Nevyužité veto prezidentky. Alebo o znásilnenie nakoniec až tak veľmi nešlo...

Rozhodnutie prezidentky, že novelu Trestného zákona podpíše a následne ju napadne na Ústavnom súde, znamená, že sa stratila možnosť zmien v schválenej novele, ktoré mohli byť predmetom „konsenzu“ medzi prezidentkou a vládnou väčšinou a ktoré bolo možné vyriešiť využitím práva veta. Píše právnik a pedagóg Boris Balog.

Záver parlamentnej rozpravy k návrhu novely Trestného zákona sa niesol v duchu skracovania premlčacích lehôt k niektorým skutkom – osobitne pri znásilnení. Táto téma prekryla aj kritiku skráteného legislatívneho konania a kritiku iných častí návrhu zákona, najmä zrušenia Úradu špeciálnej prokuratúry.

O tom, že zo strany vládnej väčšiny išlo o reálnu ponuku akceptovať prípadné veto prezidentky a opraviť sporné časti novely (pri znásilneniach), svedčí aj to, že vláda schválila návrh ďalšej krátkej novely Trestného zákona a v skrátenom legislatívnom  konaní ju posiela do parlamentu. Rieši ňou to, čo bolo možné vyriešiť rýchlejšie a elegantnejšie vetom prezidentky.

Jej právo napadnúť následne zákon na Ústavnom súde by tým nijako nebolo dotknuté. Prezidentka má k dispozícii tak právo veta, ako aj právo podať návrh na Ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov. Môže teda zákon vetovať, byť s vetom čiastočne (ale aj úplne) úspešná a následne podať návrh na Ústavný súd. Takýto postup by aj samotnú prezidentku „odbremenil“ od potreby vysvetľovania toho, prečo zákon podpísala a následne ho celý, nielen niektoré jeho ustanovenia, ale úplne celý, napadla na Ústavnom súde.

V čom je však rozdiel medzi vetovaním a podaním návrhu na Ústavný súd? Pri vrátení zákona sa od prezidenta vyžadujú pripomienky. Ich formulácia je výlučným rozhodnutím prezidenta, pričom môže ísť o akékoľvek pripomienky, v ktorých sa prejaví nesúhlas prezidenta so zákonom, a to z akýchkoľvek dôvodov. Ústava odôvodnenie pripomienok nevyžaduje a ak ho aj prezident pripojí, nevyžaduje sa argumentácia ústavnoprávna, ale prezident môže svoje pripomienky odôvodniť akýmikoľvek dôvodmi.

Je nepochybné, že vo vzťahu k novele Trestného zákona by prezidentka mala oveľa viac pripomienok ako iba k dĺžke premlčacích lehôt. Dá sa tiež predpokladať, že tie by ani neboli nosné. Ale súčasne by práve tieto pripomienky predstavovali vyriešenie témy, ktorá sa intenzívne mediálne a spoločensky rieši viac ako týždeň. Ak by prezidentka v rámci svojho veta žiadala zmenu týkajúcu sa premlčacej lehoty pri znásilnení, na základe verejných deklarácií predstaviteľov vládnej koalície by mohla byť v tejto časti veta úspešná. A táto vec mohla byť tým vyriešená.

Vo zvyšku pripomienok by sa to asi očakávať nedalo, ale prezidentkinu možnosť podať návrh na Ústavný súd by to nijako neoslabilo.

Prezidentka túto vec zahrnula aj do podania na Ústavný súd. Z pohľadu prezidentky to teda v čase jej podania znamenalo, že vyriešenie tejto veci nechala na rozhodnutie Ústavného súdu. Časovo by to vyriešenie výrazne odsunulo. To možno bolo cieľom, udržiavať tú tému pri živote…

Čo je ale dôležitejšie, podanie na Ústavný súd je „iná káva“ ako pripomienky v rámci veta. Predmetom podania na Ústavný súd už nemôže byť čokoľvek a odôvodnené akokoľvek. Prezidentka môže napadnúť právny predpis iba v rozsahu jeho nesúladu s ústavou alebo medzinárodnými zmluvami, pričom je na nej, aby uniesla bremeno dôkladnej odbornej ústavnoprávnej argumentácie v tom, že ide o úpravu, ktorá je protiústavná. A čo ak by sa jej to vo vzťahu k premlčacím lehotám pri znásilnení nepodarilo?

Najnovšiu legislatívnu iniciatívu vlády ohľadom znásilnení môže každý hodnotiť akokoľvek len chce, ale momentálne predstavuje bezpečné vyriešenie tejto veci.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.