ktorá bola budovaná desiatky rokov. Ľahkovážne hazardovať s touto dôverou znamená ohroziť efektívnosť celého zdravotníckeho systému. Na druhej strane to však môže spôsobiť, že ľudia prevezmú väčšiu zodpovednosť za svoje zdravie. Azda preváži tento druhý variant.

Protikoronavírusové mRNA vakcíny môžu podľa najnovších vedeckých poznatkov vytvárať v ľudskom organizme nezamýšľané proteíny. Vedecká komunita ubezpečuje, že o problém nejde, no potenciálne by tento faktor vraj mohol viesť k ich zníženej účinnosti alebo vedľajším účinkom. Nie je toto minimálne dôvod na zdvihnutý prst, či a aké ďalšie vedľajšie účinky očkovania proti covidu sa môžu časom objaviť?

Mnohí vedci zdvíhajú v tomto smere varovný prst už od spustenia covidového očkovania. Veď problémy a otázniky sa objavovali od vývoja a klinického skúšania vakcín cez schvaľovanie a monitorovanie regulátormi, výrobu až po ich distribúciu a podávanie ľuďom. Posledný rok sa ako najviac znepokojujúce ukazovali zistenia okolo kvality vakcín a nečestného informovania zo strany regulátorov.

Čoho sa týkajú nové zistenia ohľadne kvality vakcín?

Napríklad toho, že mRNA nesúce nanočastice vôbec nezostávajú v mieste vpichu, ako sa pôvodne deklarovalo verejnosti, ale dostávajú sa prakticky do celého tela. Dnes sa už vie aj to, že v klinickom testovaní a na schválenie regulátorom sa na výrobu mRNA vakcín použil iný proces ako ten, ktorý sa použil na ich masovú produkciu. Pri masovej produkcii vakcín výrobný proces zahŕňa aj medzikrok s baktériami a plazmidovou DNA. Výsledkom je prítomnosť DNA fragmentov ako nečistôt aj vo finálnom produkte. Najväčším problémom je ich veľkosť a množstvo. Registrujeme značnú variabilitu medzi jednotlivými šaržami. Limity na množstvo DNA, stanovené regulátormi, sú pritom veľmi otázne, lebo nanočastice v týchto produktoch majú za úlohu práve uľahčiť prechod ich nákladu do vnútra buniek, s čím sa pri stanovovaní týchto limitov nepočítalo. Viaceré jurisdikcie sa už začali týmto novým zisteniam venovať a hlavný doktor štátu Florida pred pár dňami dokonca vyzval na pozastavenie používania Covid-19 vakcín a preskúmanie týchto nových zistení.

Navyše sa ukázalo, že Pfizer regulátorom zatajil takzvaný SV40 promotor-enhancer.

Ide o DNA sekvenciu pochádzajúcu z opičieho vírusu SV40 a obsahujúcu jadrový lokalizačný signál. Nebezpečenstvo tejto sekvencie je v tom, že by mohla, v prípade začlenenia do ľudského genómu, ovplyvniť aktivitu našich vlastných génov a výrobu našich vlastných bielkovín. Je teda nanajvýš zarážajúce, že pri všetkých týchto objavujúcich sa otáznikoch sa táto technológia pretláča ďalej aj do iných vakcín, nielen u ľudí, ale aj u poľnohospodárskych zvierat. Inak je zaujímavé, že všetky tieto znepokojujúce zistenia o vakcínach sa verejnosť nedozvedá od regulátorov, ale od nezávislých vedcov, ktorí sa téme venujú vo svojom voľnom čase.

Vaše odpovede by mohli naznačovať, akoby ste spochybňovali očkovanie. Faktom však je, že práve vďaka vakcinácii sa naša generácia a generácia našich rodičov zbavila viacerých nebezpečných chorôb. Prečo vnímate vakcináciu proti covidu skôr s otáznikmi? Ako sa malo ľudstvo chrániť, keď nemalo k dispozícii účinnú liečbu?

