Francúzsky nápad ustanoviť potrat ako ústavné právo ukazuje totalitné chúťky progresívcov

Keď britský autor C.S. Lewis napísal svoje slávne dielo Rady skúseného diabla, priznal, že knihu náročky naaranžoval do prostredia „bielych golierov.“ Chcel tým ukázať, že zlo nemá len obludnú, škaredú tvár, ale rovnako sa vie skryť aj za uhladené spôsoby. Inak povedané, že zlo nemusí byť len Macbethom, tyranom, ktorý sa kvôli túžbe po moci neštíti ani krvi bezbranných žien a detí, ale aj moderným politikom, ktorý robí to isté, len uhladenejšími spôsobmi.

A práve o tom, teda o moci a krvi nevinných, je príbeh, ktorý sa odohral včera vo Francúzsku a v ktorom Emmanuel Macron použil bezbranné deti pre naplnenie svojich politickoideologických chúťok.

Bol to totiž práve tento bezbrehý populista, kto vniesol debatu o ústavnosti potratov do francúzskej politiky. Pôvodne ako súčasť kampane pred voľbami francúzskeho prezidenta, keď hovoril o zakotvení „práva“ na potrat do Charty základných práv Európskej únie. Vtedy to bola reakcia na zvolenie Roberty Metsolovej, maltskej političky, ktorá opatrne (no nijako zásadne) odmietala potraty, za šéfku Európskeho parlamentu.

Keď potom v júni 2022 Najvyšší súd USA zrušil rozhodnutie Roe verzus Wade a vrátil jednotlivým štátom možnosť regulovať potraty, Macron sa rozhodol zviesť na progresívnej vlne odporu a začal hovoriť o zakotvení práva na potrat vo francúzskej ústave.

Odvtedy to bol jeho evergreen, ktorý rád opakoval najmä 8. marca, teda na Medzinárodný deň žien.

Macron spočiatku nemal pre svoj nápad dostatočnú politickú moc ani odhodlanie, no situácia sa zmenila, keď bol pravicou prinútený podporiť zákon obmedzujúci migráciu. Potom sa rozhodol vrátiť úder a zároveň zachrániť svoj imidž progresívneho politika práve tým, že opätovne vytiahol otázku zakotvenia potratov do ústavy.

O tom, že sa mu to podarilo, dokonale svedčí aj fakt, že návrh napokon podporili tak republikáni, ako aj Marine Le Penová a mnohí poslanci jej strany. A to aj napriek tomu, že pôvodne sa vyjadrovali jednoznačne proti a Macrona obviňovali z odpútavania pozornosti od dôležitejších tém.

Tento boj sa definitívne skončil v utorok 4.marca 2024, keď obe komory parlamentu na takzvanom Kongrese, teda zasadaní oboch komôr parlamentu, schválili nový ústavný zákon v šialenom pomere 780 za, 72 proti a ešte si po tom aj v stoji zatlieskal. Macron má dodatok ústavy slávnostne podpísať v piatok 8. marca, teda na Medzinárodný deň žien.

Tie dátumy by sme si mali pamätať. Týmito dňami sa totiž v budúcnosti pravdepodobne začne počítať nová kapitola ideologickej kolonizácie a možno aj pokusy o nástup progresívnej totality.

Áno, totality, tak to nazval bývalý arcibiskup Paríža Michel Aupetit, ktorý pred vstupom do seminára pôsobil ako lekár: „Francúzsko dosiahlo dno. Stalo sa totalitným štátom… Zákon má prednosť pred svedomím a núti ľudí spôsobovať smrť,“ vyjadril sa na margo návrhu biskup.

Aupetit to vyjadril presne. Stavať zákon nad svedomie, to robia len totalitné štáty. A čo iné ako smrť a pošliapanie svedomia lekárov, ktorí budú ústavou nútení vykonávať potraty, prinesie tento zákon? Až sem Francúzsko doviedli tí, ktorým vraj ide o slobodu.

Tu treba pripomenúť ešte jednu dôležitú vec, ktorú potratári neradi počúvajú. Teda, že interrupcie ako prvý štát na svete legalizoval v roku 1920 Sovietsky zväz. A tiež, že Francúzsko nie je prvým štátom, ktorý zakotvil „právo“ na potrat do ústavy. Prvou krajinou, ktorá tak učinila, bola komunistická Juhoslávia, kde to prešlo v roku 1974 na základe požiadavky diktátora Josipa Tita.

