Novinár Šimečka možno urazil národ, ale extrémizmus vyzerá inak

S takýmto presvedčením podali predstavitelia strany Smer trestné oznámenie na novinára Martina M. Šimečku. V teoretickej rovine výkladu vnútroštátneho práva by takéto oznámenie mohlo obstáť. Pri zohľadnení praxe orgánov činných v trestnom konaní, ako aj aspektov slobody novinárskeho prejavu na európskej úrovni, však zrejme pôjde o ďalšie odmietnuté podanie.

Mladí členovia Smeru Erik Kaliňák, Richard Glück, Igor Melicher a Juraj Gedra podali na Generálnu prokuratúru trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia, ktorý patrí do kategórie extrémistických trestných činov.

Sú presvedčení, že takéhoto skutku sa dopustil otec súčasného predsedu Progresívneho Slovenska Martin M. Šimečka. Konkrétne ide o jeho verejný výrok v diskusii, v ktorej povedal, že Fico je premiér malého zbabelého národa, ktorý nikdy nebojoval. Neskôr pri konfrontovaní s týmto výrokom podľa Melichera označil Slovákov za národ zbabelcov.

Vysvetlenie Šimečku

Samotný Šimečka sa k svojmu výroku vyjadril v rozhovore pre Denník N. V ňom vysvetľoval, ako by uchopil prípadné dokazovanie svojej neviny v súdnom konaní.

Jedna alternatíva obhajoby spočíva podľa skúseného žurnalistu vo vysvetlení výroku v akademickej rovine, kde takéto označenie Slovákov použil v zmysle metonýmie.

Metonýmia je umelecký prostriedok, v ktorom autor obrazne pomenuje veci tým, že prenáša význam na základe vnútornej súvislosti. Vysvetľoval tým, že hanlivým označením myslel iba konkrétnu, zbabelú časť národa, ktorú však vztiahol na národ ako celok.

Druhú rovinu dokazovania si Šimečka predstavuje v debate, či národy sú alebo nie sú zbabelé. Napriek Slovenskému národnému povstaniu Slováci nie sú bojovný národ, a preto by táto skutočnosť bola podľa jeho slov sporná.

Šimečkovi neprekáža, ak sa jeho výroky niekoho dotknú, pretože to občas patrí k povolaniu novinára. V kontexte zbabelosti Slovákov vraj myslel chýbajúcu odvahu brániť vyššie hodnoty ako slobodu, demokraciu a štát ako taký. Novinár si myslí, že slovenský národ tieto hodnoty nikdy nebránil, a preto použil slovo zbabelý.

V teoretickej rovine by mal problém

V teoretickej rovine by obhajoba tohto typu pred súdom neobstála.

Skutkovú podstatu trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia naplní ten, kto verejne hanobí niektorý národ, jeho jazyk, rasu alebo etnickú skupinu, rovnako ako jednotlivca alebo skupinu osôb pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu či národnosti. V prípade dokázania viny hrozí páchateľovi trest odňatia slobody na jeden až na tri roky.

O tom, že Šimečka tento výrok povedal verejne prostredníctvom diskusie Ako zachrániť demokraciu, nemôže byť sporu. Zmyslom existencie tohto trestného činu je ochrana základných práv a slobôd, pričom o tom, či niekto hanobí národ, rasu alebo presvedčenie, nerozhoduje páchateľ, ale obsah prejavu.

Hanobením sa rozumejú subjektívne, hrubé, difamujúce a urážlivé verbálne a neverbálne prejavy, ktoré samostatne alebo dohromady môžu u príslušníka takejto skupiny, ktorému sú určené, vyvolať poníženie a urážku.

To znamená, že aj keď urážlivé výroky sú myslené iba na časť národa, spadajú pod skutkovú podstatu tohto trestného činu. Rovnako skutočnosť, že vyjadrenia nemusia nutne vyvolať urážku, ale stačí, ak sú k tomu spôsobilé.