Tu sa rozprávame špecificky o týchto nových produktoch, ktoré používajú úplne inú technológiu ako klasické vakcíny. Produkty nie sú čarovne účinné a bezpečné len preto, že ich nazveme vakcínami. Ja som bol za svoj život zatiaľ očkovaný vyše 20 dávkami rôznych vakcín, ale neviem, prečo sme si z vakcín urobili posvätnú kravu. Na výraznom poklese infekčných chorôb majú obrovskú zásluhu aj inžinieri a ďalší. Veľmi veľa sa dosiahlo vďaka kanalizácii, regulácii vodných plôch, dostupnosti kvalitnej pitnej vody, lepšiemu bývaniu a dostupnejšej a kvalitnejšej strave. Viaceré infekčné ochorenia, ktoré patrili k najväčším postrachom v minulosti, ako napríklad mor, cholera, týfus, žltá zimnica a ďalšie, sa podarilo v rozvinutých krajinách dostať pod kontrolu aj bez vakcín, pred nástupom antibiotík.

Každý medicínsky produkt sa musí posudzovať samostatne a to musí platiť aj pre nové vakcíny. Dogmatizmus nie je veda. Viaceré otázniky mRNA technológie sme už spomenuli vyššie a dalo by sa pokračovať. Napríklad pomenovanie mRNA je v tomto prípade nepresné, lebo v skutočnosti ide o modifikovanú RNA, pre ktorú sa normálne používa zaužívaná skratka modRNA. Jeden z rozdielov je, že dusíkaté bázy uracil boli zamenené za N1-metylpseudouracil, čo výrazne ovplyvňuje správanie tejto RNA v organizme.

Ondrej Halgaš. Foto: Matúš Zajac

Použitie akéhokoľvek medicínskeho zásahu je o zvážení možných benefitov a rizík. A to je vždy veľmi individuálna otázka. Ja som si už na škole povedal, vzhľadom na to, že už vtedy som zhruba vedel, ako funguje zdravotníctvo a farmaceutický priemysel, že pokiaľ mi naozaj nepôjde o život, tak nový liek nebudem brať, ak nebol na trhu aspoň 5 rokov. Lebo len reálne nasadenie ukáže, či sa naozaj potvrdia dáta farmafiriem o účinnosti a bezpečnosti z klinického testovania. Ale ďalší sa na to môžu pozerať inak. A čo sa týka liečby, hlásenia o sľubných liekoch prichádzali od doktorov v prvej línii a vedcov už v prvých mesiacoch pandémie.

Mnoho odborníkov tvrdilo, že na masívnejšie, okamžité nasadenie účinnej liečby pri covide by bol potrebný rozsiahlejší výskum.

Ľudia si celkom neuvedomujú, že veľké štúdie sú potrebné najmä na odlíšenie malého efektu od šumu. Na testovanie veľkého efektu stačí aj menej pacientov. Nové choroby nie vždy vyžadujú aj nový druh terapeutika, často sa ukáže okamžite účinný, po minimálnej modifikácii, už zavedený liek alebo postup.

Ak hovoríte, že lekári po vypuknutí pandémie mali k dispozícii účinné lieky proti covidu, prečo sa masívne nenasadzovali?

To je veľmi dobrá otázka. Pomerne rýchlo sa vedelo, že covid má dve fázy – vírusovú a zápalovú. Ak sa lekárom podarilo v prvom týždni zastaviť tú vírusovú, potom do druhej, často ťažšej fázy, zápalovej a koagulačnej, ochorenie už neprešlo. To všetko sú známe patologické procesy, na ktoré existuje množstvo liekov! Včasná liečba mohla tiež prirodzene znížiť riziko prípadného dlhého covidu. Je nemysliteľné v 21. storočí rezignovať na liečbu, keď máme k dispozícii tisícky schválených liečiv, ktoré možno testovať pomocou automatických robotov v priebehu týždňov, s monitorovaním životných funkcií a biochemických parametrov pacientov v reálnom čase. 

