Američania útočia aj na spojencov. Ako zapájajú zákony do ekonomickej geopolitiky

Američania neváhajú presadzovať vlastné geopolitické priority aj tak, že jednostranne povyšujú vlastné zákony na záväzné medzinárodné pravidlá. Hoci je Európa formálne spojencom USA, ekonomicky na to dopláca. Európania pritom majú nástroje, ako sa brániť americkej ekonomickej kolonizácii. Píše profesor Petr Drulák.

Francúzska kontrarozviedka (DGSI) vydala v januári varovanie pre francúzske spoločnosti pred útokmi z USA. Francúzsko, podobne ako väčšina ostatných krajín v Európe, je členom NATO, a teda spojencom či skôr vazalom USA. V súvislosti s vojnou na Ukrajine sa dostalo natoľko do vleku americkej zahraničnej politiky, že nie je zrejmé, či si je ešte vôbec vedomé svojich vlastných záujmov.

Kontrarozviedka dáva varovaním najavo, že Francúzsko si zachováva aspoň zvyšky určitého povedomia o suverenite. Na rozdiel od Nemecka, ktoré nechalo zlikvidovať Nord Stream a predstiera, že nevie, kto to urobil.    

Správa vyšla pod názvom „Extrateritoriálne zákony: riziká spojené so zapojením zahraničných audítorov“. Na základe skutočného anonymizovaného prípadu vysvetľuje firmám, aké nebezpečenstvá im hrozia. Hoci sa v texte nikde nespomínajú USA ani žiadny iný štát, hovorí sa len o „cudzích štátoch“, už z názvu je zrejmé, o koho ide. Extrateritoriálne zákony, ktoré už desaťročia ohrozujú francúzske firmy, majú len Američania.

USA uskutočňujú svoje geopolitické priority okrem iného aj prijímaním zákonov, ktorými ukladajú sankcie na iné štáty a trestajú to, čo považujú za korupciu. Americké firmy ich musia rešpektovať, musia sa vzdať určitých obchodných príležitostí, čo im spôsobuje náklady a otvára príležitosti pre zahraničnú konkurenciu.

Washington však nechce, aby jeho firmy boli v dôsledku jeho zákonov takto znevýhodnené. Preto stíha porušovanie amerických zákonov aj zo strany akejkoľvek inej firmy kdekoľvek vo svete. Jednostranne povyšuje svoje vlastné zákony na záväzné medzinárodné pravidlá.

O čo Washington opiera svoje nároky na súdenie a trestanie cudzích firiem? Nepotrebuje toho priveľa. Cudzia firma ani nemusí mať pobočku v USA, stačí zaplatiť v amerických dolároch alebo použiť dátový cloud americkej firmy. Európske spoločnosti zaplatili Američanom za posledných pätnásť rokov na pokutách viac ako päťdesiat miliárd dolárov, z toho viac ako štvrtinu Francúzi.

Najväčšiu francúzsku banku BNP Paribas stálo pred desiatimi rokmi obchádzanie amerických sankcií proti Iránu, Sudánu a Kube deväť miliárd dolárov. Pritom z hľadiska francúzskeho a medzinárodného práva banka nič neporušila.

Strojársky gigant Alstom zaplatil v tom istom čase trištvrte miliardy za korupciu v Indonézii. Američania sa opäť opierali o to, že firma platila dolármi. Alstom v tom čase čelil útokom americkej justície z mnohých strán vrátane zatykačov na šéfov; jeden z jeho vedúcich manažérov, ktorý neuvážene cestoval cez USA, skončil na dva roky v americkom väzení.

Americký tlak sa zastavil až vo chvíli, keď Alstom predal svoju energetickú divíziu svojmu najväčšiemu konkurentovi, americkej korporácii General Electric. Zhodou okolností pripravoval tento obchod z Elyzejského paláca mladý spolupracovník prezidenta Hollanda Emmanuel Macron. 

Podobnými metódami Američania rozbili dohodu o uvoľnení sankcií voči Iránu výmenou za zmrazenie iránskeho jadrového programu. Obamova administratíva sa síce na tejto dohode v roku 2015 diplomaticky podieľala, ale silné vnútroamerické záujmy ochromovali jej napĺňanie: sankciami odstrašovali americké i zahraničné firmy od obchodovania s Iránom. Keď Trumpova administratíva od dohody formálne odstúpila, len toto pokrytectvo ukončila.

Táto americká prax je už mnoho rokov dobre známa. Pred čím teda dnes varuje kontrarozviedka? Všíma si prax francúzskych firiem, ktoré sa chcú vyhnúť problémom a najímajú si audítorské firmy, aby na ich odporúčanie zabezpečili súlad s americkými zákonmi. Americké zákony poznajú najlepšie americké firmy, ale práve pred nimi, teda „zahraničnými audítormi“, správa varuje.

Na príklade z praxe ukazuje, ako sa audítori nielen domáhali prístupu k citlivým informáciám, ale taktiež tlačili na francúzsku firmu, aby sa dobrovoľne prihlásila americkým úradom a odovzdala im ďalšie interné informácie. Išlo pritom o informácie, ktorých poskytnutie konkurencii by firmu výrazne poškodilo. Správa naznačuje, že extrateritoriálne zákony otvárajú Američanom ďalšiu cestu ekonomickej špionáže.

Čo radí? Spoliehať sa na vlastné odborné znalosti, vyhýbať sa zahraničným audítorom, vyhýbať sa zahraničným softvérovým platformám, ujasniť si, aké dáta je potrebné chrániť, mať prehľad o tom, čo firma poskytuje, a v prípade tlaku zo strany amerických úradov informovať kontrarozviedku.

Tento pokus o obranu základných ekonomických záujmov pripomína hlas volajúceho na púšti. Skutočne by francúzsky štát dokázal pomôcť svojej firme? 

Kolonizácia francúzskej ekonomiky v priebehu posledných desaťročí tomu nenasvedčuje. Dnes navyše stojí na čele štátu človek, ktorý sa, či už z oportunizmu, alebo z presvedčenia, na tejto kolonizácii aktívne podieľal.

A to je Francúzsko v týchto otázkach citlivejšie ako iné európske krajiny. Napríklad v Nemecku alebo v strednej Európe, kde je kolonizovaný aj štátny aparát, si ani nemožno predstaviť, že by nejaká spravodajská či bezpečnostná zložka tak jasne varovala pred americkými útokmi.        

Riešenie je pritom zrejmé. Európa musí k USA pristupovať v ekonomických otázkach rovnako ako ku krajinám BRICS. Využívať príležitosti vzájomného obchodu, ale nedopustiť zraniteľnosť tam, kde to môže skutočne bolieť. 

Ak takéto zraniteľnosti Európa má, mala by ich odbúravať posilňovaním vlastnej ekonomickej sebestačnosti alebo ich vyvažovať vytváraním bodov zraniteľnosti na strane USA.