Čo má Assange s vojnou? Informoval nás, že hrozí

Julianovi Assangeovi ďakujeme za mnohé cenné informácie, ktoré nám umožňujú pochopiť príčiny vzniku vojny na Ukrajine a chybné správanie politikov, ktorí nás k tej vojne viedli.

Tie informácie niekoľko rokov mali len zasvätení. Ale v roku 2010 začal Assange cez WikiLeaks zverejňovať správy amerických diplomatov z obdobia rokov 1966 až 2010. Zverejnenie prebehlo v rokoch 2010 – 2011.

Medzi nimi boli aj správy, ktoré do Washingtonu posielal veľvyslanec USA v Rusku William Burns, terajší riaditeľ CIA.

Niektoré správy sú mimoriadne zaujímavé z pohľadu dnešnej vojny. Burns ich zaslal v období niekoľkých mesiacov pred samitom NATO v roku 2008 v Bukurešti, ktorý sa uzniesol na tom, že Ukrajina sa stane členom NATO. Toto rozhodnutie spustilo sériu reakcií, ktoré vyústili napokon najprv do občianskej vojny na východe Ukrajiny v roku 2014 a neskôr do ruskej invázie vo februári 2022.

Červená čiara je sformulovaná

Prvou z týchto správ je tajná (confidential) správa z 18. januára 2008. Burns v nej informuje o stretnutiach s ruskými expertmi. Tí upozorňujú na dôsledky vstupu Ukrajiny do NATO. Hovoria, že Rusko bude viac zbrojiť.

Burns spomína vyjadrenie Viktora Černomyrdina, veľvyslanca Ruska na Ukrajine, ktorý hovorí, že zámer prijať Ukrajinu do NATO bude nútiť Rusko k „extrémnym opatreniam“.

V závere Burns píše, že „Rusko dalo jasne najavo, že členstvo Ukrajiny (a Gruzínska) v NATO je preň červenou čiarou a ovplyvnilo by to nielen vzťahy Ruska s týmito krajinami, ale aj s Alianciou ako celkom“.

Je to zrejme prvá Burnsova správa, ktorá hovorí, že prijatie Ukrajiny do NATO je pre Rusko červená čiara. Ale nebola to posledná správa o červenej čiare.

Nie znamená Nie

Ďalšia je tajná správa 08MOSCOW265_a z 1. februára 2008. Zaujímavý je názov, ktorý jej Burns dal. Znie „NYET MEANS NYET: RUSSIA'S NATO ENLARGEMENT REDLINES “, teda „Nie znamená nie: Červené čiary Ruska pri rozširovaní NATO“.

Burns píše, že vo veci prijatia Ukrajiny do NATO „minister zahraničných vecí Lavrov a ďalší vysokí predstavitelia zopakovali silný odpor a zdôraznili, že Rusko by považovalo ďalšiu expanziu na východ za potenciálne vojenské ohrozenie“.

V texte správy sa pojem „červená čiara“ nevyskytuje, ale tým, že ho Burns dal do názvu, je povedané všetko. Prekročiť červenú čiaru znamená násilný konflikt.

V texte sa nespomína ani vetička „Nie znamená nie“ z názvu. Môžeme sa domnievať, že sú to rezolútne slová, ktoré povedal Burnsovi Sergej Lavrov.

Predpoveď občianskej vojny na Ukrajine

Táto správa obsahuje aj jasnozrivú predpoveď občianskej vojny na Ukrajine v dôsledku expanzie NATO na východ.

Burns píše: “Rozšírenie NATO, najmä o Ukrajinu, zostáva pre Rusko „emocionálnym a neuralgickým“ problémom, ale aj strategické politické úvahy sú základom silného odporu proti členstvu Ukrajiny a Gruzínska v NATO. Na Ukrajine medzi ne patria obavy, že táto záležitosť by mohla potenciálne rozdeliť krajinu na dve časti, čo by viedlo k násiliu, alebo dokonca, ako niektorí tvrdia, k občianskej vojne, čo by nútilo Rusko rozhodnúť sa, či zasiahne.“

Áno, to všetko sa stalo o šesť rokov. Po udalostiach na Majdane začiatkom roku 2014 a po zvrhnutí prezidenta Janukovyča zrážky medzi jeho odporcami a prívržencami postupne prerástli do občianskej vojny na Donbase, ktorá v zamrazenom stave pretrvávala až do invázie v roku 2022. Proti ukrajinskej armáde v nej bojovali vojenské jednotky neuznanej Luhanskej a Doneckej republiky.

