Vojna s Ruskom je nový európsky tmel. Ako by na to mala reagovať stredná Európa

Premiér Fico šokoval nedeľným prehlásením, že mu behá mráz po chrbte z toho, o čom majú v Paríži rokovať šéfovia európskych vlád. Po pondelňajšej tlačovke prezidenta Macrona by malo mraziť všetkých Európanov. Vojnu na Ukrajine, ktorú vyprovokovali Anglosasi, sa chystajú prevziať Európania. Nielen preto, že niektorí z nich urobia Američanom to, čo im vidia na očiach. Ale niektorí začínajú vo vojne s Ruskom nachádzať nový tmel európskeho zjednocovania.

Na podporu vojny vzniká podivná koalícia britských euroskeptikov, kontinentálnych atlantistov, eurofederalistov a východoeurópskych rusofóbov. Britskí euroskeptici a kontinentálni atlantisti stavajú aj do budúcnosti na USA, urobia čokoľvek, aby poslúžili Američanom. Dobre vnímajú, že vojna na Ukrajine prestáva ich mocných ochrancov baviť a že by ocenili väčšie európske zapojenie. Európski federalisti, naopak, snívajú o silnej a samostatnej Európe, neveria v budúcnosť NATO a hovoria o európskej strategickej autonómii. Putin ako spoločný nepriateľ môže Európu stmeľovať ako máločo iné. Východoeurópski rusofóbovia sú pripravení pustiť sa do čohokoľvek, o čom sú presvedčení, že oslabí Rusko. Ťažko by sme našli inú otázku, na ktorej sa dnes zhodnú britský premiér Sunak, francúzsky prezident Macron, predsedníčka Európskej komisie Leyenová a poľský prezident Duda.  

Eurofederalisti vždy potrebovali mocný motív, ktorý by odôvodnil posilňovanie bruselského centra a oslabovanie členských štátov. Spočiatku odkazovali na európsky mier založený zmierením medzi Francúzskom a Nemeckom. Mier však čoskoro zovšednel a eurofederalisti museli hľadať nové spojivo, ktorým by Európanov presvedčili o nutnosti ďalšej centralizácie.

Novým tmelom sa stáva prosperita, ktorú mal priniesť jednotný trh a voľný obchod. Dokáže prepojiť takých odlišných politikov, ako boli nemecký konzervatívec Kohl, francúzsky socialista Mitterand a britská euroskeptička Thatcherová. Neskôr pribudla spoločná mena a prepájanie hospodárskych politík. Napriek nesporným čiastkovým prínosom bol dosah týchto krokov na prosperitu sporný. Jednotný trh s voľným obchodom priniesol výhody európskym spotrebiteľom, ale, ako pripomínajú protesty poľnohospodárov, časť výrobcov zničil. Mnoho štátov a firiem profitovalo zo spoločnej meny, ale Taliansko a Grécko za to draho zaplatili.