Ako sa mení postoj západu k vojne na Ukrajine. Čo prezrádzajú spravodajské úniky

V posledných dvoch týždňoch sa na verejnosť dostali dve závažné informácie o Ukrajine zo sveta spravodajských služieb. Americký denník New York Times prišiel s odhalením dlhodobej spolupráce medzi ukrajinskými a americkými spravodajcami a o niekoľko dní neskôr sa na sociálnych sieťach objavila konverzácia vysokopostavených nemeckých dôstojníkov plánujúcich útoky nemeckých rakiet na ruské ciele. Správu prevzala ruská televízia RT a urobila z nej veľkú tému.

Oba úniky sú znepokojujúcim svedectvom o prebiehajúcej vojne. Z hľadiska širších okolností však môžu byť dobrou správou pre budúci mier.

Čo znepokojuje? Americký únik ukazuje, ako sa ukrajinské spravodajské inštitúcie stali za majdanského režimu filiálkami amerických spravodajských služieb. CIA v posledných desiatich rokoch financovala a riadila najmenej štrnásť špionážnych základní na východnej Ukrajine, dvanásť operačných a dve odpočúvacie. Taktiež školila ukrajinských spravodajcov, ich celkový počet sa blíži k tisícke, ktorí postupne zaujímali rozhodujúce miesta v ukrajinskom bezpečnostnom aparáte. Na oplátku CIA dostávala od Ukrajincov spravodajské informácie z ruského prostredia, kam nemala prístup.

Príslušníci jednotky ukrajinskej SBU. Zdroj: Wikipedia

Američania v tom neboli sami, do tejto spolupráce sa zapojili aj Briti a Holanďania. Je zaujímavou historickou zhodou okolností, ale nie náhodou, že tieto tri krajiny predstavujú súčasného vodcu globálneho námorného impéria, jeho predchodcu a predchodcu predchodcu. Američania a ich najatlantickejší spojenci boli na Ukrajine prítomní v miere veľmi presahujúcej to, čo bolo oficiálne pripúšťané.

Odhaľuje to pokrytectvo tvrdení Západu, že Ukrajina je suverénny štát, ktorý nechcú nijako ovplyvňovať v jeho rozhodovaní. Čo ešte zostáva skryté? Ruský útok spred dvoch rokov to neospravedlňuje, ale vysvetľuje.

Únik z nemeckých zdrojov ukazuje, ako veľmi sa generalita štátov NATO priblížila vojne s Ruskom. V Nemecku dnes prebieha verejná diskusia o tom, či by mal Berlín dodať na Ukrajinu rakety Taurus. Kancelár Scholz je proti, ale silná je aj koalícia priaznivcov. Odpočutá diskusia ukázala, že nejde o nejakú abstraktnú otázku, ale o rozhodnutie, ktoré so sebou nesie celkom konkrétne dôsledky. Nemeckí dôstojníci sa zhovárali o zničení Kerčského mosta spájajúceho Krym s Ruskom.

Teda nemecká raketa, pravdepodobne s nemeckou obsluhou, má byť využitá na útok na ruskú civilnú infraštruktúru. Znamená to, že Nemci sú pripravení na odvetný útok Ruska proti nemeckej infraštruktúre? Bude to znamenať regulárnu vojnu, alebo si to potom obe strany nejako vysvetlia?   

Taurus sú presné zbraňové systémy, ktoré by si vyžadovali nemeckú obsluhu na mieste, čo je krok, ktorý na rozdiel od Francúzov a Britov Olaf Scholz nie je ochotný urobiť. Foto: TASR

Banalizovanie vojny s Ruskom a zodpovednosť Západu za eskaláciu situácie na Ukrajine v rokoch, ktoré predchádzali ruskému útoku, nás vedú k vojne. Z iného uhla pohľadu však môžu oba úniky ukazovať opačným smerom. Ak utajovaná informácia spravodajských služieb unikne do médií, treba sa pýtať nielen na to, čo táto informácia hovorí, ale aj prečo unikla.

S výnimkou zriedkavých prípadov opomenutia alebo rôznych spravodajských nehôd totiž ide o úniky riadené, ktoré majú poslúžiť konkrétnemu mocenskému záujmu. Spravodajcovia nie sú novinári. Nezverejňujú svoje prísne strážené a často ťažko získané informácie, aby sa pochválili tým, čo vedia, alebo len tak informovali verejnosť. Väčšinou nemajú záujem, aby ktokoľvek mimo ich služby vedel, čo vedia či nevedia.

