Ústavný súd si pri trestnej novele odvodil právomoc, ktorá je v rozpore s jeho rozhodovacou praxou

V tomto smere boli oslovení mnohí odborníci z odvetvia ústavného práva, a pomerne vzácne sa zhodujú na tom, že ústavný súd je pri pozastavovaní účinnosti právnych aktov veľmi zdržanlivý. Má to svoje opodstatnenie v demokratickom trojdelení moci, kde by žiadna zložka nemala neprimerane zasahovať do výkonu inej moci. Udržiava sa tak krehká rovnováha, kde zákonodarná, výkonná ako aj súdna moc sa navzájom kontrolujú, a vstupujú do procesov inej strany iba v nevyhnutnom prípade.

Súd účinnosť pozastavil odôvodnením v rozpore s judikatúrou

Napriek svojej zdržanlivosti ústavný súd dňa 28. februára 2024 pozastavil účinnosť viacerých bodov novely. Pozastavenie sa týka všetkých schválených zmien v Trestnom zákone, zákone o trestnej zodpovednosti právnických osôb a niektorých paragrafov Trestného poriadku. V prípade Trestného poriadku ide o ustanovenia týkajúce sa zavedenia procesného pravidla, podľa ktorého majú orgány činné v trestnom konaní a súd možnosť použiť dôkaz získaný nezákonným spôsobom v prípade, ak sa použije iba v prospech obvineného. Ďalšia pozastavená časť sa týka predĺženia lehoty na podanie dovolania v neprospech obvineného zo šiestich mesiacov na tri roky.

Ústavný súd rozhodol pomerne rýchlo a to už za deväť dní od podania návrhu. Jeho rozhodnutie musí ministerstvo spravodlivosti v zbierke publikovať do 15 dní, teda ešte pred zamýšľaným nadobudnutím účinnosti novely, ktorá má nastať 15. marca 2024. Ide o prekvapivé rozhodnutie zo strany ústavného súdu, pretože rozhodol o návrhu zákona, ktorý ešte nebol publikovaný.

Podmienkou pre vznik ústavne relevantného sporu o súlad právnych predpisov je platnosť právnych predpisov, ktorých vzájomný súlad sa v konaní má preskúmať. Teda v prípade novely Trestného zákona jej zverejnenie v Zbierke zákonov. To sa doposiaľ neudialo, o čom sa viedli rozsiahle verejné debaty o účelovosti konania zo strany vlády. Napriek obštrukcii ústavný súd vo svojom rozhodnutí PL. ÚS 18/02 obmedzil sám seba, keď vyslovil názor, že nie je oprávnený preskúmavať súlad neplatného všeobecne záväzného právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily. Stanovil teda podmienku platnosti ako nevyhnutnosť na preskúmavanie ústavnosti predpisu.

Aj keby všeobecne záväzný právny predpis týkajúci sa veci bol v čase podania návrhu na ústavnom súde platný a účinný, ale v čase rozhodovania ústavného súdu stratil platnosť a účinnosť, ústavný súd musí konanie zastaviť, pretože zanikol predmet konania. Aj týmto výrokom súd potvrdil nevyhnutnosť platnosti posudzovanej právnej normy.

To znamená, že konanie o súlade právnych predpisov nemožno viesť, ak skúmaný právny predpis ešte neplatí alebo už neplatí, t. j. ak stratil platnosť pred doručením návrhu na Ústavný súd SR, alebo ak dosiaľ nebol vyhlásený v Zbierke zákonov SR alebo iným zákonom určeným spôsobom. Zákonom sa stáva až výsledok legislatívneho procesu, ktorým je jeho publikovanie vyhlásením v Zbierke zákonov SR.

Napriek tomuto pomerne významnému rozporu poradca prezidentky a ústavný právnik Giba povedal, že ústavný súd má možnosti rozhodovať aj bez publikovania zákona v zbierke. Síce ich bežne nepoužíva, ale toto je mimoriadna situácia. Neuviedol však, z čoho vyplýva takáto možnosť súdu, pretože z výkladu ústavného ustanovenia ohľadom posudzovania súladu právnych predpisov to nie je.

Podobný názor mal aj predseda Súdnej rady Ján Mazák, ktorý v relácii Na telo vyslovil názor, že ústavní sudcovia môžu o novele rozhodnúť aj bez jej zverejnenia v zbierke. Ako dôvod uviedol, že úradník zodpovedný za zverejnenie nemôže brzdiť ústavný súd. Tento názor však neoprel o žiaden právny predpis alebo doterajšiu rozhodovaciu prax súdov.

Vysvetlenie Ústavného súdu SR

Ústavný súd argumentuje tým, že právomoc pozastaviť účinnosť napadnutého právneho predpisu mu dáva priamo text ústavy a túto právomoc mu nemôže obmedziť ani podústavná právna úprava. Právo pozastaviť účinnosť je podľa ústavného súdu jeho autonómnou a priamou ústavnou právomocou, ktorej výkon nesmie byť obmedzovaný, a to ako právnou úpravou, tak aj jej interpretáciou či aplikáciou v špecifických prípadoch. Takéto oprávnenie si odvodil od čl. 125 ods. 2 Ústavy SR, ktorý dáva právomoc súdu rozhodovať o pozastavení účinnosti.