Správne bola predpovedaná i dilema, ktorej čelilo Rusko, či a nakoľko sa zapojiť do konfliktu. Zapojenie prebiehalo účasťou ruských dobrovoľníkov, prichádzajúcich z Ruska na pomoc Luhanskej a Doneckej armáde.

Správa RAND Corporation z roku 2019 hovorí, že v armádach oboch neuznaných republík je štyridsaťtisíc vojakov, z toho päťtisíc sú dobrovoľníci z Ruska. Teda tridsaťpäťtisíc boli ukrajinskí občania, ktorí povstali proti kyjevskej vláde so zbraňou v ruke.

Vznik tejto občianskej vojny nám Julian Assange prezradil cez WikiLeaks minimálne tri roky pred jej začiatkom.

Bod obratu vo vzťahu NATO a Ruska

Zaujímavá je i správa z 18. apríla, teda už po samite v Bukurešti. Burns informuje o názoroch ruských odborníkov a vysokých úradníkov.

Hovoria, že „vzťah NATO – Rusko je v kritickom stave“,  že rozhodnutie samitu o Ukrajine bolo „ohromujúcim úderom ruskej zahraničnej politike“. Že je to „bod obratu“ vo vzťahoch. 

O Putinovi píše Burns, že sa cíti „zradený a dotknutý“.

Burns tiež informuje o tvrdení Sergeja Lavrova, že Rusko urobí všetko, aby sa Ukrajina nestala členom NATO, a o pohrození „vojenskými opatreniami“ zo strany námestníka ministra obrany generála Balujevského.

Zároveň však ešte zaznievala ruská túžba po spolupráci.

Burns píše: „Putin dal jasne najavo, že Rusko nevidí alternatívu k spolupráci s Alianciou a chce ju rozvíjať napriek nezhodám. Ale úroveň a rozsah tejto spolupráce by závisel od pripravenosti partnerov v NATO brať do úvahy obavy Ruska.“

Ešte tu bola nádej.

V správe sú ďalšie zaujímavosti.

Veď väčšina občanov Ukrajiny nepodporovala členstvo v NATO

V správe Burns spomína námietku proti rozhodnutiu samitu prijať Ukrajinu za člena, ktoré uviedol Andrej Rudenko, riaditeľ odboru NATO, na ruskom ministerstve zahraničných vecí.

Rudenko povedal, že bola obídená vôľa ukrajinského ľudu, pretože väčšina Ukrajincov nechcela vstúpiť do NATO. Rudenko povedal, že NATO „zapriahlo voz pred koňa“.

Rudenko hovoril pravdu. Autora tohto článku celé roky udivovalo, že v Bukurešti NATO rozhodlo o budúcom členstve krajiny, v ktorej vtedy vstup do NATO podporovalo iba asi dvadsať percent obyvateľov a asi šesťdesiat percent bolo proti.

Podľa Rudenka tým NATO porušovalo vlastné normy a kritériá členstva. Možno mal na mysli, že celé roky sa zoznam podmienok pre členstvo v NATO vždy začínal prvou podmienkou: Nové členské štáty musia podporovať demokraciu.

A ťahať do NATO krajinu, kde je podpora pre členstvo žalostne nízka, naozaj nevyzeralo veľmi demokraticky. Ani zo strany ukrajinského vedenia, ani zo strany Ameriky.

Ako to asi vnímali Rusi, ktorých Američania vyučovali demokraciu roky od rána do večera? Zrejme si povedali, že o demokraciu zrejme až tak veľmi nejde.

Spomienka na staré dobré časy spolupráce

Na jednom mieste správy nečakane pochopíme, že dochádza k prelomu. Že sa začínajú zlé časy napätia, a asi sa skončia staré, lepšie časy spolupráce Ruska a Ameriky.

