V poslednom období pred tým hlasno varoval napríklad jeden z najbohatších ľudí sveta a zakladateľ britského chemického koncernu Ineos Jim Ratcliffe. Podľa neho prístup Bruselu k znižovaniu emisií úspešne „odháňa“ investície z EÚ a ak sa niečo nezmení, nielen pokiaľ ide o také dôležité odvetvie, akým je chémia, už čoskoro nič nezostane.
Ratcliffe napísal predsedníčke Európskej komisie Ursule von der Leyenovej list, v ktorom apeluje na to, aby si Únia uvedomila, že jej chemický priemysel musí čoraz tvrdšie bojovať o konkurenciu s trhmi v USA, Číne a na Strednom východe. Emisné kvóty alebo uhlíkové dane podľa neho odvádzajú investície a riskujú nevratné zničenie biliónového chemického sektora v Európe.
A uvalenie emisných kvót na veľkú časť investícií vedie k tomu, že to iba podporilo dovoz z krajín, kde systém zelených prirážok nie je. To paradoxne uhlíkovú stopu, ktorú sa snaží Únia vymazať, zvýšilo. Mix drahých energií, ťažko splniteľných klimatických záväzkov, nulových prospešných reforiem a zastavených investícií kvôli drahému financovaniu navyše vedie vývoj európskej ekonomiky k všeobecnej stagnácii.
Hrozba skupiny Exxon Mobil
Rozruch vzbudila aj hrozba americkej ropnej a plynárenskej skupiny Exxon Mobil, že z Európy stiahne svoje investície v hodnote miliárd dolárov, pokiaľ Brusel svoju regulačnú záťaž súvisiacu s dekarbonizáciou nezníži. Generálny riaditeľ koncernu Darren Woods už vlani kritizoval energetickú politiku EÚ, ktorá podľa neho zašla až príliš ďaleko a represívne opatrenia proti fosílnym palivám na starom kontinente nútia veľké energetické spoločnosti, aby prehodnotili svoje plány a investovali inde.
Ratcliffe vychádza z vlastných skúseností, keď jeho Ineos chcel pred štyrmi rokmi investovať štyri miliardy eur do výstavby nového petrochemického závodu v Európe. Od začiatku sa ale projekt stretával s problémami kvôli stavebným povoleniam. Tie projektu niekoľkokrát udelili, ale kvôli nátlaku mimovládnych organizácií im ich zasa odobrali pre údajný negatívny vplyv na životné prostredie. Ratcliffe to nazval „nočnou morou“ a uviedol, že by investíciu nikdy nepodnikol, keby vedel, aká byrokracia a narážanie na regulácie ho bude sprevádzať.
BASF a iní nespokojní
Typickým príkladom toho, kam sa európsky priemysel dostáva, je nemecká agrochemická spoločnosť BASF patriaca k najväčším na svete. Tá už takmer pred rokom zatvorila svoj závod na výrobu hnojív v Ludwigshafene a prepustila 2,6 tisíca ľudí. A už vtedy generálny riaditeľ spoločnosti Martin Brudermüller povedal, že má čoraz väčšie obavy o domáci nemecký trh. "Ziskovosť podnikov sa už zďaleka nenachádza tam, kde by mala byť," zdôraznil. A odliv výroby koncernu BASF z materskej krajiny sa realizuje aj naďalej.
V Nemecku nejde iba o BASF. K hromadnému prepúšťaniu zamestnancov alebo presunu výroby typicky do USA či Ázie okrem tohto kolosu pristúpili aj spoločnosti ako Volkswagen, Siemens, Bosch, Bayer či Continental.
Premiestnenie produkcie domácich spotrebičov do susedného Poľska oznámil aj výrobca Miele. Nemecko tak zažíva najväčší odliv kapitálu zo všetkých vyspelých krajín OECD, takmer 70 percent firiem presúva svoju výrobu preč z krajiny a hrozí mu strata statusu priemyselnej veľmoci.
„Priveľa regulácií, ktoré si Európa nastavila, zvyšuje firmám náklady a vedie k tomu, že niektoré procesy sú ekonomicky neuskutočniteľné a nerentabilné. Typickým príkladom je ťažká chemická výroba,“ tvrdí hlavný ekonóm J&T Petr Sklenář.
Podľa jeho slov tam na jednej strane existujú limity a regulácie, ktoré sa sprísňujú dlhodobo, už tie mali za efekt zvýšenie nákladov. Druhá vec je samotná existencia emisných kvót, ktorá je európskym špecifikom.
„A obrovskú úlohu zohráva hlavne to, že nebudeme mať lacné zdroje energie, pretože sme si ich ako Európa zakázali a už ich nijako nerozvíjali. Posledných pätnásť rokov sa v Európe už do ničoho okrem obnoviteľných zdrojov neinvestovalo. To znamená, že teraz máme množstvo obmedzení a k tomu drahú energiu, čo je naozaj zlý mix,“ dopĺňa Sklenář.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.