Nepriamo je však oznámenie trestného činu vynútiteľné prostredníctvom príslušných ustanovení Trestného zákona, ktorý napríklad vo svojom ustanovení § 340 vymedzuje zákonné znaky skutkovej podstaty neoznámenia trestného činu.
Rešpektujúc uvedené platí, že každý, kto sa hodnoverným spôsobom dozvie, že iná osoba spáchala zločin, za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej desať rokov, alebo niektorý z trestných činov korupcie, a taký zločin alebo trestný čin neoznámi bez odkladu príslušným orgánom, môže sa potrestať odňatím slobody až na tri roky.
Oznamovacia povinnosť sa vzťahuje iba na už spáchané trestné činy, tzn. trestné činy, ktoré sú dokonané. Ak by trestný čin ešte nebol dokonaný, prichádzal by do úvahy postih za neprekazenie trestného činu podľa ustanovenia § 341 Trestného zákona.
Povinnosť oznámiť vyššie uvedené kategórie trestných činov, o ktorých sa osoba hodnoverným spôsobom dozvie, je daná bez ohľadu na to, či osoba oznamovateľa pozná ich páchateľa alebo nie. Osoba, ktorá má oznamovaciu povinnosť, nemusí poznať právnu kvalifikáciu skutku, ktorý má oznámiť, avšak postačí, ak pozná skutkové okolnosti činu, na základe ktorých môže vedieť, že ide o zločin s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, alebo niektorý z trestných činov korupcie.
Sumarizačne tak možno uviesť, že povinnosť oznámiť trestný čin príslušným orgánom nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky priamo zakotvená, pričom, ak nejde o oznamovanie zločinu s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, alebo niektorého z trestných činov korupcie, túto povinnosť od jednotlivca nemožno vynútiť ani nepriamo, keďže neoznámenie trestného činu, ktorý nespadá do týchto dvoch kategórií, nemožno trestnoprávne ani priestupkovo sankcionovať.
Čo v prípade, že si niekto udalosť nahral na mobil a bojí sa to oznámiť, zverejniť? Akú má takýto svedok istotu, že po ňom páchatelia „nepôjdu“?
Problematika prípustnosti súkromných nahrávok v rámci dokazovania v trestnom konaní je dlhodobo diskutovaná téma, na ktorú doposiaľ nepriniesli jednoznačnú odpoveď ani právna úprava, ani ustálená rozhodovacia prax vyšších súdnych autorít.
Problém, z ktorého vzniká neprípustnosť súkromnej nahrávky v trestnom konaní, je spravidla ten, že osoba, ktorá takúto nahrávku vyhotovuje, zvyčajne nedisponuje súhlasom nahrávanej osoby, a to aj napriek tomu, že takýto súhlas explicitne vyžadujú civilné právne normy upravujúce oblasť ochrany osobnosti.
Explicitní odporcovia prípustnosti súkromnej nahrávky ako dôkazu v trestnom konaní teda často argumentujú, že súkromná nahrávka vyhotovená bez súhlasu nahrávanej osoby je nezákonná (z dôvodu jej rozporu s právom nahrávanej osoby na ochranu osobnosti), a preto je zároveň aj procesne neprípustná.
Navzdory tomu niektorí odborníci pripúšťajú použiteľnosť súkromnej nahrávky aj napriek jej nezákonnosti, argumentujúc účelom, pre ktorý bola vytvorená, a teda jej legitimitou. Túto je však potrebné vyhodnocovať v kontexte všetkých okolností prípadu.
Za legitímnu možno spravidla považovať takú súkromnú nahrávku, ktorej vyhotovenie bolo uskutočnené ako reakcia na už prebiehajúci trestný čin, ktorý je potrebné týmto spôsobom bezodkladne zadokumentovať, keďže jeho náležité objasnenie by pri reálnej absencii iných dôkazov mohlo byť bez existencie takej nahrávky značne sťažené, čo by negatívnym spôsobom zasiahlo aj naplnenie účelu trestného konania, ktorým je o. i. aj zákonné a spravodlivé potrestanie páchateľov trestných činov.
Aj v tomto prípade by však zásah do práva nahrávanej osoby na ochranu osobnosti nemal byť neprimeraný sledovanému cieľu, a teda záujmu spoločnosti na objasnení konkrétnej trestnej činnosti. Prípustnosť súkromnej nahrávky v trestnom konaní je preto potrebné posúdiť vždy individuálne v okolnostiach konkrétneho prípadu.
Vo vzťahu k druhej časti otázky dávam do pozornosti, že Trestný poriadok v platnom a účinnom znení pozná inštitút tzv. utajeného svedka. Orgány činné v trestnom konaní môžu svedkovi povoliť, aby neuvádzal údaje o svojej osobe.