Takmer všetky pokusy o liečbu covidu, najmä v rokoch 2020 a 2021, však boli spochybňované a lieky odmietané. Prečo?

Pretože takmer v každom pandémiou zasiahnutom štáte sme miesto skúsených doktorov z prvej línie všetku moc dali do rúk kariérnych zdravotníckych funkcionárov. Tento postup vyhovoval najmä politikom, ktorí sa tak mali na koho vyhovoriť. Pokiaľ ide o lieky, spochybňované a odmietané boli nielen taký hydroxychlorochín a ivermektín, odpor bol zo začiatku aj proti steroidom ako dexametazón alebo budesonid. Dáta k jednotlivým skúmaným liekom sú doteraz zosumarizované na c19early.org. Aj mňa osobne stále trochu mrzí, že som taký hydroxychlorochín najprv nebral vážne len preto, lebo o ňom hovoril Donald Trump, namiesto toho, aby som si prešiel dáta a zhodnotil kvalitu a limity jednotlivých štúdii spolu s dátami, ktoré prichádzali v reálnom čase od stoviek doktorov. Pri covide bol veľký rozdiel nasadiť liek na začiatku ochorenia alebo až v nemocnici. Pri liečbe covidu mohli výrazne pomôcť nepriamo napríklad aj antibiotiká, aj keď tie nefungujú na vírusy. Ale na možné pridružené bakteriálne infekcie účinkujú. Antibiotiká spomínam aj preto, lebo niektorí odborníci spájajú vysokú úmrtnosť počas prvých mesiacov pandémie práve s neliečenými bakteriálnymi koinfekciami u hospitalizovaných pacientov s Covid-19.

Ako to bolo s používaním dexametazónu pri liečbe covidu?

Vo veľkom sa začal používať až po výsledkoch anglickej RECOVERY štúdie z júna 2020, hoci mnohí doktori po použití steroidov u hospitalizovaných pacientov volali už v apríli toho istého roku, na základe vlastných pozitívnych liečebných skúseností z nemocníc. Pozitívny efekt steroidov bol taký výrazný, že doktorom stačilo na rozhodnutie o ich výraznejšom používaní vlastné pozorovanie účinkov steroidov na pacientoch na ich oddeleniach. Len spomínané niekoľkomesačné oneskorenie s používaním dexametazónu stálo úplne zbytočne v Severnej Amerike a Európe životy asi 30-tisíc ľudí.

Ondrej Halgaš. Foto: Matúš Zajac

Na Slovensku to cez médiá od niektorých odborníkov najviac ako potenciálny liek pri liečbe covidu schytával ivermektín. Potichu sa však nielen medzi ľuďmi, ale aj v odbornej verejnosti šepkalo, že pomáha. Prečo tu neexistovala normálna, otvorená, odborná, vecná diskusia o liečbe týmto liekom? Tí, ktorí ho užívali, boli často zosmiešňovaní, odborníci ostrakizovaní.

Toto nebolo žiadne špecifikum Slovenska, to isté sa dialo aj v iných krajinách. Americký časopis Rolling Stone a najsledovanejšia komentátorka MSNBC Rachel Maddow uverejnili falošnú správu, ako sa ľudia so strelnými poraneniami majú problém dostať k zdravotnej starostlivosti v nemocnici v Oklahome vinou ľudí predávkovaných ivermektínom. Mnohé americké médiá bežne opisovali ivermektín len ako odčervovač pre kone, úplne zamlčiavajúc jeho overené a odporúčané používanie u ľudí. Bezpečnostný profil ivermektínu je pritom desaťročia dobre známy. Pri Covide-19 neboli zaznamenané žiadne nové vedľajšie účinky pri jeho používaní. Keby mali taký remdesivir alebo paxlovid len také vedľajšie účinky ako ivermektín, mohli by byť radi.