Z hľadiska dneška pôsobí neskutočne pasáž správy, kde Burns informuje, že s Rudenkom riešili napríklad otázku tranzitnej dohody. Tá upravovala podmienky využívania  ruských železníc a letísk na prepravu amerického materiálu do Afganistanu, kde Američania už šesť rokov bojovali.

Burns a Rudenko riešili i otázky, či výcvik afganských policajtov na boj proti drogám bude naďalej prebiehať v moskovskom Domodedove alebo sa presunie mimo Moskvy.

Neuveriteľné, však? Rusko pomáhalo Amerike v jej vojne v Afganistane. V deviatom roku Putinovej vlády.

Rozširovanie NATO znamená zbližovanie Ruska s Čínou

V jednej z depeší Burns informoval o ďalšom následku rozširovania NATO, ktorým bude zbližovanie Ruska s Čínou. Vznikajúci čínsko-ruský vzťah bol do značnej miery „vedľajším produktom „zlej“ politiky USA, písal Burns.

Burns tvrdil, že ten vzťah by bol neudržateľný, ale rozširovanie NATO tlačí Rusko a Čínu k sebe.

Francúzi hovorili ešte skôr, že NATO na Ukrajine znamená vojnu

Mimochodom, nielen Burns varoval pred vojnou, ak sa Západ bude snažiť o začlenenie Ukrajiny do NATO.

Bývalý francúzsky prezidentský diplomatický poradca Maurice Gourdault-Montagne poznamenal, že otázka vstupu Ukrajiny do NATO zostáva „extrémne citlivou“ pre Moskvu. „Ak sa v Európe ešte vyskytuje potenciálna príčina vojny v Európe, je to Ukrajina,“ povedal. Je to zachytené v diplomatickej správe odoslanej v decembri 2005. Francúzsky diplomat teda informoval o hroziacej vojne o tri roky skôr ako Burns.

Aj túto správu o pár rokov zverejnila WikiLeaks.

Toto všetko nám už dávno prezradil Julian Assange

Keď ešte teraz v marci Juliana Assangea opäť uvidíme na londýnskom súde, zhrňme si, pred čím všetkým nás zverejnením tajných diplomatických správ na WikiLeaks varoval.

Predovšetkým Assange nám ako prvý prezradil, že začlenenie Ukrajiny do NATO bolo pre Rusov „červenou čiarou“. Vieme, čo to znamená. Prekročiť niečiu červenú čiaru znamená vyhlásenie vojny. Prezradil nám to desať rokov predtým, než tá vojna v roku 2022 vypukla. Verejne hovoril Burns o „červenej čiare“ prvýkrát zrejme až vo svojej knihe pamätí v roku 2019.

Assange nám prezradil, že snaha NATO môže vyprovokovať na Ukrajine občiansku vojnu a že v prípade jej vypuknutia Rusko môže podporiť rebelov z východnej Ukrajiny. To všetko sa aj stalo v roku 2014 a Assange nám to prezradil tri roky predtým.

Assange nám prezradil, že aj Rusi, aj Američania vedeli, že do nebezpečnej zrážky dvoch veľmocí smerujeme vďaka neprirodzenej snahe začleniť do NATO krajinu, ktorej obyvatelia boli oveľa viac proti členstvu ako za.

Assange nám prezradil, že politika západných elít spôsobí, že proti Západu (do ktorého patríme i my) sa vytvorí veľká koalícia Číny a Ruska, ktorá dovtedy neexistovala.

A najmä nám prezradil, že západné elity boli pred týmto všetkým varované. Nielen americké. Assange nám prezradil, že hrozby si uvedomovali aj Francúzi. A nielen Francúzi. Aj iní Európania boli varovaní. Na spomínaných Burnsových správach vidíme, že kópie šli nielen do Washingtonu, ale aj predstaviteľom EÚ.

A teda vieme, že po Assangeovom zverejnení elity vedeli, že tieto informácie sa postupne rozšíria do verejnosti.

Ale vo svojich politických zámeroch pokračovali až do súčasnej katastrofy.

Keď bude súd rozhodovať o Assangeovom vydaní do USA, spomeňme si na neho.