To všetko platí v právnej teórii. Ak by táto teória platila v takom širokom vymedzení aj v realite, Úrad špeciálnej prokuratúry, ktorý zastrešuje extrémistické trestné činy, by bol skutočne jedna z najvyťaženejších inštitúcií v republike.

Právna prax a počty stíhaných či odsúdených páchateľov za tento trestný čin sú v ráznom rozpore s počtom urážlivých vyjadrení v spoločnosti.

Odhliadnuc od tisícok očividne hanlivých a extrémistických vyjadrení v online priestore, aj v politickom či inom spektre spoločnosti badať rôzne prejavy, ktoré by naplnili túto skutkovú podstatu.

Orgány činné v trestnom konaní ich rázne neriešia, pretože dané prejavy často narážajú na slobodu prejavu, zložitosť dokazovania či absenciu extrémistických prvkov.

Počty stíhaných osôb zo strany špeciálnej prokuratúry sa pri tomto trestnom čine pohybujú v priemere rádovo okolo dvoch desiatok ročne, pričom nie všetky osoby sú aj odsúdené.

Problémom je zložité dokazovanie nielen zavinenia, ale aj toho, či daný výrok spadá pod označenie hanlivý a spôsobilý uraziť subjekty trestného činu hanobenia rasy, národa či presvedčenia, a nemožno ho vykladať inak ako difamačne.

Nízke trestné sadzby, ktoré sa pri odsúdených prvopáchateľoch často končia peňažným trestom, jednoducho nestoja vyťaženým orgánom činným v trestnom konaní za celý proces trestného konania.

Pri verejne známych či diskutovaných osobách a ich prejavoch, samozrejme, polícia koná, a ako príklad možno uviesť bývalého poslanca Národnej rady a dnes člena Republiky Milana Mazureka.

Ten bol odsúdený za hanlivé výroky voči Rómom v žilinskom rádiu Frontinus, no dostal iba peňažný trest vo výške 5-tisíc eur, a prípadné šesťmesačné väzenie, ak by ho nezaplatil.

Chránený status novinára

U Šimečku staršieho naráža právo aj na jeho status novinára. Tí sú osobitne chránenou skupinou osôb v európskom právnom priestore práve s ohľadom na ich výkon povolania.

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vo veci Cumpana a Mazare proti Rumunsku zdôrazňuje nezastupiteľnú úlohu novinárov ako strážnych psov demokracie, ktorí sa významne podieľajú na formovaní verejnej mienky a stimulácii verejnej debaty o otázkach verejného záujmu.

Z tohto stanoviska odvodzuje judikatúra ESĽP špecifickú ochranu novinárov. Požiadavka zverejňovania iba úplne presných skutkových tvrdení by totiž znamenala pre novinárov bremeno nesplniteľných nárokov. Preto sú v záujme zachovania slobody tlače akceptovateľné aj určité zjednodušenia, pričom smerodajné je, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde.

Východiskom požiadavky pri slobode prejavu je posudzovať aj otázku cieľa, motivácie, precíznosti práce a dobrej viery novinára pri zverejnení difamačných výrokov či iných zásahov, ako kritéria na vyváženie slobody prejavu a ochrany osobnostných práv.

Pre relevantné posúdenie slúži koncepcia chilling effect, teda zohľadnenie možného odradzujúceho účinku prípadných sankcií pre verejnú debatu pro futuro.

Čím viac sú na strane autora difamačného prejavu zreteľné snahy dopátrať sa pravdy, verifikovať údaje, respektíve snaha vynaložiť potrebnú profesijnú precíznosť, tým viac bude potrebné zohľadniť váhu slobody prejavu. Na rozdiel od úmyselných difamácií je totiž takéto konanie pre rozvoj demokracie prospešné, v niektorých prípadoch aj za cenu zverejnenia určitých nepresností.

Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie, ako to súd uviedol vo veci Perna vs. Taliansko.