V čom potom bol najväčší problém pri jeho predpisovaní?

Možno v tom, že nepodlieha patentu, v mnohých krajinách stojí len niekoľko desiatok eurocentov a je dostupný aj bez predpisu? Ivermektín je bezpečné liečivo, v medicíne sa s veľkým úspechom už štyri desaťročia používa na liečbu mnohých parazitických ochorení. Keďže tieto ochorenia sa vyskytujú najmä v krajinách Južnej Ameriky, Afriky a Juhovýchodnej Ázie, najväčšiu dôveru v účinky ivermektínu mali počas pandémie najmä lekári z rozvojových krajín. Aj to mohol byť jeden z faktorov, prečo zvládla taká Afrika, pri ktorej sa čakalo, že počas pandémie bez lockdownov vybuchne a mortalita tam bude obrovská, pandémiu relatívne úspešne aj bez opakovaného zatvárania celých oblastí spoločnosti. Africké štáty si jednoducho nemohli dovoliť viesť rovnaké akademické debaty, ako kancelárske spoločnosti na Západe, oni sa museli k problému postaviť čelom a museli sa snažiť ľudí liečiť. Ivermektín bol len jedným z liečiv, ktoré ukazovali benefit a ktoré pomohli, takže sa to vôbec nemusí stavať len na ňom. No už len to, že jeho predpisovanie bolo toľko diskutované, veľmi pomohlo k spropagovaniu včasnej liečby medzi ľuďmi. 

Už od začiatku roka 2020 sa začala kvôli hrozbe šíreniu Covidu-19 z Číny šíriť svetom aj panika a strach, podporované médiami a politikmi. Ich výsledkom boli nekonečné lockdowny, zatvárania celých sektorov spoločností v mnohých častiach sveta. Ako ste ako ju ako vedecká komunita vnímali z Torontskej univerzity?

Prvé lockdowny sa dali pochopiť, svet bol prekvapený nástupom koronavírusu. Nikto netušil, čo sa bude diať, nikto sa s novým vírusom predtým nestretol. Takže zavrieť sa na dva týždne, aby sme znížili stúpajúcu krivku ľudí s Covidom-19, dávalo zmysel. Len málo politikov, lekárov či vedcov však hovorilo o liečbe. Ak aj hovorili, tvrdili, že liečbu na covid nemáme. Ale to predsa nebola pravda! Víťazila panika, ktorú výrazne živila aj veľká časť médií. Liečilo sa v podstate až v nemocniciach, na kyslíku. Predtým pripravené pandemické plány sa hodili von oknom.

Veľká debata bola aj o pôvode vírusu. Covid mohol byť „vytvorený človekom,“ povedal britský minister pre regióny Michael Gove na vypočutí pred parlamentom. Súhlasíte s jeho hypotézou? Ak by sa ukázala ako pravdivá, čo by to znamenalo?

To, že vírus SARS-CoV-2, ktorý spôsobuje ochorenie Covid-19, môže pochádzať z laboratória, bola od začiatku relevantná hypotéza. Odstránenie čínskej databázy koronavírusových sekvencií na jeseň 2019, prítomnosť takzvanej furínovej štiepnej sekvencie, financovanie čínskeho koronavírusového laboratória aj prostredníctvom amerických grantových agentúr, a to napriek Obamovmu zákazu na tento (gain of function) výskum, alebo podozrivá špecifickosť spike proteínu na ľudský receptor, to by bolo spolu trochu veľa náhod. Získaná komunikácia ľudí okolo Antonyho Fauciho zo začiatku roka 2020 ukazuje, že túto možnosť brali vo svojej súkromnej komunikácii veľmi reálne a len v pôvodnom článku v Nature Medicine sa snažili ju potlačiť, čím chceli sami zjavne ovplyvniť smer vyšetrovania a verejnej diskusie.

