O vyslaní vojakov na Ukrajinu sa na samite diskutovalo, našťastie, neexistuje o tom konsenzus. Podľa Macrona to však „nemožno vylúčiť“.
O tom, že odhodlaní pokračujú ďalej, svedčí aj užší formát a jeden zo záverov samitu, že vznikne „koalícia“ ochotných krajín, ktoré budú ďalej nielen hľadať spôsoby, ako lepšie a viac zásobovať Ukrajinu vo vojne. No začali spolu hovoriť aj o poskytnutí rakiet a bômb dlhého doletu Ukrajine.
K tomu treba dodať, že niektoré krajiny sú pripravené oficiálne (teda nie ako doteraz) vyslať vojakov na Ukrajinu.
Nestačí povedať, že Fico mal pravdu. To, čo sledujeme v podaní európskych politikov, je film, ktorý už poznáme. Je to opakovanie najväčších chýb Ukrajiny a pasca, z ktorej niet východiska.
Američania, ktorých politika rozširovania NATO a budovania strategickej vojenskej spolupráce s Ukrajinou, vrátane dlhoročného budovania siete CIA na Ukrajine, sú samozrejme mimo. O ich vojakoch sa nehovorí. V novembri ich zrejme čaká zmena kurzu.
A Európania, najmä Briti, Poliaci, Francúzi a Taliani sa hrnú opakovať chyby Zelenského. Lenže vo veľkom. V ničivo veľkom meradle.
Nezodpovednosť, ktorú sme roky pred začiatkom vojny sledovali na Ukrajine (a ktorú vtedy vnímali Merkelová či Sarkozy), sa postupne ako choroba preniesla aj na Západ.
Rusko napadlo Ukrajinu, ale nie je to Rusko, kto provokuje väčšiu vojnu. Tú chcú štáty, ktoré namiesto rokovania o prímerí a dohode s Ruskom, čo Putin naposledy ponúkol v rozhovore s Carlsonom, volajú po vojenskej porážke Ruska.
Macron hovorí, že od toho závisí bezpečnosť Európy. Počujete tú absurdnosť? Ako môže viesť vojna v Európe k väčšej bezpečnosti Európy? Je to rovnaká „logika“, akú predvádzali Ukrajinci s Američanmi a členstvom v NATO. Čím viac to viedlo k vojne, tým viac to zdôrazňovali ako ochranu pred napadnutím zo strany Ruska.
Druhá poznámka sa týka našich domácich progresívcov.
Neexistuje nezodpovednejší prístup ako to, čo včera – každý po svojej linke – predviedli poslanec Tomáš Valášek a Denník N.
Dobre vedeli, že súčasťou debaty sú aj takzvané kreatívne nápady, ako ďalej a viac pomáhať Ukrajine, ktorých súčasťou je aj vyslanie vojakov, aby robili servis vojenskej technike NATO (čo sa dnes už deje, ale teraz by to bolo oficiálne a vojaci by boli uniformovaní, čiže ak by boli zabití, už by to bola aj ich vojna), alebo aj úvahy o spoločnom vojenskom cvičení niektorých štátov NATO na západnej Ukrajine či dokonca úvahy Poliakov o zostreľovaní ruských rakiet z poľského územia, ak by mali Poliaci dojem, že smerujú na územie Poľska (aj keď doteraz na Poľsko dopadla iba jedna ukrajinská raketa, ktorá zabila dvoch ľudí). No napriek tomu hovorili niečo o tom, že Fico straší výmyslami či dokonca konšpiruje.
Znamená to len jedno: títo ľudia naozaj nerozumejú, čo je to vojna. Vlastne ešte niečo horšie, oni sa jej ani neboja.
Progresívci v politike a v médiách sa neboja vojny s Ruskom a dokázali by do nej vtiahnuť aj Slovensko. Fico je pre nich červené súkno, keď niečo povie, prestávajú mať zmysel pre porozumenie textu a slova. V poriadku, keď nie Fica, nech počúvajú Macrona. Povedal to isté. A keď človek rozmýšľa a pozná dejiny, naozaj z toho mrazí.
Je to škandál, ktorý volá po dôslednej a premyslenej domácej reakcii. Fico nenesie zodpovednosť iba za Smer, ale aj za štát, preto by mal ísť nad rámec bežného straníckeho boja.
Našťastie, na Slovensku máme rozumnú spoločnosť, ktorá zapojenie do vojny s Ruskom väčšinovo odmieta. Ak nechceme, aby sme napodobnili vývoj Ukrajiny, kde sa dve znepriatelené časti národa začali „hecovať" a obviňovať a súčasne sa prestali počúvať a diskutovať, potrebujeme hlbšie zmeny.
Prvou z nich je dôsledná izolácia Progresívneho Slovenska. Táto strana a jej politici nedokážu vyhodnocovať a ani rozmýšľať o hrozbách vojny. Majú viac informácií ako všetky ostatné strany, rozumejú im, a predsa z nich odvodzujú opak toho, čo z nich vyplýva.
Valášek už nerozmýšľa, on už len opakuje. Jeho kariéra a vzdelanie ukazujú, že viac sa už do neho investovať nedá. Tu je diskusia zbytočná.
Zvyšok opozície, najmä KDH, ale aj Sulíka či niektorých jednotlivcov od Matoviča sa však treba pokúsiť vytiahnuť z progresívneho zákopu. Títo ľudia už ukázali, že slovíčka „bruselské“ a „automaticky dobré“ nepovažujú za synonymá. Potrebujú viac rešpektu, viac informácií, aby si mohli vybrať stranu.
V KDH ignorovali slová pápeža o štekote NATO, ale ich voliči tým slovám rozumejú. Sulík nie je zadubený rusofób a dokázal sa postaviť Bruselu v gréckej kríze. Pri Matovičovi veľa rozmýšľajúcich už nie je, ale ak niekto ostal, treba mu podať ruku.
V čase, keď sa bude zhoršovať medzinárodná situácia – a do amerických volieb to tak nepochybne bude –, musíme doma budovať väčšiu a širšiu vnútornú jednotu.
A na to je potrebná aj tretia vec. Týka sa médií.
Dnes azda už ani nemôže byť väčší rozdiel medzi Slovenskom a Českom. Česká politika sa správa, akoby už bola súčasťou vojny na Ukrajine a chce sa ešte viac zapojiť. Keď si však pustíte slovenské médiá, najmä tie verejnoprávne, analýza vojny a geopolitiky sa opiera najmä o českých analytikov a spravodajcov.
Stranícku opozičnú tlač dajme bokom, ale inak potrebujeme v médiách domáce a vlastné vyhodnocovanie toho, čo a prečo sa na Ukrajine deje. Opreté o naše záujmy a hodnoty našej spoločnosti. Nič proti Čechom, aj s nimi musíme stáť o bližší politický dialóg, ale na mediálnej úrovni je potrebná radikálna zmena. A ak to presahuje úroveň zodpovednosti v RTVS, je to zodpovednosť vlády. Čítajte správne: nie SNS, ale vlády. Pretože aj to je dôležitý rozmer.
Hrozba vojny sa priblížila Európe. Ak sa nechceme v budúcnosti ocitnúť v situácii Ukrajiny, treba to brať vážne teraz. Paríž bol budíček.