Tento procesný postup je odôvodnený najmä v prípadoch, ak existuje dôvodná obava, že oznámením totožnosti, bydliska, prípadne miesta pobytu svedka sú ohrozené jeho život, zdravie, telesná integrita, alebo ak také nebezpečenstvo hrozí jemu blízkej osobe.
Existenciu, respektíve neexistenciu nebezpečenstva hroziaceho svedkovi alebo jeho blízkej osobe však v príčinnej súvislosti s charakterom objasňovanej trestnej činnosti vždy posudzujú a vyhodnocujú orgány činné v trestnom konaní, a teda svedok nemá na utajenie svojej totožnosti v trestnom konaní bezpodmienečný právny nárok.
Ak danú vec, udalosť, o ktorej vie, ktorej bol prípadne svedkom, nenahlási, čo sa môže stať?
Ako som už skôr uviedol, ak určitá osoba neoznámi skutočnosti nasvedčujúce spáchaniu zločinu s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, alebo niektorého z trestných činov korupcie, hoci sa o spáchaní takého trestného činu dozvedela hodnoverným spôsobom, môže sa dopustiť trestného činu neoznámenia trestného činu, respektíve neprekazenia trestného činu, ak taký trestný čin ešte nebol dokonaný, avšak dospel do štádia jeho prípravy (napr. zabezpečením nástrojov na spáchanie trestného činu).
Stačí len povedať: Videl som to, a to tam a tam?
Samotné oznámenie skutočností nasvedčujúcich spáchaniu trestného činu, ako aj následná výpoveď takej osoby v procesnom postavení svedka, by mali obsahovať trestnoprávne relevantné informácie, a to minimálne v takom rozsahu, aby na ich podklade bolo možné trestný čin aspoň čiastočne objasniť, respektíve aby na ich podklade bolo možné identifikovať ďalšie pramene dôkazov (napr. existenciu ďalších svedkov).
Taktiež je potrebné uviesť, že trestné oznámenie môže byť podané aj anonymne. Ak však z anonymného trestného oznámenia nevyplýva dôvodné podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, orgány činné v trestnom konaní nie sú povinné takéto anonymné podanie vybavovať.
Z uvedeného plynie, že požiadavky kladené na obsahovú stránku trestného oznámenia sú posudzované prísnejšie v prípade anonymného trestného oznámenia, než v prípade trestného oznámenia uskutočneného konkrétnou osobou.
Tento zákonný rozdiel možno zdôvodniť veľmi pragmaticky, a síce, že kým v prípade trestného oznámenia podaného konkrétnou osobou je možné túto osobu na obsah trestného oznámenia v ďalšom priebehu trestného konania vypočuť, v prípade anonymného trestného oznámenia je taký procesný postup objektívne vylúčený.
Ako sa zachovať, ak je človek svedkom niektorej z vyššie uvedených či podobných udalostí? Má sa angažovať, či z ústrania nakrúcať, prípadne utekať do bezpečia?
To, ako sa konkrétna osoba, ktorá je svedkom páchania trestného činu, zachová, je najmä, s výnimkou svedkov vyššie uvedených trestných činov, jej slobodné rozhodnutie.
Vo všeobecnej rovine však voči každému pôsobí tzv. všeobecná prevenčná povinnosť upravená ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
Uvedené však automaticky neznamená potrebu osobného angažovania do eskalujúceho konfliktu, ktorého sme očitými svedkami.
V prípade, že určitá osoba vyhodnotí možné riziko vyplývajúce z osobného zapojenia sa do udalosti, ktorej je svedkom, postačí, ak oznámenie o tejto udalosti uskutoční Policajnému zboru na všeobecne známom telefónnom čísle 158.
Záverom je možné dodať, že ak sa osoba, ktorá je svedkom trestného činu (napr. fyzického útoku človeka na iného človeka), po zvážení možných rizík vyplývajúcich pre ňu z tejto situácie slobodne rozhodne odvrátiť priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený Trestným zákonom, takéto jej konanie môže byť posúdené ako konanie v nutnej obrane, a teda bez možnosti vyvodenia trestnej zodpovednosti voči nej v prípade, že pri odvracaní útoku napr. ublíži na zdraví pôvodnému útočníkovi.
Je však veľmi dôležité dodať, že nejde o nutnú obranu, ak je odvracanie priamo hroziaceho alebo trvajúceho útoku celkom zjavne neprimerané tomuto útoku, a to najmä vzhľadom k jeho spôsobu, miestu, času a okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka, alebo k osobe obrancu.