Americký únik bol očividne riadený. Časť štruktúr amerického hlbokého štátu chcela, aby sa tieto prísne utajované informácie dostali na verejnosť. Ich vyznenie je dvojaké. Vo svetle týchto informácií sa Putin nejaví ako maniak alebo šialenec, ktorý chce ovládnuť Európu, ale ako bezohľadný, no racionálny hráč reagujúci na západnú expanziu.

Z článku vyplýva, že Američania sa snažili Ukrajincov neustále brzdiť v útokoch na ruské ciele alebo od záškodníckych akcií na ruskom území. Inými slovami, Američania dávajú najavo rešpekt k nepriateľovi, čím otvárajú cestu k rokovaniam o Ukrajine. Naznačujú odklon od falošnej mantry posledných rokov, že s Putinom sa nedá rokovať a že o Ukrajine musia rozhodnúť Ukrajinci.

Victoria Nulandová. Foto: TASR/AP

Isteže nie všetci Američania. Vo Washingtone sú prinajmenšom dve strany: neokonzervatívna strana vojny a reálpolitická strana rokovaní. Neokonzervatívna strana je napojená na Biely dom a ministerstvo zahraničných vecí. Joe Biden ako senátor aj viceprezident podporoval všetky neokonzervatívne projekty vývozu demokracie a na Ukrajine sa so svojím synom angažoval aj obchodne.

Námestníčka ministra zahraničných vecí Victoria Nulandová bola až do svojej náhlej rezignácie pred niekoľkými dňami hlavou neokonzervatívnej siete na ministerstve zahraničných vecí; za Obamu patrila k architektom majdanského režimu, za Bidena k hlavným podnecovateľom vojny.

Reálpolitikov nájdeme medzi generálmi, náčelník generálneho štábu Miley opakovane dával najavo skepsu k ukrajinskému víťazstvu, alebo v spravodajskej komunite, ktorej predstavitelia s Rusmi nikdy neprerušili kontakt a ktorí stoja za spomínaným mediálnym únikom. S narastajúcimi problémami Ukrajiny a očakávanou zmenou v Bielom dome neokonzervatívci prehrávajú. Svedčí o tom nielen únik, ale aj odstúpenie ich verejne najznámejšej tváre, Nulandovej.

Generál Mark A. Milley. Zdroj: Wikipedia

Pôvod nemeckého úniku je menej jasný. Môžu za ním stáť Rusi, ako tvrdí západný mainstream, ale môže pochádzať aj priamo z Nemecka. Nemecká elita je podobne rozdelená ako tá americká, na hlasných atlantistov obhajujúcich Bidenov kurz a skôr mlčiacich reálpolitikov. Ide o praktiky nemeckej Ostpolitik (často z radov vládnucej SPD), ale aj ľudí v rôznych častiach bezpečnostných služieb, ktorí odmietajú konflikt s Ruskom.

Reálpolitci, ku ktorým patrí aj kancelár Scholz, sa v posledných týždňoch dostali pod obrovský tlak, ktorý vyvrcholil na neslávnom parížskom samite Macronovou výzvou na priamu vojenskú angažovanosť na Ukrajine. Únik rozhovoru nemeckých dôstojníkov, ktorí na Scholzovej strane rozhodne neboli, kancelárovi dobre poslúžil, či už za ním stoja tí či iní. Ukázal jeho oponentov ako nebezpečných pre vlastnú krajinu, keď pripravujú vojenskú operáciu proti Rusku, a nezodpovedných, keď si ani nedokázali zabezpečiť komunikáciu.

Český premiér Petr Fiala, ktorého víta francúzsky prezident Emmanuel Macron pred Elyzejským palácom v Paríži v pondelok 26. februára 2024 ako hostiteľ medzinárodnej konferencie na podporu Ukrajiny. Foto: TASR/AP

Určitý mierny optimizmus, ktorý je azda odôvodnený okolnosťami mediálnych únikov, môže tlmiť nedávny bojovnícky obrat francúzskeho prezidenta. Ten však netreba preceňovať. Marcon založil celú svoju politickú kariéru na vášnivom presadzovaní celkom nezlučiteľných pozícií, takže o niekoľko mesiacov sa môže bez problémov situovať do roly apoštola mieru.

A aj keď mu jeho bojovnosť vydrží, treba vziať do úvahy, že francúzska zahraničná politika sa v posledných desaťročiach vyznačuje veľkými slovami a malými činmi.

Časom to pochopí možno aj súčasná česká vláda. Dnes je natoľko zaslepená vojnovým štváčstvom, že nevidí prebiehajúci obrat k realizmu, adoruje Macronove výstrelky a dokonca kvôli Ukrajine rozbíja vzťahy so svojím najbližším partnerom, Slovenskom.

Budúca vláda v Prahe bude mať čo naprávať.