Skutočný pôvod vírusu je oblasť, kde sa od pôvodného, úplného ostrakizovania kritikov diskusia posunula asi najviac. Podobný posun by však mal nastať aj v iných oblastiach okolo pandémie, inak si podobné fiasko, ako pri covide, zopakujeme.

Pandémia je, chvalabohu, už nejaký čas minulosťou. Akú najsilnejšiu stopu vo vás ako vedcovi a biochemikovi zanechala?

Bolo veľmi ťažké sledovať, ako ľahko sme boli nielen na Slovensku, ale aj inde na Západe ochotní – pod silným tlakom médií a v médiách prezentovaných odborníkov – rezignovať a zabudnúť na osobné slobody či hodnoty demokracie, za ktoré naši rodičia a starí rodičia bojovali v novembri 1989. Ako sa v našich štátoch zo strany mocenských elít potláčala pluralita názorov a otvorená diskusia. Ako už mnohokrát v minulosti, aj teraz sa tak dialo pod ospravedlňujúcim rúškom vyššieho dobra. V takej Kanade napríklad jeden z hlavných, akože mienkotvorných denníkov, vytlačil v lete 2021 na svoju titulku xenofóbne vyjadrenia ľudí voči neočkovanej menšine. Väčšina spoločnosti ani nemrkla! To, čo sa udialo okolo covidu, je skúsenosť, ktorú si so sebou ponesiem do konca života. A nemôžem celkom súhlasiť s konštatovaním, že pandémia je minulosťou. Jej akútna fáza možno áno, ale nepriame dôsledky spomínaných fatálnych rozhodnutí budeme znášať dlho. Dochádza k náhlemu prepadu pôrodnosti, úmrtia sú stále vysoko nad normálom, covidový šok vo výrobe a medzinárodnom obchode sa prejavuje v nebývalom náraste cien, kríza v komerčných nehnuteľnostiach, spôsobená náhlou zmenou pracovných návykov, sa tiež určite ešte neskončila...

Vráťme sa ešte na začiatok vášho kanadského príbehu, keď ste sa po absolvovaní magisterských štúdií na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského rozhodli pre dizertačné štúdium v zahraničí. Čo rozhodlo v prospech štúdia na Torontskej univerzite?

Bakalárske a magisterské štúdium na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského mi dalo veľmi veľa. Učili sme sa z tých istých anglických kníh, aké sa používajú vo svete. Veľmi skoro sme sa, aj vďaka menšiemu počtu študentov na seminároch a tým osobnejšiemu prístupu zo strany profesorov, dostávali od teoretických kníh k praktickým experimentom, čo napríklad na takej veľkej univerzite, ako je University of Toronto, nie je pre začínajúcich študentov vôbec samozrejmosť. Už od prvého ročníka na UK v Bratislave som však mal v hlave cieľ absolvovať aspoň časť svojho vysokoškolského štúdia v zahraničí. Medzinárodná skúsenosť je vo vede samozrejmosťou a zároveň nutnosťou, napríklad preto, že menšie krajiny, ako Slovensko, prirodzene nemôžu mať vybudované zázemie vo všetkých vysokošpecializovaných odborných oblastiach. Ako mladého vedca ma lákala aj skutočnosť, že Toronto má v akademickej oblasti porovnateľné vedecké výstupy, ako známejšie svetové univerzity v Stanforde, Bostone či Cambridge. To, že Torontská univerzita nie je z vedeckovýskumného hľadiska tak monetizovaná ako univerzity v USA, že Američania sú lepší v biznise, som bral skôr pozitívne.

V Kanade ste zostali aj po skončení doktorandského štúdia. Čo o tom rozhodlo?