Takéto rozhodnutie je však v priamom protiklade s výkladom tohto článku ústavy, ktoré bolo v minulosti judikované práve už vyššie spomínaným nálezom. Obmedzenie tejto právomoci teda nevyplýva z podzákonnej normy, ale priamo z vlastnej judikatúry súdu. Ústavný súd hovorí, že jeho povinnosťou je aj ochrana spoločnosti pred dôsledkami trestnej činnosti a pred jej páchateľmi. Uplatnenie napadnutej novely by mohlo ohroziť základné práva a slobody poškodených, ale aj niektorých stíhaných osôb. Nepozastavenie účinnosti napadnutej novely by tak mohlo znamenať nielen ohrozenie ľudských práv, ale ak vnímame stabilitu trestného práva a funkčnosť trestnej justície ako samostatnú hodnotu hodnú ochrany, tak hrozí aj iný vážny nenapraviteľný následok spočívajúci v ohrození tejto hodnoty. Ústavný súd tak v podstate povedal, že mimoriadne dopady novely na spoločnosť ho oprávňujú ísť aj proti svojej doterajšej praxi.

Rozhodnutie pléna nebolo jednomyseľné a dvaja sudcovia Straka a Šorl pripojili k takémuto výkladu odlišné stanoviská. Ústavný súd mal podľa nich aj v prípade Trestného zákona pozastaviť účinnosť len konkrétnych ustanovení a nie celej časti novely, ktorá rieši Trestný zákon. Sudca Peter Straka vo svojom odlišnom stanovisku zdôraznil, že v 21. storočí by tresty nemali primárne plniť odstrašujúcu funkciu, a poukazuje na empirické fakty, ktoré vyvrátili tézy o znižovaní kriminality odstrašujúcimi trestami.

Sudcovia ešte nerozhodli o neústavnosti novely alebo jej častí, no pozastavenie účinnosti môže naznačovať rozhodnutie práve týmto smerom. Ústavný súd bude novelu ďalej posudzovať v zmysle jednotlivých namietaných bodov. Vzhľadom na ich pomerne veľký rozsah, je možné očakávať rozhodnutie až po dlhšej dobe. V minulosti sa stali prípady, keď súd rozhodol o pozastavení účinnosti napadnutých ustanovení, aby potom rozhodol o ich súlade s Ústavou SR.

Súčasné uznesenie o pozastavení účinnosti zo strany Ústavného súdu SR musí byť publikované v Zbierke zákonov prostredníctvom ministerstva spravodlivosti, aby samé nadobudlo účinnosť. Ministerstvo má na zverejnenie 15-dňovú lehotu počítanú odo dňa doručenia uznesenia. Nedodržanie tejto lehoty však nemá za následok uloženie žiadnej sankcie, a preto ak by ministerstvo chcelo teoreticky pozdržať účinky rozhodnutia ústavného súdu, jednoducho počká so zverejnením jeho uznesenia. Pokojne aj do nadobudnutia účinnosti novely Trestného zákona, ktorá je datovaná na 15. marec 2024, pričom lehota na zverejnenie uznesenia ústavného súdu vyprší iba jeden deň pred týmto dátumom. Bolo by to síce hrubé pošliapanie právnych princípov, no nehrozí za to žiaden postih. Minister spravodlivosti Susko s takýmto scenárom nepočíta, a vyhlásil dodržanie lehoty na zverejnenie uznesenia.

Za pozornosť stojí aj skutočnosť, že hoci dotknuté subjekty v konaní ešte nemajú oficiálne informácie od Ústavného súdu SR, k týmto sa už dostali vybrané média. To znamená, že niekto z ústavného súdu, kto mal prístup k danému konaniu v rozpore s predchádzajúcim vyjadrením súdu, poskytol informácie na zverejnenie. To skutočne vyvoláva otázniky, prečo je potrebné informovať vybrané média skôr ako samotných aktérov. Uvedené platí o to viac, ak sa ústavný súd rozhodol k celému postupu nevyjadrovať.

Vždy platí, že súdne rozhodnutia treba rešpektovať. Je možné ich však rozoberať v odbornej rovine, ak sa odchyľujú od doteraz zaužívanej praxe. Súd to môže urobiť s odôvodnením, prečo sa rozhodol zásadne odkloniť od zavedených pravidiel. Rozhodnutie Ústavného súdu SR pozastaviť účinnosť neplatného zákona odvodením si kompetencie, ktorú doteraz nepoznal, je novinka. Súd tak ukázal, že sa nemusí držať vlastných pravidiel, ak to považuje za nevyhnutné pre ochranu celej spoločnosti. To dáva návod aj ostatným, ako postupovať pri obdobných scenároch.