To Macronovi a všetkým poslancom pripomenul jeden z mála hrdinov boja proti tomuto šialenému návrhu, senátor Stéphana Raviera zo strany niekdajšieho prezidentského kandidáta Érica Zemmoura. Ten sa ako jediný nepostavil zákonu len z procesných dôvodov (ako to robila väčšina jeho odporcov), ale otvorene ho odmietol.

Aujourd'hui, au Sénat, j'ai été le SEUL à voter une motion de rejet du projet de constitutionnalisation de l'IVG. En France, personne ne menace ce droit !
Simone Veil nous le dit encore : l'avortement doit rester l'exception, l'ultime recours pour des situations sans issue. pic.twitter.com/vQCQugWnk3

— Stéphane Ravier (@Stephane_Ravier) February 28, 2024

Jeho prejav a najmä reakcie naň ukazujú, aký oblúk opísala požiadavka legalizácie potratov. Veď na začiatku to bolo niečo, čo malo byť až poslednou možnosťou.

„Potrat musí zostať výnimkou, poslednou možnosťou pre situácie bez riešenia… Ide vždy o drámu a navždy to zostane drámou… naším cieľom musí byť ženu od toho v maximálnej možnej miere odhovárať,“ povedala pri predložení návrhu zákona na legalizáciu potratov Simone Veilová, francúzska ministerka zdravotníctva, ktorá v roku 1974 proti vôli vládnej väčšiny, ale s podporou socialistov a komunistov (ach, zasa tí komunisti) presadila legalizáciu potratov vo Francúzsku.

Američania vtedy hovorili, že potrat má byť „legálny, bezpečný a zriedkavý,“ teda legal, safe and rare. Dnes však už v tomto slogane slovíčko rare, teda zriedkavý, nenájdete. Bolo zamenené za free, teda voľne dostupný.

Čo by tomu asi tak povedala pani Veilová, keby vedela, že dnes vo Francúzsku počet potratov dramaticky stúpa (v roku 2022 o viac ako 17-tisíc viac v porovnaní s rokom 2021) a to až tak, že tam je pred narodením zabité každé piate počaté dieťa. No Francúzi dnes namiesto obmedzenia potratov riešia ich zakotvenie v ústave.

Skrátka, potraty sa stali pre progresívne politické náboženstvo niečo ako sakrum. Posvätná vec, na ktorú sa nesiaha. A keď to niekto spraví, dočká sa násilnej reakcie, akej čelili v nedávnej minulosti napríklad pro-life centrá po celých Spojených štátoch alebo aj tamojší sudcovia Najvyššieho súdu.

Len si spomeňme ako besnela progresívna časť Ameriky, keď si sudcovia tamojšieho Najvyššieho súdu dovolili vrátiť jednotlivým štátom právomoc regulovať potraty, teda siahli na progresívne sakrum. Je to vyjadrené vo videu z protestu pred katolíckym chrámom v New Yorku, kde jedna žena v tranze predvádza potrat s bábikami a kričí, že tie deti zabíja. Mladá blondína pritom so zavretými očami a výrazom posvätna na tvári spievala pieseň, ktorej refrén je Thanks God for abortion, teda Vďaka Bohu za potraty.

No a samozrejme aj v obrázkoch, kde vidno zničené pro-life centrá. Teda miesta, ktoré sa snažia pomôcť ženám a deťom.

Tomu besneniu zla dali uhladenú tvár francúzski politici na čele s Emmanuelom Macronom. Keď schválili, že potrat je ústavné právo, tlieskali si pritom v stoji a zábery z toho premietali na veľkoplošných obrazovkách v uliciach Paríža.

Tie zábery pôsobia úplne inak ako besnenie v Amerike. Ale vo svojej podstate je to to isté. Aj ukričaný agresívny dav rozbíjajúci výklady na námestiach, aj Emmanuel Macron a francúzski poslanci zhromaždení vo Versailles volajú po tej istej krvi bezbranných detí. Pekná biela košeľa, kravata a sako povahu toho činu nezmenia.

Netreba pri tom zabúdať, že hneď s oslavami po schválení zákona sa ozvali hlasy, ktoré volali po tom, aby boli potraty garantované aj v Charte základných práv Európskej únie. Zdá sa teda, že Macron sa bude snažiť zašpiniť od krvi aj naše ruky.