Do Kanady som pôvodne odchádzal „len“ na doktorandské štúdium, po jeho ukončení som sa plánoval vrátiť späť. Situácia sa však zmenila, keď mi priamo na univerzite ponúkli možnosť pokračovať ako postdoktorand, aby som mohol dokončiť niektoré svoje rozbehnuté projekty. Pri rozhodovaní mi pomohlo aj to, že som ako zahraničný študent po ukončení štúdia dostal okamžite kanadské pracovné víza. Kanadu ako krajinu určite nechcem idealizovať, v mnohých oblastiach som čakal, že to tam bude fungovať lepšie ako na Slovensku. Z vedeckého hľadiska však majú neporovnateľne lepšie prístrojové vybavenie, podmienky na vedeckú prácu v laboratóriách, čo sa odvíja od širšej možnosti čerpania grantov na vedeckú prácu.

Ondrej Halgaš. Foto: Matúš Zajac

Ako postdoktorand ste sa venovali štrukturálnej biológii a biomedicínskemu výskumu. Na čom konkrétne ste pracovali?

Analyzoval som štruktúry bielkovín a nové potenciálne liečivá, venoval som sa priónovým a tropickým chorobám, ako aj základnej enzymológii. Tiež som spolupracoval, ako člen univerzitného tímu, zloženého z vedcov z biochemickej aj medicínskej oblasti, na medzinárodnej štúdii, ktorá odhalila nový, nádejný mechanizmus liečby nádorových ochorení.

V čom spočívala unikátnosť nového mechanizmu danej liečby?

Skúmali sme efekt novej molekuly, testovanej v klinických štúdiách, na liečbu nádorových ochorení. Keď nové lieky vstupujú do klinického testovania, pomerne často sa stáva, že sa presne nevie, ako fungujú, čo robia v tele pacienta. Nám sa podarilo odhaliť nový mechanizmus pôsobenia skúmanej prelomovej látky, prišli sme na to, na akú bielkovinu sa viaže. Pomocou medicínskej chémie sa nám podarilo spomenutú látku modifikovať tak, aby mala pri liečbe onkologických ochorení ešte väčší účinok, zároveň aby bolo možné znižovať dávky podávaného lieku a tak eliminovať vedľajšie účinky na pacienta. Výsledky štúdie s mojou bielkovinovou štruktúrou boli uverejnené na titulnej strane prestížneho vedeckého časopisu Cancer Cell.

Blížime sa pri liečbe onkologických ochorení k prelomovému objavu, ktorý bude znamenať väčšie šance pre onkologických pacientov na úplné vyliečenie?

Určite to nebude tak, že jeden liek v nejakom krátkom čase dokáže zázračne vyliečiť všetky známe nádorové ochorenia. Tým, že žijeme dlhšie, rakovina je, žiaľ, prirodzenou súčasťou našich životov. Poznáme rôzne mechanizmy, ako dochádza k jej vzniku, ako sa množia rakovinové bunky. Pravda je, že rakovinu vieme liečiť aj teraz. Hoc nie všetky nádory rovnako úspešne, no situácia v liečbe je oveľa lepšia, ako pred piatimi či desiatimi rokmi, keď niektoré onkologické diagnózy, dnes liečiteľné, bývali pre pacientov v podstate rozsudkom smrti. Výsledky našej spomínanej štúdie môžu byť v tomto smere dôvodom na ešte väčší optimizmus. Tým, že sme popísali nový mechanizmus účinku, tieto nové molekuly by sa mohli pridávať k dnes používaným onkologickým liečivám na zosilnenie ich účinku, senzitizáciu nádorov a následné presnejšie zacielenie ďalšej chemoterapie, prípadne by mohli nájsť uplatnenie aj pri liečbe iných chorôb.

V júni 2021 ste sa rozhodli opustiť akademické prostredie, z Torontskej univerzity ste odišli do startupu. Čomu sa venujete na novom pôsobisku?