Novinár je z pohľadu súdu „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana poskytovaná novinárom, respektíve masmédiám.

Súd opätovne zdôrazňuje, že v otvorenej demokratickej spoločnosti majú nárok na ochranu nielen informácie a myšlienky neutrálneho rázu, ale aj tie, ktoré urážajú, šokujú či znepokojujú. Novinárska sloboda zahŕňa možnosť uchýliť sa aj k určitému stupňu zjednodušenia, preháňania a dokonca provokácie.

Z uvedenej súdnej praxe vyplýva priamy rozpor medzi európskou ochranou novinárov, v zmysle ktorej je možné za istých okolností verejne rozširovať poburujúce či urážlivé tézy, a vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá urážlivé výroky trestá. Skutočnosť, či a do akej miery ide o urážlivý výrok, posudzuje súd v kontexte všetkých relevantných súvislostí.

V praxi sa posudzuje aj celkové hodnotové nastavenie obvineného z jeho života, a teda či tejto osobe skutočne možno pripisovať prvky extrémistického správania z jeho doterajšieho konania, alebo išlo o ojedinelý prípad zlyhania. Práve to vysokou mierou prispieva k následnému hodnoteniu sporného prejavu.

Šimečka nie je prvý stíhaný novinár

V minulosti bol z rovnakého trestného činu obvinený aj novinár Arpád Soltész, pre výrok, že nemôže vystáť „bielu spodinu“. Polícia začala novinára stíhať, no prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry neskôr zrušil uznesenie o začatí trestného stíhania.

Podľa prokurátora dôkazy zadokumentované vo vyšetrovacom spise neopodstatňovali viesť v tejto veci trestné stíhanie za spáchanie akéhokoľvek trestného činu extrémizmu. Pojem „biela spodina“ je totiž preklad anglického slovného spojenia "white trash", ktorý je bežným sociologickým termínom.

Hoci je novinár Soltész pre mnohých zdrojom kontroverzných vyjadrení, a na prvý pohľad výrok o bielej spodine mohol budiť dojem naplnenia skutkovej podstaty trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia, celkový kontext ukázal opak. Prokurátor po posúdení celkového obrazu nevidel žiadne extrémistické prvky v použití daného výrazu, a rovnako ani v doterajšom živote novinára, ktoré by odôvodňovali prijať záver o hanobení rasy.

Ak by novinár Šimečka pokračoval vo svojej rétorike, bolo by možné uvažovať o istom vzorci správania sa. Jeho doterajšie vyjadrenia nenaznačujú oľutovanie jeho prejavu, práve naopak. V rozhovore pre Denník N potvrdil, že si za svojím výrokom stojí.

Pozoruhodná je aj reakcia progresívneho spektra verejnosti, ktorá sa väčšinou vyjadruje proti názorom, ktoré hanobia národ či rasu. V tomto prípade skôr hovoria o útoku na novinára, či snahe prekryť súčasné dianie okolo novely Trestného zákona, ako o tom, čo vlastne novinár povedal, a či je to vo verejnom priestore prípustné. Málokto z týchto ľudí odsúdil takéto vyjadrovanie ako neprijateľné.

Aj tento prípad ukazuje rozdielne fungovanie teórie práva a jeho následnej aplikácie v praxi s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti. Hrubé vyjadrovanie je mimo normy slušného správania sa, no nemusí byť mimo normy zákona. Novinár požíva vyššiu mieru ochrany pri svojom prejave, no ani tá nie je absolútne bezbrehá.

Jemne viditeľné hranice povoleného a zakázaného treba stále rozlišovať v kontexte všetkých skutočností, a najpovolanejší je na toto hodnotenie vždy súd. Plecia jednotlivca s mediálnym výtlakom by však vždy mala ťažiť úvaha o tom, akým smerom chce posúvať verejnú diskusiu, a či je daný smer prospešný pre verejnosť ako celok.