Dostal som ponuku zo súkromného sektora, z biotechnologického startupu, ktorá bola novou výzvou. Tu sa stále venujem bielkovinám, ale skôr ich využitiu v potravinárskom priemysle a vo výrobe mäsa v tkanivových kultúrach. Momentálne sa zameriavame na kolagén, ktorý je najpočetnejšou bielkovinou v ľudskom tele a tvorí akési lešenie medzi bunkami. Kolagén má veľmi špecifické vlastnosti, ktoré sa rastlinnými bielkovinami len ťažko nahrádzajú. My sa ho snažíme vyrobiť bez zvierat, vo fermentoroch za použitia mikroorganizmov.

Je vaša aktuálne kanadská životná cesta tým, o čom ste kedysi snívali?

Ako dieťa som chcel liečiť ľudské choroby. Len nie ako doktor, lebo som si myslel, že lekár lieči vždy pacientov po jednom, kým ja som chcel vyvíjať nové lieky, objavovať nové technologické postupy, a tak prispievať k liečbe ľudských chorôb a pomáhať viacerým ľuďom naraz. Vždy som chcel robiť niečo, čo by malo efekt a zmysel pre spoločnosť. To sa mi čiastočne určite splnilo. Uvidíme, čo život prinesie do budúcna. Svet sa rýchlo mení. Dnes predsa len už človek nemusí stráviť celý život v jedinej oblasti.

Prúdi v Kanade do vedy viac finančných prostriedkov z verejných zdrojov, ako na Slovensku?

Určite áno, neporovnateľne viac. Financovanie vedy zo strany vlády je istým spôsobom módnou záležitosťou. Nedávno boli in nanotechnológie. Teraz, tým, že tu máme progresívnu vládu, ktorá sa viac zaujíma o problémy globálneho otepľovania ako o dostupnosť bývania, je viac preferované vládne financovanie vedy a výskumu primárne v oblasti životného prostredia a zelených tém.

Aké pracovné výzvy a prípadne zatiaľ nesplnené sny máte pred sebou v nasledujúcich mesiacoch a rokoch?

Pred takmer tromi rokmi som prešiel do súkromnej sféry, mimo farmaceutického priemyslu. Nechcel som už viac fungovať v sektore, kde hrá prím honba za stále novými patentovanými liekmi a ziskom. Momentálne sa pohybujem v oblasti biotechnológie, ktorá zažíva, vďaka snahe o udržateľnejšie životné prostredie a odpútanie sa od extenzívneho agrosektora, novú fázu rozvoja. Baví ma získavať nové poznatky, aj keď sa sám seba pýtam, či riešenia niektorých problémov niekedy príliš nekomplikujeme. Súkromná sféra je určite oveľa dynamickejšia ako častokrát do seba zahľadené akademické prostredie. Stále sa venujem aj témam okolo pandémie, novým štúdiám s ňou spojenými, analýzam dát od regulátorov. Dostávajú sa na povrch informácie o komunikácii medzi sociálnymi sieťami a štátnymi inštitúciami počas pandémie.

Čo by vás dokázalo presvedčiť k návratu natrvalo domov na Slovensko?

Uvidíme, návrat na Slovensko časom stále nevylučujem. Tak ako tu v Kanade, aj doma by som však chcel robiť niečo zmysluplné. Napríklad zdravotníctvo a školstvo sú dve veľké výzvy, kde sa dá veľa urobiť a kde by sa Slovensko určite mohlo výrazne odlíšiť od zvyšných krajín. Slovensko by malo siahať na vyššie méty. Pandémia bola jednou takou príležitosťou. Je mi ľúto, že hoci sme ako Slovensko mali možnosť svetu niečo ukázať s našimi riešeniami, s vlastnými klinickým testovaním liečiv, my sme zas len čakali, čo povedia v Bruseli, či vo Washingtone. Ľudia by mali prestať veriť tomu, že v zahraničí vedia všetko lepšie. Z toho mňa život v Kanade určite prebral. Slovenský hlas je vo všeobecnosti vo svete menej počuť, ako by si naša krajina zaslúžila. Hoci vzdelaných a šikovných ľudí máme doma dosť.